„Všechny velikány historie nechám daleko za sebou. Chci být ten největší, i kdyby přitom měl pochcípat celý německý národ!“ Adolf Hitler
Meno Hitler má veľa rôznych prirovnaní: blázon, monštrum, vrah. Do skupiny týchto prezývok si teraz môžeme priradiť aj ďalšiu: feťák.
Autor Norman Ohler vykročil cestou, na ktorú sa tradiční historici odmietli vydať. Preskúmal novosprístupnené či prehliadnuté dokumenty, ktoré by podporili domnienku, že Hitler bol na sklonku života narkoman a metamfetamín je jeden z dôvodov, prečo Wehrmacht dosiahol v počiatkoch vojny rýchle víťazstvá. Myšlienku pátrať po týchto skutočnostiach Ohlerovi vnukol kamarát. Ten mu rozprával, ako sa „známy jedného známeho“ vlámal do farmaceutického skladu, kde našiel metamfetamín ešte z dôb II. svetovej vojny. Známy drogy vyskúšal a znalecky uznal, že nacisti fičali na poriadnej kvalitke. Historka Ohlera inšpirovala k napísaniu románu, a tak začal prehľadávať všetky prístupné zdroje o tejto téme. Presedel hodiny v archívoch v Nemecku aj v Amerike. A čím viac materiálu na knihu mal, tým viac ho myšlienka na román opúšťala. Nakoniec sa rozhodol, že napíše literatúru faktu, pretože ako sám povedal, informácie, ktoré počas piatich rokov svojho pátrania v archívoch našiel, by boli na fikciu príliš „hard-core“!
Ohlerova kniha sa číta jedným dychom. Autor presne vie, ako ponúknuť fakty tak, aby zaujal, udržal pozornosť a vyvolal zvedavosť. Kapitoly sú krátke, zoradené chronologicky, a aj keď nie ste preborníkom v histórii, nestratíte sa. Ohler v úvode vysvetlí, ako a prečo narkotiká po I. svetovej vojne ovládli všetky vrstvy nemeckej spoločnosti. Drogy získavali na popularite natoľko, že sa legálne pridávali do obľúbených čokoládových praliniek, či sa predpisovali deťom pri bolestiach bruška. Nemecko bolo v medzivojnovom období tak pohltené drogovou závislosťou, že na ňu začal žiarliť aj sám Hitler. To on, v tej dobe askéta – vegetarián, chcel byť jedinou drogou pre Nemecko! Ľudí závislých od chemikálií začal teda tvrdo prenasledovať. Narkomani boli zatváraní do blázincov či väzení, ženy boli nútene sterilizované. A potom prišiel veľký zlom. Zlom v podobe šialenej myšlienky, že by sa droga, ktorá ošialila národ, mohla využiť na ošialenie armády. A peklo otvorilo svoje brány.
Ohler popisuje užívanie drog naprieč celým spektrom spoločenských vrstiev. Načrtáva obraz drogovo závislého Nemca ako jednotlivca aj Nemecka ako národa. Čitateľ vníma svet očami vojaka v prvej línii, ktorý práve prehĺta pridelené pervitínové „tabletky proti únave“. Pocíti náladu germánskeho ľudu, ktorý vidí v droge únik pred ponížením po debakli v I. svetovej vojne.
A kľúčovou dierkou sa pozrie na vodcu, ktorý si v bunkri so šesťmetrovou betónovou stenou žviaka svoj vegetariánsky obed, vedie reči o pravidelnosti svojej stolice a nastavuje žilu ľavej ruky na pravidelnú dávku „vitamínov“. Táto častá zmena fokusu dodáva dielu výbornú akčnosť a celkovú plasticitu.
Samozrejme, hlavným aktérom tohto hororu je Hitler. Konkrétne jeho vzťah s osobným lekárom Morellom. Hitlera tak spoznávame z úplne iného uhla, na aký sme tradične zvyknutí. Vodcu vidíme ako pacienta - drogovo závislého muža. Muža, ktorý časom musí znášať následky svojej závislosti: tras končatín, dopichané žily, žalúdočné problémy, nespavosť, vypadávajúce zuby, strašná plynatosť a hlavne - nezmyselné rozhodnutia. Ohler ponúka úplne nový, originálny a veľmi zaujímavý pohľad na Hitlera a tým aj na Wehrmacht, vojnu a svetové dejiny.
„Nacismus byl v pravém slova smyslu toxický.“
No a namiesto klasického zhrnutia typu „toto bola naozaj skvelá kniha“ mi dovoľte recenziu zakončiť netradične. Rada by som spomenula negatívne ohlasy západných historikov na toto dielo. Nikolaus Wachsmann či Richard J. Evans vnímajú knihu Totální rauš so značnou skepsou. Ich komentáre upozorňujú, že Ohler sa snaží históriu generalizovať, či snáď aj beletrizovať. Popularitu, ktorú kniha v Nemecku dosiahla, vysvetľujú tým, že Nemci v nej vidia akési ospravedlnenie hrôz, ktoré spáchali na ľuďoch. Kritici svojich čitateľov upozorňujú, že Ohler nepracuje s dostatočne presvedčivými faktami (aj keď sami priznávajú, že spracoval obrovské množstvo overiteľných podkladov, ktoré zverejnil v závere). Vyslovujú domnienku, že kniha lavíruje medzi fikciou a literatúrou faktu a pokladajú za nebezpečné Hitlera označovať za drogovo závislého jedinca. Anglické preklady dokonca zašli tak ďaleko, že vyškrtli autorov predslov, ktorý je mimochodom naozaj brilantný!
Ja osobne verím, že československý čitateľ nepotrebuje radiť, ako ku knihe pristupovať a už vonkoncom nepotrebuje cenzúru pôvodného textu. (Týmto ďakujem nakladateľstvu HOST, že svojich čitateľov neochudobnilo o ten úžasný predslov). Každý z nás sa o II. svetovej vojne učil už skoro od plienok. Videli sme aspoň jeden dokumentárny film (možno ten povinne premietaný na strednej škole) a z rozprávania či už učiteľov, alebo možno ešte babičiek vieme, že vojna, Hitler a Wehrmacht – to bol komplexný problém a nie len jedna vytrhnutá časť z kontextu. Totální rauš je odvážna a prínosná kniha a verím, že náš čitateľ ju prijme s otvorenou mysľou a bez predsudkov.
Autorka (vrátane fotografií):
