Na jar 2014 Rusko anektovalo Krym, rozpútalo vojnu na východe Ukrajiny, kde okupovalo časť Donbasu a vytvorilo tam „Luhanskú a Doneckú ľudovú republiku“. V tom istom čas sa pokúšalo rukami svojich miestnych pomáhačov vytvoriť šnúru podobných „republík“ v iných oblastiach Ukrajiny – od Charkiva na severovýchode po Odesu na juhozápade. Ruský vodca Vladimír Putin v tom čase s entuziazmom rozprával o tom, že je na spadnutie vznik nového štátu Novorossija (Nové Rusko). Ten by mal odrezať zvyšok Ukrajiny od prístupu k moru, obrať ju o obrovskú časť jej ekonomického a ľudského potenciálu. Odpor ukrajinských občanov tieto plány prekazil a nijaké ďalšie „ľudové republiky“ ani Novorossija nevznikli.
Rozpínavý kremeľský režim sa svojich šialených imperiálnych plánov nevzdal a v roku 2022 znovu zaútočil na Ukrajinu. Plány Kremľa na „blitzkrieg“ však stroskotali, Ukrajina už viac ako rok hrdinsky odoláva vražednej invázii z východu a karta sa začína obracať. Namiesto kremeľských halucinácií o víťazstve „ruského sveta“ sa začalo vážne diskutovať o možnosti rozpadu súčasného ruského štátu v dôsledku vnútorných turbulencií po porážke vo vojne. Ak sa tak naozaj stane, čo by mal podniknúť okolitý svet, najmä demokratický Západ? Otázka znie – kto dnes potrebuje takého agresívneho a nezodpovedného aktéra medzinárodných vzťahov ako Ruská federácia?
