Maxim Gorkij (1868 – 1936) bol romantik a idealista. Možno to bolo zapríčinené tým, že od malička vyrastal v prostredí hodnom jeho pseudonymu – v prostredí s maximálne horkou príchuťou.
„V detstve,“ píše Gorkij, „si sám seba predstavujem ako úľ, do ktorého rozliční jednoduchí, všední ľudia ako včely znášali med svojich vedomostí a myšlienok o živote a obohacovali moju dušu – kto čím mohol. Ten med bol často špinavý a trpký, ale každé poznanie je predsa len med.“ Áno, dôležité však je, čo z tohto poznania si človek vie vybrať, spracovať, urobiť z toho správne závery, k čomu sa prikloniť. Na prvý pohľad to, čo sa Gorkému vybavuje v pamäti, je peklo. Život dieťaťa vo svete násilia, despotizmu, primitivizmu, tmárstva, nenávisti, krutosti sa ani inak ako peklom nazvať nedá.
Gorkého Detstvo (1913) poukazuje ešte na jeden dôležitý fakt zo spisovateľovho života. Napriek pekelnej atmosfére v dedovom dome mal Gorkij jedno veľké šťastie: šťastie na talentovaných rozprávačov. Zrejme tu sú korene jeho rozprávačského majstrovstva. Možno aj vďaka tomu kniha, v ktorej je tam veľa násilia, krutosti, ponižovania a nenávisti, v konečnom dôsledku zanecháva v čitateľovi radostný pocit.
„Nepochybne jeden z najsilnejších opisov detstva v svetovej literatúre. Pri čítaní Gorkého knihy vnímame podivuhodne reálny obraz života v Rusku na začiatku 20. storočia a je to skutočne prazvláštny zážitok...“
Romain Rolland
„Najvýnimočnejšia z Gorkého kníh je čiastočne aktom exorcizmu. Autor v nej so zvláštnym šarmom a naliehavosťou opisuje každodennú brutalitu bežného života ruských detí.“
Albert Camus
„Ak túžite aspoň čiastočne preniknúť do podstaty ruskej duše a do dusnej atmosféry života presiaknutého alkoholom, večnými škriepkami a všadeprítomnou surovosťou, vnorte sa do Gorkého prózy Detstvo. Bez balastu socialistického realizmu sa vynára zadúšajúci obraz Ruska, ktoré sa cez utrpenie druhých pokúša vylepšiť život ľudstva.“
André Gide
