U Angely z Foligna je vždy na prvom mieste láska k chudobe. Pripája sa k nej láska k pokore a ako tretia láska k sebazáporu, k duchu pokánia. Vystupujú však u nej aj iné črty, ktorými sa vymyká z radu zvyčajnej františkánskej duchovnosti. Je to napríklad prekvapujúca ozvena Dionýzových slov o "temnote Boha" (tenebra Dei). S určitou nepoznateľnosťou Boha je spojená jeho "nevýslovnosť" (ineffabilitas). Celkom osobná črta Angelinej mystiky spočíva i v tom, že mimoriadne jasne podčiarkuje pravdu o "mnohotvárnej Božej milosti". Angele sa neustále tlačia na jazyk slová ako "nevýslovné", "nevypovedateľné", "nadprirodzenosť", pretože keď človek vstúpi do priameho kontaktu s Bohom, poznáva také skutočnosti, až sa mu zatajuje dych a jazyk zostáva nemý.