Blízkosť hôr odjakživa núti ľudí zdvihnúť zrak od zeme, hoci ich život je zavalený každodennými starosťami, bez tvrdej práce by v chladnom horskom kraji neprežili. Odráža sa to na osudoch protagonistov poviedok, ktorí sa nechcú dať ubiť bezcitnou prízemnosťou, čo sa rozpínavo udomácnila v našich životoch, často práve v horách nachádzajú silu sústrediť sa na seba, pochopiť vlastné možnosti, túžia obhájiť svoje videnie sveta, hoci, ako je pre autorku príznačné, príbeh sa neraz končí rozčarovaním vo veľkej hre o lásku – cit, ktorý sa v celých ľudských dejinách pokladá za dar, za súčasť večnosti.

Krása prírody prebúdza v človeku kladné emócie, sebadôveru, silu kráčať ďalej, veď sa hovorí, že človek v horách nájde sám seba, povznesie sa nad materiálne záujmy, ocení opravdivé vzťahy...
A presne takú cestu mapuje umelecká literatúra, aj poviedky knihy Výhľad na Tatry.