Často sa mi vyčíta, že som nenapísal obligátne Pamäti. Nuž a či štyri knihy mojich spomienok na
generačných druhov, doplnené Anekdotickým slovníkom a Malým literárnym múzeom, nie sú azda
spojené zväzky Pamätí? Do každej z esejí som sa zjavne či skryto vpašoval, takže apokryficky hýrim
textom priam nehanebne. Niečo som nechcel, na niečo zabudol, iné nestihol.
ŠTEFAN ŽÁRY sa ako jediný zo slovenských spisovateľov pravidelne vracal k spomienkovým
esejam o svojich umeleckých spolupútnikoch. Výber z nich ponúka pestrý kaleidoskop spomienok na
život v starej Bratislave, na zlaté časy bohémy. Žáry objavuje pre staršieho i mladého čitateľa svet
dávno zaniknutej umeleckej pospolitosti, ktorého dejiskom boli staré bratislavské kaviarne,
nespočetné viechy aj Budmerický kaštieľ. Vďaka pôsobivým portrétom známych výtvarníkov,
spisovateľov a významných osobností slovenského umeleckého života sa čitateľ stáva
spoluúčastníkom bujarých posedení na obľúbených miestach stretávania, v Metropolke, Grandke,
Luxorke, Štefánke. Básnik si tu na základe osobného poznania podáva ruku so znalcom a očitým
svedkom, čím sa zvyšuje dokumentárna a kultúrno-historická hodnota autorovej výpovede. Je hravý,
rozmarný. Šťavnatý jazyk okorenený iskrivým humorom rozhľadeného rozprávača mu pomáha
sugestívne stvárniť život, záľuby i tvorbu najbližších kolegov od pera aj priateľov výtvarníkov.
Portrétuje ich s láskou, ako priamy aktér presvedčivo podáva cenné postrehy z ich života. O všetkých
spolupútnikoch vie svoje, veď v literatúre pôsobil sedemdesiat rokov.
