Existuje vôbec možnosť odraziť sa od dna po rokoch bezdomovectva? Dá sa preraziť napríklad v oblasti literatúry? Peter Sorát, bratislavský bezdomovec s "bydliskom" v Starom meste, sa o to teraz pokúša. Väčšina z bezdomovcov je na okraji záujmu spoločnosti. Svet na nich pomaly zabúda a oni naň zanevreli. Každý z nich má jedinečný životný príbeh.
V publikácii s názvom Pouličný diviak (Zo života na ulici) Peter Sorát odkrýva ten svoj. Zhrnul svoje takmer desaťročné skúsenosti zo života na ulici. Nie sú to len zážitky a spomienky, ale ukazuje čitateľovi, aká tenká je hranica medzi usporiadaným, "normálnym" životom a tým na ulici.
Kto z nás môže s istotou povedať, že jemu sa to stať nemôže? Autor nie je síce profesionálny spisovateľ, ale píše jednoduchým, čítavým, pútavým štýlom, ktorým si dokáže čitateľa získať už od prvej vety. Za svoj život na ulici neobviňuje nikoho, nehľadá chyby na druhých, ale úprimne a s istým sebe vlastným odstupom prijíma svoj osud. Z jeho prózy, ktorá miestami až mrazí, presvitá osobitný humor, bez ktorého by autor asi ťažko zvládol roky odriekania. Sorát realisticky vykresľuje, čím všetkým musí bezdomovec prejsť, kým si zabezpečí nevyhnutné životné potreby, ako sú strava, oblečenie a strecha nad hlavou.
Priznáva pocity hanby, beznádeje, skľúčenosti, ale na druhej strane sa snaží nájsť pozitívum vo všetkých aspektoch svojho života. Celkové vyznenie diela je optimistické, ale v skutočnosti bude autorov optimizmus opodstatnený vtedy, keď vydanie jeho knihy bude preňho znamenať začiatok návratu do bežného života.