Autor už prvými tromi knižkami Uťaté ruky (1935), Vodné hodiny, hodiny piesočné (1938), Ja je niekto iný (1946) dokázal čitateľom a kritike, že k tvorbe poézie pristupuje celkom novátorským spôsobom. Ako člen surrealistickej skupiny v textoch prekvapuje výbuchom metafory, záplavou snových obrazov, novým videním sveta odhaľujúcim a pomenúvajúcim veci, o ktorých sa dovtedy v poézii akosi nemohlo či nepatrilo hovoriť. Obrazotvornosť Fabryho nadrealistických veršov je pre čitateľa zvyknutého na uhladený rytmicky štrukturalizovaný text značne prekvapivá až mätúca. Nie je však samoúčelná. Autor sa rád hrá a experimentuje, používa zveličenie, desiatky rôznych odkazov a absurdných asociácií. Pre každého, kto má blízko k slovu, písaniu, poézii a fantázii, sú nadrealistické texty Rudolfa Fabryho stálou inšpiráciou a šifrovanou výzvou, trasoviskom tajomstiev.