Jedným z kľúčových diel Dominika Tatarku je kniha Písačky pre milovanú Lutéciu. Podobne ako kniha Navrávačky z vydavateľstva Artforum, titul vyšiel pri príležitosti stého výročia narodenia tohto významného slovenského spisovateľa.
Kniha Písačky pre milovanú Lutéciu odhaľuje intímne duchovné hľadanie vnútri ženského sveta na pozadí dobových reálií. V metaforickom zmysle je mravným príkladom protikomunistického vzdoru a intelektuálnej nepoddajnosti. Kniha nie je románovým dielom v pravom slova zmysle. Zachytáva erotický a duchovný vzťah medzi zakázaným starnúcim spisovateľom Bartolomejom Slzičkou a Lutéciou (meno je emblematickým latinského prepisu mesta Paríž – Lutetia). Pomyselný Paríž sa stáva synonymom slobody vzťahu vo všetkých podobách - od slobody fyzickej po slobodu vyjadrovania, myslenia i cítenia. Monologizované listy mladej žene umožnili Tatarkovi formou i obsahom vyjadriť najautentickejšie polohy ľudskej intimity a odkryť duchovné postoje voči moci a mocenským praktikám ostrakizovaného autora.
Dominik Tatarka (1913 - 1989)
Narodil sa v početnej roľníckej rodine v Plevníku-Drienovom. Študoval slovenčinu a francúzštinu v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Počas druhej svetovej vojny pracoval ako stredoškolský profesor, koncom vojny sa aktívne zapojil do SNP. Neskôr pracoval ako štátny úradník, redaktor vo viacerých denníkoch, výtvarný redaktor či scenárista. V rokoch 1968 – 1969 sa angažoval za presadenie demokratizačných zmien. Ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77. Bol proti okupácii Československa sovietskymi vojskami a stal sa kritikom totality. Bol mu udelený titul zaslúžilý umelec, no neskôr bol vyčiarknutý zo zoznamu Zväzu slovenských spisovateľov, ako aj z učebníc. Bol prenasledovaný režimom a publikoval v samizdate. Za knihu Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
