K nedožitej storočnici významného slovenského spisovateľa Dominika Tatarku boli vydané dve knihy (Navrávačky a Písačky pre milovanú Lutéciu), uskutočnilo sa niekoľko kultúrnych akcií a Slovenská pošta vydala známku s jeho podobizňou. Nazrite aj vy do Tatarkovho života a zoznámte sa s knižnými novinkami, ktoré o ňom prezrádzajú omnoho viac.
Dominik Tatarka – karpatský pastier
Tatarka sa narodil do početnej roľníckej rodiny dňa 14. marca 1913 v obci Plevník (dnes Plevník–Drienové), ktorá sa nachádza západne od Žiliny za Strážovskými vrchmi, len pár kilometrov od Považskej Bystrice. Po absolvovaní gymnázia študoval slovenčinu a francúzštinu v Prahe a na La Sorbonne v Paríži. Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako profesor na gymnáziách a po aktívnej účasti v Slovenskom národnom povstaní sa venoval predovšetkým redaktorskej činnosti a samozrejme písaniu kníh.
Medzi jeho najznámejšie a najvýznamnejšie diela patria Panna zázračnica, Démon súhlasu či Prútená kreslá. Knižne vyšli už v čase vzniku a reflektujú nielen spoločenskú situáciu daného obdobia, ale aj Tatarkov súkromný život. Ak sa chronologicky začítate do jeho diel, veľmi ľahko odhalíte jeho názorový vývoj a určite lepšie pochopíte nielen jeho, ale aj niektoré udalosti z našich dejín.
V roku 1968 Dominik Tatarka otvorene vyjadril svoj nesúhlas s okupáciou Československa spojeneckými vojskami a žiadal demokratizáciu spoločnosti. Aj preto bol perzekvovaný a mal zakázané publikovať a verejne vystupovať. Disidenti však boli trestaní zo strany štátu aj nepriamo. Tým, že ich režim odsúdil, vypočúval a sledoval, stratili nielen možnosť slobodne, ale aj spoločensky žiť, keďže ľudia sa ich stránili, pretože by sa kvôli kontaktu s nimi sami mohli stať ďalšími obeťami režimu. Dominik Tatarka žil v takejto izolácii žiaľ až do svojej smrti. No napriek dištancu si postupne nachádzal cestu, či skôr ona jeho, k samizdatovému a exilovému publikovaniu (Písačky, Sám proti noci, V ne-čase, Listy do večnosti, Navrávačky). O hodnote a prínose niektorých z týchto diel sa sami môžete opäť presvedčiť, keďže znovu vychádzajú.
Dominik Tatarka zomrel 10. mája 1989 v Bratislave. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Navrávačky
Ide o unikátnu spoveď, ktorá vznikla na základe zvukovo zaznamenaných rozhovorov Evy Štolbovej a Dominika Tatarku. Nahrávanie týchto memoárov na kazety sa uskutočnilo na sklonku Tatarkovho života, keď mal vyše 70 rokov a písanie už veľmi neprichádzalo do úvahy. Vďaka dôvere, ktorú mal v Evu Štolbovú, sú takto sprostredkované spomienky Dominika Tatarku nielen autenticky podané, ale aj veľmi otvorené. Martin M. Šimečka a Ján Langoš, ktorí Evou Štolbovou prepísaný text kaziet upravovali, sa sústredili na Tatarkove odpovede a zeditovali ich do monologického textu, ktorý sám Tatarka autorizoval. V tejto podobe vydalo knihu Artforum.
V Navrávačkách sa Tatarka delí s čitateľmi nielen o spomienky na udalosti, ktoré ho formovali v dospelosti, ale aj so spomienkami z raného detstva. Priznáva svoje vzťahy k rodičom, k cirkvi i premenu svojich politických názorov. Jedinečný rozprávačský štýl, unikátne vyjadrovanie, podmanivé príbehy, neprehliadnuteľné názory. To poskytuje Dominik Tatarka v Navrávačkách. Rozprávanie o jeho osobnom živote však veľa prezrádza nielen o ňom, ale aj o slovenských dejinách.
V Navrávačkách sa Tatarka delí s čitateľmi nielen o spomienky na udalosti, ktoré ho formovali v dospelosti, ale aj so spomienkami z raného detstva. Priznáva svoje vzťahy k rodičom, k cirkvi i premenu svojich politických názorov. Jedinečný rozprávačský štýl, unikátne vyjadrovanie, podmanivé príbehy, neprehliadnuteľné názory. To poskytuje Dominik Tatarka v Navrávačkách. Rozprávanie o jeho osobnom živote však veľa prezrádza nielen o ňom, ale aj o slovenských dejinách.
Navrávačky vyšli aj v Literárnom informačnom centre v roku 2000 pod názvom Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Toto vydanie je prepisom pôvodných nahrávok, dialogickým záznamom rozhovorov a v reedícii vyjde v máji 2013. Navrávačky vychádzali aj v osemdesiatych rokoch v samizdatoch, v exilovom vydavateľstve Index a v lete 1989 aj v Slovenských pohľadoch.
Podľa Evy Štolbovej Tatarka magnetofón s humorom nazýval z-ne-smrť-ňo-vadlom a sám sa občas podpisoval Dom-i-Nik.
Písačky pre milovanú Lutéciu
Časť knihy Písačky pre milovanú Lutéciu vyšla v samizdatovej Edici Petlice už v roku 1979. Neskôr texty vyšli v neautorizovanej podobe a s rôznymi doplnkami aj v exilovom vydavateľstve Index v Kolíne nad Rýnom a české vydavateľstvo Labyrint ich v slovenčine vydalo v roku 1999. Na Slovenku vyšla kniha Písačky pre milovanú Lutéciu až v roku 2013 pri príležitosti stého výročia narodenia Dominika Tatarku. Vydalo ju Literárne informačné centrum.
Titul, ktorý vznikal v období 1976-1978 je biografickou autofikciou erotickej intimity starnúceho spisovateľa Bartolomeja Slzičku a femme fatale Lutécie – Natálie, údajnej pravnučky dvornej dámy a milenky cára Mikuláša II. Lutécia je tiež prepisom latinského názvu pre Paríž – Lutetia. Kniha je napísaná formou monologizovaných listov adresovaných mladej žene. Tatarkovi sa vďaka nim podarilo zachytiť najautentickejšie polohy ľudskej intimity a odkryť duchovné postoje voči moci.
Titul, ktorý vznikal v období 1976-1978 je biografickou autofikciou erotickej intimity starnúceho spisovateľa Bartolomeja Slzičku a femme fatale Lutécie – Natálie, údajnej pravnučky dvornej dámy a milenky cára Mikuláša II. Lutécia je tiež prepisom latinského názvu pre Paríž – Lutetia. Kniha je napísaná formou monologizovaných listov adresovaných mladej žene. Tatarkovi sa vďaka nim podarilo zachytiť najautentickejšie polohy ľudskej intimity a odkryť duchovné postoje voči moci.
Krátky prehľad Tatarkovho diela:
1942 – V úzkosti hľadania
1944 – Panna zázračnica
1948 – Farská republika
1950 – Ľudia a skutky, Prvý a druhý úder
1954 – Radostník, Družné letá
1956 – Démon súhlasu (knižne 1963)
1959 – Rozhovory bez konca
1963 – Prútené kreslá
1986 – V ne-čase
1984 – 1988 – Sám proti noci, Listy do večnosti, Písačky, NavrávačkyZdroj fotografie: https://www.vydavateľstvo.artforum.sk
