Faktografické knihy vždy otváram na konci. Zaujíma ma totiž, s akými zdrojmi autor pracoval. Chcem vedieť, aký hlboký záber v danej problematike spisovateľ má a o aké zdroje svoje tvrdenia opiera. V prípade knihy Stalinova dcera som pri listovaní viac ako päťdesiatimi stranami použitej literatúry pocítila dôveru k autorke takmer okamžite a ukázalo sa, že to nebol žiadny unáhlený pocit.
Stalinova dcera je obsiahla a vyčerpávajúca biografia Svetlany Allilujevovej. Našťastie je ale kniha vyčerpávajúca len čo sa informácií týka, samotné čítanie je príjemne svieže a dynamické. Autorka ho oživuje dôveryhodne znejúcimi dialógmi a autentickými fotografiami. Celé rozprávanie je výborne popretkávané zábleskami zo života rôznych rodinných príslušníkov Stalinovej rodiny. Strácanie sa v menách ale našťastie nehrozí, vydavateľ ponúka dva prehľadné rodostromy.
Pozornosť čitateľa si historička Rosemary Sullivan lišiacky získala hneď v úvode, a to tým, že biografiu otvorila skoro až akčnou scénou. V nej sa naša hlavná hrdinka Svetlana pokúša tajne emigrovať do USA. Jej útek je zmes tvrdého politikárčenia, diplomacie a obrovského šťastia. Čitateľ sa po úvodnej kapitole následne posúva v deji naspäť a sleduje Svetlanin život od samého začiatku.
Pozornosť si zaslúži aj dôveryhodne zachytená dynamika rodiny sovietskeho diktátora. Tak ako Stalin prichádzal k moci, menila sa aj rodinná atmosféra. Nikto z príbuzných si nemohol byť istý nielen svojou budúcnosťou, ale ani svojím holým životom. Veľmi ťažko niesla situáciu Svetlanina matka, ktorá si nakoniec siahla na život. Jej smrť, ako aj smrť iných rodinných príslušníkov, ostáva stále malou záhadou. V epicentre diania je samozrejme neustále Svetlana, vychovávaná pestúnkou a otcom, ktorého ako dieťa bezhranične milovala. Stalinov vzťah k svojej malej dcérke je veľmi podivuhodný, miestami až bizarný. Autorka mu venuje zaslúženú pozornosť a do deja vniesla kus rodinnej intimity.
Pravda o gulagoch či hladomore na Ukrajine bola pred Svetlanou vždy prísne strážená. No časom aj ona precitla zo sna a prišiel deň, kedy si musela sama pred sebou priznať, koho dcérou to vlastne je. Tu sa ponúka otázka, čo by sme robili my, keby sme sa jedného dňa dozvedeli, že náš rodič je zodpovedný za masové vyvražďovanie. Pre nás je to len filozofická úvaha, pre Svetlanu to bola krutá realita..jpg)
„Všichni neseme zodpovědnost za všechno, co se stalo. Nechť nás soudí ti, kdo přijdou po nás, muži a ženy, kteří neznali dobu a lidi, jež jsme znali my. Přenechme to novým lidem, jimž budou tato léta v Rusku připadat stejně vzdálená a nevysvětlitelná, stejně hrozná a prapodivná jako vláda Ivana Hrozného.“ Svetlana Allilujevová
Niet divu, že Svetlana tento obrovský šok z precitnutia nezvládla a napriek tomu, že v tej dobe už bola sama matkou, rozhodla sa opustiť svoje deti a emigrovať kamkoľvek, kde ju prijmú. Za hranicami v slobodnej zemi sa musela už ako dospelá učiť skoro všetko odznova. Psychické traumy z mladosti na nej ale zanechali hlboké stopy a autorka veľmi citlivo polemizuje nad pravou povahou Svetlany.
Je ohromujúce, koľko toho môže obsiahnuť jeden ľudský život. Kniha Stalinova dcera je púť ženy s vypáleným znakom na čele. Je to obraz vtedajšej doby, mozaika politických machinácií a ľudských tragédií. Zmes historicky podložených faktov, ruskej literatúry, psychologických analýz, kópií listov, svedectiev a fotografií. To všetko je podané veľmi vnímavou autorkou, ktorá čitateľa svojím dielom sprevádza, no nenanucuje mu svoje názory. Presne takto si predstavujem faktograficky kvalitnú a literárne výborne zvládnutú biografiu.
Autorka (vrátane fotografií):
