Jo sa pilne pustila do doktorandského štúdia, v rámci ktorého sa venuje hniezdeniu vtákov vo voľnej prírode. Jej osamelú rutinu naruší dievčatko, ktoré sa pri jej chate objaví bosé a posiate modrinami. Dievča tvrdí, že prišlo z vesmíru, aby sa na Zemi stalo svedkom piatich zázrakov. To neznie vierohodne, ale keďže Jo nezistí nič o jej identite a nechce ju vystaviť ďalšiemu očividnému násiliu, na čas sa jej ujme. O pomoc požiada aj osamelého suseda Gaba. Nebezpečná minulosť dievčaťa sa postupne derie na povrch, až zostáva len piaty zázrak.
Magická a pritom vysoko čitateľná kniha. Veď posúďte sami...
Dievčatko pripomínalo prízrak. Bolo takmer neviditeľné, jeho bledá tvár, mikina a nohavice splývali so šerým lesom za ním. Malo bosé nohy. Nehybne stálo, jednou rukou objímajúc kmeň hikórie a nepohlo sa, ani keď auto so škripotom zastalo na konci štrkovej príjazdovej cesty pár metrov od neho.
Jo vypla motor a odvrátila zrak od dievčaťa, zo sedadla spolujazdca vzala ďalekohľad, batoh a hárky s údajmi. Ak sa naň nebude pozerať, špunt sa možno vráti do svojej rozprávkovej krajiny.
Keď však Jo vystúpila z auta, dievča tam stále bolo. „Vidím ťa,“ prihovorila sa Jo tieňu na hikórii.
„Viem,“ odpovedalo dievča.
Po betónovom chodníku sa roztrúsili kúsky zaschnutého blata, ktoré Jo odpadli z turistických topánok. „Potrebuješ niečo?“
Dievča neodpovedalo.
„Prečo si na mojom pozemku?“
„Chcela som pohladkať tvoje šteniatko, ale nedovolilo mi to.“
„Nie je to môj pes.“
„Komu patrí?“
„Nikomu.“ Otvorila dvere vedúce na zastrešenú verandu. „Mala by si sa vrátiť domov, dokiaľ je stále vidno.“ Rozsvietila vonkajšiu žiarovku proti hmyzu a odomkla vchodové dvere. Keď zapla lampu, vrátila sa k dreveným dverám a zamkla ich. Dievčatko malo asi len deväť rokov, no aj tak mohlo mať čosi za lubom.
O pätnásť minút bola Jo osprchovaná a mala na sebe tričko, tepláky a sandále. Zasvietila v kuchyni, čím k tmavým oknám prilákala tichý hlúčik hmyzu. Kým chystala veci na grilovanie, myseľ jej odbehla k dievčaťu pod hikóriou. Určite sa bojí tmavého lesa a nezostalo. Určite šlo domov.
Jo preniesla marinované kuracie prsia a tri ihlice so zeleninou k ohnisku uprostred zarasteného trávnika, ktorý oddeľoval žltý dom s dreveným obkladom od neveľkých pasienkov zaliatych mesačným svitom. Nájomný dom zo štyridsiatych rokov, známy ako Kinneyho chata, sa týčil na kopci oproti lesu, zadná strana smerovala k malej prérii, ktorú majiteľ pravidelne vypaľoval, aby udržal rozrastajúci sa les pod kontrolou. Jo zapálila oheň v kamennom ohnisku a vložila doň grilovací rošt. Práve keď nad oheň ukladala kura a zeleninový špíz, vyšla spoza rohu tmavá silueta a stuhla. Dievča. Zastalo pár metrov od ohňa a sledovalo Jo, ako na gril ukladá posledné ihlice. „Nemáš rúru?“ spýtalo sa.
„Mám.“
„Prečo varíš vonku?“
Jo sa usadila na jednu zo štyroch otrhaných rozkladacích stoličiek. „Lebo to mám rada.“
„Vonia to dobre.“
Ak od nej prišlo drankať jedlo, bude z prázdnych skriniek terénnej biologičky, ktorá nemá na nákup potravín čas, sklamané. Zaťahovalo ako miestni obyvatelia a jeho bosé nohy naznačovali, že prišlo zo susedného pozemku. Pokojne mohlo ísť večerať domov.
Dievčatko sa priblížilo, oheň mu ožiaril lícne kosti a blonďavé vlasy, no nie oči, ktoré stále pripomínali mátožné čierne diery na tvári.
„Nemala by si ísť domov?“ spýtala sa Jo.
Podišlo bližšie. „Nemám domov na Zemi. Prišla som odtiaľ.“ Ukázalo smerom k oblohe.
„Odkiaľ?“
„Z Ursy Major.“
„Z toho súhvezdia?“
Dievča prikývlo. „Som z galaxie Veterník. Je pri chvoste Veľkej medvedice.“
Jo nevedela o galaxiách nič, no jej meno znelo ako výtvor detskej fantázie. „Nikdy som o galaxii Veterník nepočula,“ povedala Jo.
„Ten názov ste jej dali vy ľudia, my ju však voláme inak.“
Jo jej konečne zbadala oči. Záblesk inteligencie v jej pohľade úplne nezodpovedal detskej tvári a Jo ho poňala ako znak toho, že dievča si ju vedome doberá. „Ak si mimozemšťanka, prečo vyzeráš ako človek?“
„Telo tohto dievčaťa len používam.“
„Kým si v nej, povedz jej, aby sa vrátila domov, dobre?“
„Nemôže. Bola mŕtva, keď som si jej telo vzala. Ak by sa vrátila domov, jej rodičia by sa vystrašili.“
Takže šlo o zombíkov. Jo o podobných hrách počula. Ak však dievča hľadalo niekoho, kto sa s ním bude hrať na mimozemšťanov, prišlo do nesprávneho domu. Jo to s deťmi a hrami, v ktorých musela zapojiť fantáziu, nikdy nešlo, dokonca ani keď bola v rovnakom veku ako dievčatko. Jej rodičia, obaja vedci, často tvrdili, že za to mohla dvojitá dávka analytických génov. Zvykli vtipkovať, že hneď po narodení mala na tvári zachmúrený, sústredený výraz, ako keby sa snažila sformulovať hypotézu o tom, kde sa nachádza a kto sú všetci tí ľudia v pôrodnej sále.
Mimozemšťanka v ľudskom tele sledovala, ako Jo obracia kuracie prsia.
„Mala by si ísť domov na večeru,“ povedala Jo. „Tvoji rodičia sa budú strachovať.“
„Povedala som ti, nemám…“
„Nemala by si niekomu zavolať?“ Jo vytiahla z nohavíc telefón.
„Komu by som zavolala?“
„Čo keby som zavolala ja? Aké máte číslo?“
„Odkiaľ by som mala telefónne číslo, keď som prišla z vesmíru?“
„A čo dievča, ktorého telo si si vzala? Aké má číslo?“
„Nič o nej neviem, dokonca ani jej meno.“
Nech už mala za lubom čokoľvek, Jo bola príliš unavená. Bola hore od štvrtej rána, vyše trinásť hodín sa v horúčave a vlhku plahočila po poliach a lesoch. Celé týždne to bola jej takmer každodenná rutina a tých pár hodín, ktoré každý večer strávila v chate, potrebovala, aby sa mohla zregenerovať. „Ak neodídeš, zavolám políciu,“ povedala, snažiac sa pôsobiť prísne.
„A polícia spraví čo?“ opýtalo sa, ako keby to slovo nikdy nepočulo.
„Odnesú ťa domov.“
Dievča si oboplo vychudnuté telo rukami. „Čo spravia, ak im poviem, že nemám domov?“
„Zoberú ťa na policajnú stanicu a nájdu tvojich rodičov alebo kohokoľvek, s kým žiješ.“
„Čo urobia, ak tým ľuďom zavolajú a zistia, že ich dcéra je mŕtva?“
Jo v tej chvíli nemusela hnev predstierať. „Nemať nikoho nie je vôbec žiadna zábava, vieš? Mala by si ísť domov k ľuďom, ktorým na tebe záleží.“
Dievča si pritislo ruky na hruď ešte silnejšie, no nič nepovedalo.
To decko potrebovalo závan reality. „Ak naozaj nemáš rodinu, policajti ťa dajú do pestúnskej rodiny.“
„To je čo?“
„Budeš žiť s úplne cudzími ľuďmi, a občas bývajú zlí, takže radšej by si sa mala pobrať domov, skôr než zavolám polišov.“
Dievča sa ani nepohlo.
„Myslím to vážne.“
Mladý pes, ktorý posledných pár večerov chodil k ohňu drankať od Jo jedlo, sa priplazil k vonkajšiemu okraju ohniska. Dievča si čuplo a vystrelo k nemu ruku, zaliečalo sa mu vysokým hlasom, aby ho mohlo pohladkať.
„Nepríde bližšie,“ povedala Jo. „Je divoký. Pravdepodobne sa narodil v lese.“
„Kde má mamu?“
„Ktovie.“ Jo odložila telefón a otočila špíz. „Existuje nejaký dôvod, prečo sa bojíš ísť domov?“
„Prečo neveríš, že som z vesmíru?“
To tvrdohlavé decko nevedelo, kedy prestať. „Vieš, že ti nikto neuverí, že si mimozemšťanka.“
Dievča podišlo k okraju prérie, vytrčilo tvár a ruky k hviezdnej oblohe a zatrilkovalo nejakú skomoleninu, ktorá mala pripomínať jazyk mimozemšťanov. Slová z neho prýštili ako cudzí jazyk, ktorý dobre ovláda, a keď skončilo, samoľúbo sa otočilo k Jo s rukami vbok.
„Dúfam, že si žiadala svojich mimozemských kamošov, aby si ťa zobrali späť,“ povedala Jo.
„Salutovala som.“
„Salutovala – dobré slovo.“
Dievča sa vrátilo k ohňu. „Ešte sa nemôžem vrátiť. Musím ostať na Zemi, až kým neuvidím päť zázrakov. Je to súčasť výcviku v určitom veku – niečo ako škola.“
„Tak to tu chvíľu pobudneš. Voda sa nepremenila na víno už pár tisícročí.“
„Nemám na mysli zázraky ako v Biblii.“
„Tak aké zázraky?“
„Hocijaké,“ odpovedalo dievča. „Ty si zázrak, aj ten pes. Je to pre mňa úplne nový svet.“
„Dobre, tak už máš dva.“
„Nie, šetrím si ich na naozaj výnimočné veci.“
„Tak to ti ďakujem.“
Dievča si sadlo do rozkladacej stoličky vedľa Jo. Z grilujúcich sa kuracích pŕs stekala do ohňa mastná marináda, nočným vzduchom sa niesla príjemná vôňa. Dievča na ne civelo, jeho hlad bol reálny, nebolo na ňom nič imaginárne. Možno si jeho rodina nemohla dovoliť jedlo. Jo prekvapilo, že jej to hneď nenapadlo.
„Čo keby som ti dala niečo pod zub, skôr než odídeš?“ spýtala sa. „Máš rada morčacie burgery?“
„Odkiaľ mám vedieť, ako chutí morčací burger?“
„Chceš ho alebo nie?“
„Chcem. Mala by som počas svojho pobytu tu skúšať nové veci.“
Jo preložila kuracie prsia na menší oheň a vybrala sa dnu po mrazený burger, kečup a žemľu. Spomenula si na posledný plátok syra v chladničke a pridala ho k večeri pre dievča. To decko ho pravdepodobne potrebovalo viac ako ona.
Jo sa vrátila na dvor, burger položila na oheň a zvyšné veci na prázdnu stoličku vedľa seba. „Dúfam, že máš rada burger so syrom.“
„O syre som počula,“ povedalo dievča. „Vraj je dobrý.“
„Kto tvrdí, že je dobrý?“
„Tí, čo tu už boli. Pred príchodom sem sa o Zemi trochu učíme.“
„Ako sa volá tvoja planéta?“
„Ťažko sa to vyslovuje vo vašom jazyku – niečo ako Hemez. Máš aj penové cukríky?“
„O penových cukríkoch ti povedali Hemezania?“
„Vraj si ich deti dávajú na paličku a rozpúšťajú ich nad ohňom. Vraveli, že sú fakt dobré.“
Jo mala konečne dôvod otvoriť penové cukríky, ktoré kúpila z rozmaru pri sťahovaní sa do chaty. Usúdila, že bude lepšie otvoriť ich skôr, než potuchnú. Priniesla cukríky z kuchynskej linky a spustila ich mimozemšťanke do lona. „Skôr než ich otvoríš, musíš zjesť večeru.“
Mimozemšťanka si našla paličku a sadla si na stoličku, v lone opatrovala cukríky a tmavé oči upierala na pripravujúci sa burger. Jo opiekla žemľu a na tanier vedľa cheeseburgera položila špíz s opečenými zemiakmi, brokolicou a hubami. Priniesla dva poháre. „Máš rada jablčný mušt?“
Dievča si zobralo pohár a odpilo si. „Je veľmi dobrý!“
„Dosť dobrý na zázrak?“
„Nie,“ odpovedala mimozemšťanka, no za pár sekúnd vypila viac než polovicu pohára.
Kým si Jo odhryzla prvé sústo, dievča svoj burger takmer dojedlo. „Kedy si jedla naposledy?“ spýtala sa.
„Na mojej planéte,“ odpovedala mimozemšťanka s plnými ústami.
„To bolo kedy?“
Prehltla. „Včera.“
Jo položila vidličku. „Nejedla si celý deň?“
Dievča si strčilo do úst kocku zemiaka. „Doteraz som nemala chuť. Bolo mi trochu zle – z cesty na Zem, zmeny tela a tak.“
„Tak prečo potom ješ, ako keby si bola vyhladovaná?“
Dievča rozpolilo posledný kúsok burgera a hodilo polovicu žobrajúcemu šteňaťu, zrejme aby jej dokázalo, že nehladuje. Pes ho zhltol rovnako rýchlo ako dievča. Keď mu mimozemšťanka ponúkla z ruky posledný kúsok, šteňa sa priblížilo, uchmatlo jej ho spomedzi prstov a stiahlo sa, aby ho zjedlo. „Videla si to?“ spýtalo sa dievča. „Vzal si ho z mojej ruky.“
„Videla som.“ Jo zároveň videla dieťa, ktoré môže mať vážne problémy. „To máš na sebe pyžamu?“
Dievča vrhlo pohľad na svoje tenké nohavice. „Ľudia to tak tuším nazývajú.“
Jo si zo svojich kuracích pŕs odkrojila ďalší kúsok mäsa. „Ako sa voláš?“
Dievča bolo na kolenách, snažilo sa priblížiť k šteňaťu. „Nemám pozemské meno.“
„Aké je tvoje mimozemské meno?“
„Ťažko povedať…“
„Jednoducho mi ho povedz.“
„Niečo ako Írpud-na-asru.“
„Ír pú…?“
„Nie, Írpud-na-asru.“
„Dobre, Írpud, chcem, aby si mi povedala pravdu, prečo si tu.“
Odtrhlo sa od plachého psa a vstalo. „Môžem si otvoriť penové cukríky?
„Najprv zjedz brokolicu.“
Pozrelo na tanier, ktorý nechalo na stoličke. „Hento zelené?“
„Hej.“
„Na mojej planéte nejeme zelené veci.“
„Vravela si, že máš skúšať nové veci.“
Dievča si rýchlo nasúkalo do úst tri hlavičky brokolice. Zatiaľ čo prežúvalo jedlo, roztrhlo vrecko s cukríkmi.
„Koľko máš rokov?“ spýtala sa Jo.
Dievča nasilu prehltlo posledné sústo brokolice. „Môj vek by ľudskej bytosti nedával žiadny zmysel.“
„Koľko rokov má telo, ktoré si si vzala?“
Napichla si cukrík na koniec paličky. „Neviem.“
„Naozaj budem musieť zavolať políciu,“ odvetila Jo.
„Prečo?“
„Ty vieš prečo. Máš koľko, deväť… desať? Nemôžeš byť v noci sama vonku. Niekto sa o teba dobre nestará.“
„Ak zavoláš políciu, jednoducho utečiem.“
„Prečo? Môžu ti pomôcť.“
„Nechcem žiť so zlými neznámymi ľuďmi.“
„Povedala som to zo srandy. Som si istá, že nájdu milých ľudí.“
Dievča na paličku napichlo tretí cukrík. „Myslíš, že Medvedíkovi by chutili cukríky?“
„Kto je Medvedík?“
„Tak som pomenovala šteniatko – podľa Ursy Minor, môjho susedného súhvezdia. Nezdá sa ti, že vyzerá ako medvieďa?“
„Cukríkmi ho nekŕm. Nepotrebuje cukor.“ Jo odobrala z kuracích pŕs posledné kúsky mäsa a hodila ich psovi, už sa na jedlo nedokázala sústrediť. Keď mäso zmizlo v dunčovej papuli, dala mu aj zvyšky zeleniny z dvoch ihlíc.
„Si milá,“ poznamenalo dievča.
„Som blbá. Teraz sa ho už nezbavím.“
„Juj!“ Dievča sa sklonilo nad horiace cukríky a sfúklo plamienok.
„Najprv ich nechaj vychladnúť,“ poradila jej Jo.
Nepočkalo a horúce biele cukríky si napchalo do úst. Cukríky v mihu zmizli a zatiaľ čo Jo odniesla veci do kuchyne, opieklo si ďalšiu várku. Pri rýchlom umývaní riadu sa rozhodla pre novú stratégiu. Taktika zlého policajta evidentne nefungovala. Bude si musieť získať dôveru dievčaťa, aby z neho niečo dostala.
Dievča našla sedieť s prekríženými nohami na zemi, Medvedík mu z dlane spokojne olizoval roztopené cukríky. „Nikdy by som neverila, že sa ten pes nechá kŕmiť z ruky,“ povedala.
„Aj keď to je ľudská ruka, vie, že som z Hemezu.“
„Ako ti to pomôže?“
„Máme špeciálne schopnosti. Dokážeme privodiť dobré veci.“
Úbohé dieťa. Bez pochýb si praje zmeniť svoju biednu situáciu. „Môžem použiť tvoju paličku?“
„Na cukríky?“
„Nie, aby som ťa vyhnala zo svojho pozemku.“
Dievča sa usmialo, na ľavom líci sa objavila hlboká jamka. Jo paličkou prepichla dva cukríky a podržala ich nad ohňom. Dievča sa vrátilo na svoju stoličku, divý pes mu ležal pri nohách, ako keby ho zázračne skrotilo. Keď boli cukríky dokonale opečené z každej strany, Jo ich zjedla priamo z paličky.
„Nevedela som, že aj dospelí jedia cukríky,“ poznamenalo dievča.
„Pozemské deti toto tajomstvo nepoznajú.“
„Ako sa voláš?“ spýtalo sa dievča.
„Joanna Tealeová. Ale väčšina ľudí ma volá Jo.“
„Žiješ tu sama?“
„Len počas leta. Dom si prenajímam.“
„Prečo?“
„Ak bývaš na konci tejto cesty – o čom som presvedčená –, tak vieš prečo.“
„Nežijem na konci cesty. Prezraď mi to.“
Jo si spomenula, že je v role dobrého policajta, a potlačila nutkanie vyvrátiť jej lož. „Tento dom a 30-hektárový pozemok vlastní profesor Kinney. Umožňuje učiteľom využívať ho na výučbu a doktorandom počas výskumu.“
„Prečo tu nechce bývať?“
Jo oprela paličku na cukríky o kamene ohniska. „Kúpil ho po štyridsiatke. S manželkou ho využívali ako dovolenkový dom, dole pri potoku skúmal vodný hmyz, no pred šiestimi rokmi sem prestali chodiť.“
„Prečo?“
„Majú po sedemdesiatke a jeho manželka musí byť pre svoj zdravotný stav blízko nemocnice. Dom teraz využívajú ako zdroj príjmov, ale prenajímajú ho len vedcom.“
„Ty si vedkyňa?“
„Áno, ale stále som doktorandka.“
„Čo to znamená?“
„Znamená to, že mám za sebou štyri roky vysokej školy a teraz chodím na prednášky, pracujem ako odborná asistentka a robím výskum, aby som získala PhD.“
„Čo je to PhD.?“
„Je to doktorský titul. Keď ho získam, môžem sa zamestnať ako pedagóg na univerzite.“
Dievča si oblizlo špinavé prsty oslintané od psa a zoškrabalo si tmavý cukrík, ktorý sa mu prilepil na líce. „Pedagóg je učiteľ, že?“
„Áno a väčšina ľudí v mojom odbore sa venuje aj výskumu.“
„Akému výskumu?“
Neúnavná zvedavosť. Bola by z nej výborná vedkyňa. „Venujem sa ekológii a ochrane vtákov.“
„Čo presne robíš?“
„Dosť bolo otázok, Ír pú…“
„Írpud!“
„Je na čase, aby si sa pobrala domov. Vstávam skoro, takže musím ísť spať.“ Jo pustila vodu a pritiahla k ohňu hadicu.
„Musíš ho zahasiť?“
„Dráčik požiarnik hovorí, že musím.“ Oheň zasyčal a vypustil paru, keď ho zdolala voda.
„To je smutné,“ povedalo dievčatko.
„Čo?“
„Tá vlhká vôňa popola.“ V jasnom kuchynskom svetle, ktoré prenikalo cez okno, pôsobila jeho tvár modrasto, ako keby sa opäť premenilo na prízrak.
Jo pootočila škrípavú páčku a vypla vodu. „Čo keby si mi povedala pravdu o tom, prečo si tu?“
„Povedala som ti ju,“ odvetilo dievča.
„Poď. Idem dnu a nemám dobrý pocit z toho, že by si tu zostala.“
„Budem v poriadku.“
„Pôjdeš domov?“
„Poďme, Medvedík,“ povedalo dievča a pes na prekvapenie poslúchol.
Jo sledovala, ako mimozemský prízrak a jej orech odchádzajú, ich splynutie s tmavým lesom bolo rovnako smutné ako vlhká vôňa popola.
Knihu Kde sa les dotýka hviezd si môžete objednať na KNIHCENTRUM.sk v zľave 25 % za 13,43 €.
