Keď sa do koruny starej lipy zapletie neposedný vietor, listy sa pri jeho snahe o útek prebúdzajú z driemot. Nečakané narušenie ticha ich sprvu pobúri a hlasno protestujú proti votrelcovi lietajúcemu z jedného konára k druhému. Ale hnev ustane, len čo sa vzduch upokojí a opäť nastane príjemné letné popoludnie. Spánok ich už neláka, a tak si vyčkávanie na večerné zore krátia rozprávaním príbehov. Jeden z ich najobľúbenejších sa týka Elly, ktorú jej nevlastné sestry s macochou prezývali Popoluška.
Listy nadšene šeptajú o tom, ako Ella unikla strašnému osudu a teraz je z nej samotná kráľovná. Ale tie jej sestry, ach, beda! Prvá si odrezala pol päty a tá druhá prsty na nohe, aby si aspoň jedna z nich dokázala obuť malú sklenenú črievičku, ktorú stratila na bále nádherná neznáma dievčina, do ktorej sa princ bezhlavo zaľúbil. Aká hanba! Zmrzačiť sa, aby oklamali princa a úbohú Ellu by naďalej väznili ako slúžku, a pritom to bola práve ona, ktorá očarila vládcu krajiny.
Tento príbeh sa dostal do uší aj obyvateľov dediny. Každý hovoril iba o škaredých sestrách a ich krutosti voči nádhernej a láskavej kráľovnej a škodoradostne sa tešili, že tie ženské postretol trest v podobe biedy. Macochou aj oboma jej dcérami začali opovrhovať, nenávidieť ich a urážať. Stali sa tak z nich vydedenci, ktorí si v očiach spoločnosti nezaslúžili ani len odrobinku chleba.
„Nepopieraj to. Boli ste kruté k bezbrannému dievčaťu. No dostali ste zaslúžený trest, však? Z Elly je teraz kráľovná a je krajšia než kedykoľvek predtým. A ty? Nie si nič iné, než jej škaredá nevlastná sestra.“
(Nevlastná sestra: Jennifer Donnelly; Preklad: Denisa Ghaniová)
Nanešťastie, listy starej lipy a dedinčania vidia iba to, čo im bolo dovolené vidieť. Všetky príbehy sa však začínajú písať v našich srdciach, v tichu a skrytosti. Až naše myšlienky pretvárajúce sa v činy, ktoré sa odzrkadľujú aj na povrch, môžu byť našou slabosťou, pádom či naopak cnosťou.
Pod tou starou lipou žije líška. Napohľad obyčajné divoké zviera s kožúškom ryšavým a očami zelenými. Ale v skutočnosti ide o samotnú kráľovnú víl – Tanaquill. Ona jediná načúva kvíleniu zlomeného srdca a pozná pravú tvár ľudských príbehov. Jedného dňa ju zavolalo plačúce srdce Popolušky. O niekoľko mesiacov na to sa k nej doniesol plač zlomeného srdca dievčaťa, ktoré všetci v okolí pokladali za škaredé, ohavné a zlé. To srdce nepatrilo nikomu inému než Isabelle, Ellinej nevlastnej sestre a práve o nej je tento ešte nikým nevypovedaný príbeh. Nastal čas pozrieť sa pravde do očí...
„Ella je pekná. My dve sme škaredé nevlastné sestry. A iba takto nás svet vidí. Všetky tri nás zjednodušuje na náš najmenší spoločný menovateľ. “
(Nevlastná sestra: Jennifer Donnelly; Preklad: Denisa Ghaniová)
Retellingy starých, no za to obľúbených rozprávok, dokážu dnešní autori sprostredkovať svojim čitateľom veľmi originálne, a to v rôznych podobách. Osobne som už čítala niekoľko vydarených kníh inšpirovaných práve rozprávkami, ale ešte nikdy som sa nestretla s tým, že by sa autor rozhodol pozrieť na príbeh úplne z iného uhla. Nezvoliť si za hlavného hrdinu obľúbenú postavu, ale naopak, venovať svoju fantáziu niekomu, kto celý čas stojí na opačnej strane. Jennifer Donnelly sa týmto nečakaným smerom vydala, a tým si zaslúži veľký obdiv a silný potlesk, pretože napísala knihu hlbokú a krásnu, ktorá nás učí vidieť srdcom a nie očami.
Autorka vo svojom knižnom výtvore výborne pracuje so psychológiou hrdinov. S nesmiernou zručnosťou opisuje čriepky minulosti, ostré a nebezpečné ako úlomky skla, ktoré sa stali kľúčovými k stvoreniu postáv nevlastných sestier. Prefíkaným správaním ich vlastnej matky a podporovaním závisti a nenávisti voči Elle, našej Popoluške, prichádzajú na scénu nie škaredé, ale ubolené duše dievčat, ktorým boli ukradnuté sny aj ich vlastná osobnosť. Žiaľ, najväčší podiel viny na tom nenesie ani tak ich matka, ako práve svet so striktnými a ťažkopádnymi pravidlami týkajúcimi sa žien. Stali sa obeťami spoločnosti s hlboko zakorenenými predsudkami.
„Isabelle mala silnú vôľu.
Netušila, že by za ňu mala byť rada, lebo jej vždy všetci tvrdili, že mať silnú vôľu je pre dievča hrozná vlastnosť. Vraveli, že dievča so silnou vôľou zle skončí. Ubezpečovali ju, že jej vôľa sa musí ohýbať podľa želaní tých, ktorí vedia, čo je pre ňu najlepšie.
Isabelle bola mladá, mala iba šestnásť rokov. Ešte neprišla na to, že všetci sú hlupáci.“
(Nevlastná sestra: Jennifer Donnelly; Preklad: Denisa Ghaniová)
Kniha od Jennifer Donnelly v sebe ukrýva množstvo vzácnych myšlienok, no pohľad sa upiera najmä na krásu – na tú okom badateľnú, ale aj tú pred zrakom ukrytú. Myslím, že zásluhou tohto vynikajúceho knižného počinu si nejeden uvedomí svoju vlastnú hodnotu a krása preňho nadobudne úplne nový rozmer.
Nevlastná sestra sa radí medzi najlepšie knihy, aké som kedy čítala. Považujem ju za neopísateľne krásnu, hodnotnú, strhujúcu a vtipnú. Po jej dočítaní som dlho iba hľadela cez okno a dívala sa na stromy jemne tancujúce s vetrom a kládla si presne tie isté otázky, ako aj úbohá Isabelle, ktorú som si veľmi obľúbila: „Aké sú stratené kúsky môjho srdca? Ako zistím, kým skutočne som? “
„Ach, dieťa, svet je stvorený pre mužov. Škaredému dievčaťu sa nikdy neodpustí.“
(Nevlastná sestra: Jennifer Donnelly; Preklad: Denisa Ghaniová)
Žánrovo ide o knižné dielo zaradené medzi tituly, ktorých cieľovou skupinou sú tínedžeri, často hľadajúci samých seba, a práve pre nich je táto kniha skutočným prínosom. Rovnako však aj pre dospelých, ktorí sa stratili na ceste životom a ani o tom nevedia.
Vyspelosť a dômyselnosť, akými je príbeh rozprávaný, vnímam za ďalší fascinujúci aspekt knihy. Osobne sa mi veľmi páčilo, že sa autorka drží, ak to tak môžem nazvať, rozprávkového štýlu písania, no zároveň doň vkladá aj krutú realitu, čím kniha získava aj vážne črty a úsmev z pier sa stráca. Ide o výborné vyváženie trpkých prvkov týkajúcich sa vojny či chudoby s tými magickými, ako sú napríklad múdre myšky, sudičky alebo víly. Z textu cítiť obrovský talent, ale aj nekonečnú múdrosť vyrážajúcu dych, za čo vďaka patrí aj prekladateľke Denise Ghaniovej, ktorá dala do tejto knihy srdce rovnako, ako aj sama autorka.
„Škaredá, to nič nie je,“ vyhlásila primadona. „Pekná...áno, to je nebezpečné slovo.“
„Slovo pekná ťa rýchlo lapí do svojich osídiel a pomaly ťa zabíja,“ dodala akrobatka.
„Povedz dievčaťu raz, že je pekná, a už nikdy nebude túžiť po ničom inom, než počuť to znovu,“ skonštatovala kúzelníčka.
(Nevlastná sestra: Jennifer Donnelly; Preklad: Denisa Ghaniová)
Nevlastná sestra od Jennifer Donnelly je nezvyčajná kniha, ktorá rozpráva príbeh o Popoluške z opačného konca. Spisovateľka sa zamerala na postavy vnímané ako záporné, no ich vykreslením dokazuje, že cesta k tomuto označeniu vždy vedie cez traumy spôsobené životom. Pretože zlo si musí človek zvoliť sám, nech ho už k tomu vedie čokoľvek – sklamanie, závisť či mylné hodnoty stanovené svetom.
Ide o knihu so silným posolstvom venovanom všetkým tým, ktorých osud spečatili kruté sudičky. Všetkým tým, ktorí už neveria v náhodu meniacu sa v šancu, ktorá by im pomohla vyslobodiť sa z pazúrov nemennej cesty životom. Všetkým tým, ktorí už neveria na rozprávky a na šťastné konce. No najmä všetkým ženám a tým, ktorí stratili kúsky svojho srdca a kvôli hlučnému svetu museli zabudnúť, kým skutočne sú...
„Tento svet, ľudia v ňom – moja matka, Tantine – nás triedia. Dávajú nás do debien. Ty si vajce. Ty zemiak. Ty kapusta. Hovoria nám, kto sme. Čo budeme robiť. Kým sa staneme,“ skonštatovala Isabelle.
„Lebo sa boja. Boja sa toho, kým by sme mohli byť,“ poznamenala Tavi.
„Ale my im to dovoľujeme!“ vyhŕkol Hugo nahnevane. „Prečo?“
Tavi sa naňho smutne usmiala. „Lebo aj my sa bojíme toho, kým by sme mohli byť.“
(Nevlastná sestra: Jennifer Donnelly; Preklad: Denisa Ghaniová)
Knihu venovalo vydavateľstvo Fragment.
Autorka (vrátane fotografií): Mony
