Správa o hrozbe tretej svetovej vojny potichu preniká do každodenného spravodajstva týchto dní. Ponúka sa tak otázka, koľko vojnových konfliktov naša Zem vlastne pamätá? V boji už proti sebe stáli Juh proti Severu. Západ proti Východu. Amerika proti teroristom. Balkán proti Amerike. Komunista proti kapitalistovi. Irak proti Kurdom, šiiti proti sunnitom, brat proti bratovi a vždy človek proti človeku.
Životný osud tých, ktorí bojovali priamo v kolíske ľudskej civilizácie, na brehu rieky Eufrat, sa Michael Pitre snažil zachytiť v románe Pravidlo pěti a pětadvaceti metrů. Prostredníctvom troch hlavných hrdinov (mladých chlapcov Kateba, Petea a Lestra) nám priblíži situáciu v Iraku v roku 2006.
Pete Donovan je čerstvý absolvent dôstojníckej školy a do armády nastupuje ako neskúsený poručík. Lester Pleasant je devätnásťročné ucho, ktoré sa vďaka vrodenému talentu záchranára rýchlo prepracuje na armádneho zdravotníka. No a poslednou a najzaujímavejšou postavou je Kateb, mladý Iračan, dieťa z dobrej rodiny s kontaktmi na Hussajnov klan. Kateb (alias Dodge) od detstva prechováva veľký záujem o americkú kultúru a literatúru. Svoju diplomovú prácu venuje analýze Huckleberryho Finna a vďaka znalosti anglického jazyka sa stáva prekladateľom pre americké vojsko. Kateb je postava, ktorá pomáha vybalansovať ťažkú tému knihy. Je to čierny kôň, ktorý autorovi pomohol z dobrého príbehu vykresať naozaj vynikajúce a hlavne zapamätateľné literárne dielo.
Autor si pre svoje postavy vybral ako pôsobisko nie príliš lukratívne prostredie ženijnej jednotky, ktorej pracovná náplň pripomína viac prácu cestára ako poslanie vojaka v Iraku. Chlapci majú za úlohu kontrolovať každú prasklinu v asfalte na ceste a zneškodniť prípadné nastražené bomby. Potom, ako je bomba zlikvidovaná, musí armáda po sebe vzniknuté diery zabetónovať, aby tak znemožnili ďalšie položenie trhaviny.
„Ptal jsem se, jak to, že mariňáci jsou tak skvěle sehraní a nepotřebují přitom ani mluvit. Usmála se a řekla: ´To je tím, že poslouchají jen dva zvuky – cvak a bum.´“
Napriek tomu, že ide o príbeh s ťažšou tematikou, autor plne využil svoj dar nenúteného rozprávača a viac ako štyristo strán sa číta jedným dychom. Osobne si na knihe cením dve veci. Prvou z nich je fakt, že autor čitateľa zbytočne citovo nevydiera drásajúcimi opismi utrpenia umierajúcich nevinných obetí. Smrť používa len v najnutnejších prípadoch. Druhým plusom je spôsob, akým autor (napriek tomu, že je občanom jednej z bojujúcich zemí) dokázal vojnu opísať ako boj človeka s človekom, nie ako boj dobra so zlom. Michael Pitre vykreslil vojnový konflikt bez zbytočnej glorifikácie Ameriky a prostredníctvoch rôznorodého pôvodu hlavných postáv nám priblížil obe znepriatelené strany s rovnakou dávkou humanizmu.
„Náš odpor je spravedlivý, Katebe. Ansar al-Sunna je čestná organizace. Jsme poslední opravdoví Iráčané. Bojujeme s džihádisty, po kterých na ulicích zůstávají bezhlavé mrtvoly. Vnášíme mezi zmatené šíity chaos. A pouštíme žilou Američanům. Ale ne proto, že bychom je nenáviděli. Nic takového. Bojujeme s nimi proto, že jsou to vetřelci, které je třeba vyhnat ze země. Čím víc krvácí, tím dřív se vrátí domů.“
Román Pravidlo pěti a pětadvaceti metrů má veľký potenciál zaujať širokú čitateľskú verejnosť a napriek vojnovej tematike je to určite kniha, ktorá nesklame ani dámske publikum. Toto nie je óda na nesmrteľných akčných hrdinov s kalašnikovom na pleci a revolverom za opaskom. Toto je úprimný, nezabudnuteľný a hlboko ľudský príbeh obyčajných ľudí, akými ste vy či ja. Vrelo odporúčam.
Autorka (vrátane fotografie):
