Keď sa myšlienky točia v kruhu

NAJNOVŠIE ČLÁNKY
NAJOBĽÚBENEJŠIE
Archív blogu
Žiaľ po manželovej smrti starnúcu ženu ochromil. Dá sa z neho vyjsť?

Ak by sme k Tišine pristupovali strohým literárno-teoretickým pohľadom, v recenzii na ňu by sa objavila obligátna veta: „Ide o hlbokú psychologickú sondu do života jednotlivca,“ pričom by sa ňou osvetlila hlavná premisa príbehu a nutne načrtol i spôsob náracie, ktorú by mohol potenciálny čitateľ očakávať. „Tíšiny sú však vždy istým spôsobom iné, hlboké, v ich obklopení sa dá hovoriť hodiny.“ To by zase isto zaznelo v poetickom, sentimentálnom pohľade na knihu. Pokus skĺbiť oba tieto pohľady prebehol v nasledujúcom texte.

 

Autorka, rozhodnutá spracovať na malom úseku markantnú etapu ľudského života, využíva klasické literárne postupy náracie žánru. Život starej ovdovenej a upadajúcej hlavnej hrdinky je reflektovaný jej vlastnou optikou, naračne potom dielo pôsobí ako nekončiaci filozofický vnútorný monológ, kde-tu nabúraný kvázi realistickou scénou s dialógom, ktorý hrdinkinu pomyselnú bublinu rozbíja. Skogstadovej postava však vyžaduje vlastnú one woman show, pohŕda súcitnými pohľadmi aj pomocou ostatných, čo núti čitateľa k zamysleniu i v rovine jeho vlastného života – Túžia vôbec sebazničujúce postavy po pomoci druhých? A ak áno, v akej miere im ju poskytnúť tak, aby ich absolútne nezviazala?

Postavy v Skogstadovej diele si kladú rovnaké otázky, odpovede na na však nenachádzajú – niektorí potomkovia matku-hrdinku v tichosti obchádzajú, iní sa snažia ju pretvoriť na ich vlastný obraz o nej samej jej presunom do domova sociálnych služieb.

 

Hlavná hrdinka však hľadá predovšetkým pochopenie. Svojej životnej situácie, seba samej i toho, ako dožiť bez dlhoročného partnera. Keďže Skogstadová text časovo nešpecifikuje a neukotvuje, čitateľ nemá prehľad o tom, aký dlhý časový úsek je postava v tomto depresívnom stave a koľko dní/mesiacov/rokov sa snaží so smrťou blízkeho vyrovnať, je to však autorský zámer, keďže ani sama postava to už nevie.

 

Kniha TišinaZ letmých náznakov sa čitateľ dozvedá iba to, že je hrdinka stará a fyzicky skoro nevládna, čo však stačí ako chatrná charakteristika postavy. Je totiž pravdou, že o postave matky autorka poskytne skoro nulové charakterové informácie – postava skrz introspekcie vníma samú seba skresleným pohľadom, občas preháňa, no hovorí predovšetkým o manželovi, svoje ja identifikuje jeho pohľadom na ňu, jeho správaním voči nej, čo v texte istým spôsobom vytvára nielen koncept nespoľahlivého rozprávača, ale predovšetkým, malú možnosť sa o postave dozvedieť čosi „skutočné“ – je pravdou, že autorka sa snaží včleniť do príbehu i motívy spolunažívania vo vzťahu s psychicky chorou osobou, no v kontexte slabého popisu charakterov akoby to skutočne nestačilo.

 

Množstvo textu sa totiž na prvý pohľad zdá ako priestor na vyrozprávanie životného príbehu strápenej vdovy, no v skutočnosti je pocitovo skoro nekončiacim automatickým písaním, vnútorným monológom, pôsobiacim v opakovaní motívov, viet, slov, spomienok jemne samoúčelne, a naviac i ako snaha citovo vydierať čitateľa. Text je teda v závere skôr akousi vyžmýkanou uslzenou vreckovkou, ktorá chce predať melancholické pocity opustenia a osamelosti skôr, ako komplexný dej; prostriedkom, ktorý stavia reflexiu postavy do vedúcej pozície, istú sebašikanu a rezignáciu do pozitívneho svetla a motív „odchádzania“ zobrazí v reálnom čase.

 

Na dielo tak možno nazerať pragmaticky i benevolentnejšie. Filozofický presah, ktorý autorka chce v diele zanechať, je citeľný, rovnako ako znaky vnímavého, citlivého protagonistu, vyrovnávajúceho sa so smrťou milovaného človeka či poukázanie na naštrbené rodinné vzťahy prameniace z nepochopenia a malej vnímavosti ostatných, no v konečnom dôsledku Skogstadovej text pripomína jeden nekonečný horúčkový sen – prúd vedomia, v ktorom prichádzajúca myšlienka hrdinky nemá konca, práve naopak, geometrickým radom na seba nabaľuje zdanlivo podobné myšlienky a spomienky, mixujúce všetko v jednu sebastravujúcu masu. To, že je táto forma občas repetitívna a informačne menej naplnená, je na škodu.

 

V kontexte prózy, sa Tišina, predovšetkým leitmotívom, ale i naračne a kompozične, približuje próze Kontrapunkt od holandskej autorky Anny Enquistovej. Texty nesú spoločné znaky vnímavého, filozoficky založeného protagonistu, vyrovnávajúceho sa so smrťou milovaného blízkeho človeka rôznymi, pre neho očistými spôsobmi, ktorým nezainteresované, odizolované prostredie nerozumie. Kým u Enquistovej je to dôsledné a postupné približovanie sa dcérinmu životu matkou skrz analýzu skladby Goldbergove variácie Johanna Sebastiana Bacha, Skogstadovej hrdinka je prostejšia, viazaná na rurálnejšie prostredie a prekvapujúca iba vysokou mierou sebareflexie a skoro až mechanickým výpočtom toho, čo skrz vzťah s partnerom do jej života vošlo, resp. odišlo. Texty sa však líšia pointou, vyznením i charaktermi hrdiniek. Kým Enquistovej hrdinka sa túži zapojiť aktívnou činnosťou na zmene svojho stavu k lepšiemu a samotná činnosť ju očisťuje, Skogstadovej postava i v závere volí rezignáciu, fatalistické riešenie považuje za oslobodenie a prostriedok opätovného stretnutia sa a jej obrana je útek. Je preto na preferencii čitateľa, aký dojem z Tišiny nadobudne. Nech však bude z jedného alebo druhého protipólu, v jeho mysli zarezonuje na každý pád.

Knihu na recenziu venoval Bourdon.

Autorka (vrátane fotografie): Anet

Knižný blog Z jelita elita

 

Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Súvisiace produkty

Tišina

0.0 0
10,34
-30%
7,24
IHNEĎ odosielame
Zaujímavý článok? Zdieľajte ho s priateľmi:

Najnovšie články

Výber a prehľad letných knižných noviniek.
Čo nového na knižných pultoch v júni? Pozrite sa s nami.
Priblížte deťom slovenské rozprávky od Pavla Dobšinského.