Po dlhšom čase som sa s chuťou zahryzla do krimi príbehu. Výber padol rovno na najnovšiu knihu Roberta Bryndzu. Konkrétne ide o siedme pokračovanie série s hlavnou hrdinkou Erikou Fosterovou.
Hneď na úvod každému potencionálnemu čitateľovi dávam na známosť, že od Roberta Bryndzu je toto moja druhá prečítaná kniha a práve s Erikou Fosterovou som nečítala ani jednu. Vôbec to však nevadilo. Kniha obsahuje samostatný príbeh, vyšetrovanie vraždy, no Bryndza nám priblíži aj osobný život Fosterovej – udalosti, ktoré ju doviedli do nového domu, čo tomu predchádzalo a míľniky z jej života. Vôbec nebudete stratení, séria sa dá čítať aj samostatne.
„Byrokrati obyčajne kašlú na podstatu toho, čo robia. Iba ich vzrušuje, keď ti môžu odmietnuť podať informácie.“ (s. 245)
Kniha sa mi páčila, a to veľmi. Začnem však obálkou… Zbožňujem, ak obálka korešponduje s príbehom a je na nej vystihnutý nejaký moment, prípadne detail z príbehu a Osudné svedectvo toto spĺňa do bodky. Pri čítaní niektorých častí sa vám chĺpky na tele postavia do pozoru, a to aj vďaka obálke.-001.jpg)
V prológu sa odohráva vražda. Nie je v príbehu jediná, ale perfektne navodí tú správnu „krvavú atmosféru“. Útok je z pohľadu obete, Bryndza vymyslel perfektný, neokukaný postup trýznenia, ktorý popísal bravúrne. Strach, bezmocnosť, bolesť, dokonca aj posledné výdychy obete boli tak uveriteľné, akoby som v miestnosti stála s vrahom.
Spustí sa vyšetrovanie trestného činu. Hľadajú sa podozriví. Ja, ako zarytá fanúšička záhad, som, samozrejme, upodozrievala každého muža, ktorý sa v knihe ocitol. Novými a novými zisteniami Eriky, som ich postupne vylučovala, no Bryndza má talent ťahať ma za nos a vylúčení podozriví sa opäť dostali do hry. No na koho padol „Čierny Peter“ som si musela počkať až do nervy drásajúceho záveru.
Väčšinou mám problém pamätať si mená, prípadne rolu postavy v príbehoch,v ktorých sa to ľuďmi len tak hemží. V knihe Osudné svedectvo sa to nestalo. Postavy sú opísané tak, že si ich jednoducho dokážete vizualizovať a ak nepomôže toto, charakterové črty vám budú v orientácii „kto je kto“ veľmi nápomocné. Nie každý autor to s postavami takto vie.
Čo sa týka samotnej postavy Fosterovej, bola presne taká, ako by som si predstavovala, že bude. Húževnatá, inteligentná, rázna, tvdohlavá, nebojácna… Ale… Akoby fungovala len zo zotrvačnosti, čomu sa však netreba diviť. Posledných päť rokov života jej toho naložil na bedrá poriadne veľa a jediné, čo jej pumpuje krv do žíl, je práca, ktorou žije. V novom dome sa preto ani nedokáže zabývať, občas som mala dojem, že ani nechce. Pre koho vlastne?
Vďaka vyššej moci za Argos (obchodná sieť, ktorá ponúka hádam všetok sortiment aj s donáškou). Za túto vsuvku som autorovi naozaj vďačná. Erika si zaslúži trochu svetla do svojho života v pološere. Snáď Bryndza príde s ďalšou knihou, prípadom pre Fosterovú a bude jej/nám dopriate pokračovanie z jej súkromia.
Parťáci Mossová a Peterson boli skvelý tím nielen v práci, ale aj v súkromí. Dbali o seba navzájom a neváhali podať pomocnú ruku. Nie ako kolegovia, ale priatelia.
Pátranie po možnom motíve a spojitosti medzi postavami ma neprestane nikdy udivovať. Najmä ako v tomto prípade, kde bolo informácií spočiatku žalostne málo, inšpektori dokázali vydolovať priam neexistujúce súvislosti.
Kniha má takmer 400 strán, ale dokázala som ju prečítať za necelé dva dni. Našepkám, že to je práve kvôli Bryndzovmu štýlu, krátkym kapitolám, ktoré udržujú živú dynamiku deja a hlavne preto, že som Osudné svedectvo nedokázala pustiť z rúk. Ani stranu som sa nenudila. Bryndza ma svojím príbehom doslova prišpendlil ku kreslu a pustil až po dočítaní poďakovania.
Môj obľúbený autor M. W. Craven o knihe Osudné svedectvo povedal: „Kľukaté, temné a oživené protagonistkou, ktorá si vás získa od prvej strany“. Nedá sa nesúhlasiť.
Knihu venovalo vydavateľstvo Cosmopolis.
Autorka (vrátane fotografie): Valéria
