Karel Čapek, Václav Havel a Július Satinský. Všetci traja písali Oľge. Každý sebe vlastným spôsobom, jedinečným štýlom. Satinského Oľgou bola Oľga Lajdová, tanečníčka a neskôr prekladateľka zo španielčiny. Zoznámili sa pri nakrúcaní filmu Výlet po Dunaji v roku 1962. Zostavovateľkou knihy Listy Oľge, ktoré Julo Satinský adresoval svojej neskoršej prvej manželke Oľge a ona jemu, je Satinského dcéra z druhého manželstva, Lucia Satinská, doktorandka v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV.
Aké obdobie života Vášho otca zachytáva kniha Listy Oľge?
Listy Oľge obsahujú korešpondenciu Jula Satinského a Oľgy Lajdovej z rokov 1962 až 1965, čo je obdobie od ich zoznámenia po ich svadbu. Julo Satinský mal vtedy 20 až 24 rokov a bol študent. Oľga bola ešte veľmi mladá, mala asi od 18 do 22 rokov a pôsobila ako tanečníčka. Hrala v rôznych divadlách a filmoch. Aj keď Julo a Oľga žili na jednej ulici, listy si písali preto, že často neboli spolu. Julo išiel na povinnú vojenskú službu a v rámci nej slúžil aj s Milanom Lasicom vo vojenskom umeleckom súbore, čiže chodili po kasárňach v celom Československu, hrať pre iných vojakov. Oľga mala najskôr angažmán v Košiciach ako tanečníčka a potom bola viac ako polroka v Amerike u svojich príbuzných.
Obsahuje kniha všetky listy, ktoré ste našli alebo niektoré chýbajú?
Sú tam všetky listy, ktoré sa z daného obdobia našli. Možno tam aj nejaké chýbajú, lebo niektoré asi nedorazili z Ameriky. Sami dopisovatelia si v niektorých listoch píšu, že ešte som nedostal/a ten list, ktorý si písal/a vtedy a vtedy. V knihe ale nie sú medzery, ktoré by sme my urobili cenzúrou. Všetko, čo ostalo zachované, je v tejto knihe aj publikované.
Podobne ako v Expedíciách, čitatelia očakávajú jedinečnú formu. Ako sú jednotlivé listy písané a čo obsahujú?
Listy majú veľmi rôznorodú formu - od úplne tradičných listov, cez vtipné pohľadnice až po časopisy. Julo písal vlastnoručne robené časopisy v jednom exemplári, v ktorých boli rôzne rubriky, reklamy, inzeráty; všetko, čo riadny časopis má mať. Dokonca aj tiráž. A vďaka grafickému štúdiu Pergamen sa podarilo úplne autenticky zachovať grafickú podobu. Do knihy sú prenesené všetky ilustrácie, pohľadnice, množstvo známok a veľmi veľa iných grafických prvkov, ktoré boli aj v listoch. V prílohe knihy nájdu tentokrát čitatelia dva z rukopisných časopisov (skeny) a jednu Oľginu fotku.
Osobná korešpondencia má zväčša skôr intímny charakter. Zachytávajú tieto listy aj spoločenskú situáciu?
Do veľkej miery áno. Oni neboli takí pisatelia listov, že by si len vyznávali lásku a opisovali sa, akí sú úžasní. Julo reflektoval najmä situáciu na Slovensku, svoju prácu, to čo práve čítal a pozeral. Oľga tiež svoju prácu, ale potom keď bola v Amerike, písala o tom, aký je americký život v šesťdesiatych rokoch. A to bolo niečo veľmi cenné, lebo vtedy nebola taká otvorená komunikácia medzi západom a východom ako teraz. Ich listy sú plné reflexií každodenného života, ale aj opisov miest, ktoré dnes už vyzerajú úplne inak. Je to aj hodnotný dobový dokument.
Július Satinský je známy ako komik. Pobavil Vás aj pri čítaní jeho listov adresovaných Oľge?
Úplne nahlas som sa smiala, keď som videla výslednú podobu knihy. Na jednu z posledných strán dalo štúdium Pergamen jeden Julov inzerátov s jeho vtedy dobovou fotkou. Ten inzerát znie: „Vraždím sokov na počkanie. J. Satinský“. Na tom som sa naozaj smiala, lebo on tam vyzerá ako taký nežný, mladý muž a s týmto nápisom to tvorí milý kontrast.
Určite ste čerpali zo skúseností pri vydávaní knihy Expedície 1973-1982. Museli ste v rámci grafického spracovania a formy spolupracovať s novým členom tímu?
Expedície sa robili na dvoch miestach a Listy Oľge až na troch miestach, pretože kniha má aj rezanú klopu, ktorú ešte nemala nijaká kniha na Slovensku. Špeciálny rez obálky sa vyrábal v zahraničí. Nechali sme sa inšpirovať podobou zachovaných listov, veľmi sa nám páčilo, že staré listy majú textúru a chceli sme, aby kniha vyzerala ako kôpka listov, ktorá je spojená gumičkou.
Okrem mňa ako zostavovateľky, ktorá mala na starosti textovú podobu, na knihe pracovala jazyková redaktorka, grafické štúdium Pergamen a vydavateľstvo Slovart, kde na knihe pracovalo viacero oddelení. Je to dosť veľký tím ľudí, ale veľmi sa mi páči, že všetci na knihe pracovali s absolútnym nadšením pre projekt. Asi aj preto je kniha taká pekná, lebo sme ju robili s láskou.
Písal si Váš otec vo väčšej miere ešte aj s niekým iným?
Z tohto obdobia to bolo určite najintenzívnejšie s Oľgou, ale v neskoršom období, keď už s Oľgou žili v jednej domácnosti, a nemuseli si písať, lebo sa stále stretávali, píše mnohým iným ľuďom. Najskôr Oľginým bratom, ktorí v šesťdesiatych rokoch emigrovali a im tiež vyrábal časopis – Gundžovník. A potom ďalším ľuďom či známejším (Milanovi Lasicovi), alebo menej známym priateľom, rodine. Jeho korešpondencia je, čo sa týka množstva, rozsiahla. Ak sa čitateľom a čitateľkám bude táto kniha páčiť, môže nasledovať aj ďalšia kniha z korešpondencie.
Kniha Expedície 1973–1982 je tiež len výberom z cestovateľských denníkov Vášho otca. Môžu sa čitatelia tešiť aj na pokračovanie?
Okrem listovej korešpondencie sú v literárnej pozostalosti cestovné i normálne denníky a rôzne staré scenáre. Materiálu je síce dosť, ale ja hľadám určité príbehy, aby nešlo len o náhodne vybraté texty a aby to malo zmysel ako kniha.
Na Knihcentrum.sk nájdete aj krátky úryvok z knihy a môžete si ju tiež objednať.
Listy Oľge obsahujú korešpondenciu Jula Satinského a Oľgy Lajdovej z rokov 1962 až 1965, čo je obdobie od ich zoznámenia po ich svadbu. Julo Satinský mal vtedy 20 až 24 rokov a bol študent. Oľga bola ešte veľmi mladá, mala asi od 18 do 22 rokov a pôsobila ako tanečníčka. Hrala v rôznych divadlách a filmoch. Aj keď Julo a Oľga žili na jednej ulici, listy si písali preto, že často neboli spolu. Julo išiel na povinnú vojenskú službu a v rámci nej slúžil aj s Milanom Lasicom vo vojenskom umeleckom súbore, čiže chodili po kasárňach v celom Československu, hrať pre iných vojakov. Oľga mala najskôr angažmán v Košiciach ako tanečníčka a potom bola viac ako polroka v Amerike u svojich príbuzných.
Obsahuje kniha všetky listy, ktoré ste našli alebo niektoré chýbajú?Sú tam všetky listy, ktoré sa z daného obdobia našli. Možno tam aj nejaké chýbajú, lebo niektoré asi nedorazili z Ameriky. Sami dopisovatelia si v niektorých listoch píšu, že ešte som nedostal/a ten list, ktorý si písal/a vtedy a vtedy. V knihe ale nie sú medzery, ktoré by sme my urobili cenzúrou. Všetko, čo ostalo zachované, je v tejto knihe aj publikované.
Podobne ako v Expedíciách, čitatelia očakávajú jedinečnú formu. Ako sú jednotlivé listy písané a čo obsahujú?
Listy majú veľmi rôznorodú formu - od úplne tradičných listov, cez vtipné pohľadnice až po časopisy. Julo písal vlastnoručne robené časopisy v jednom exemplári, v ktorých boli rôzne rubriky, reklamy, inzeráty; všetko, čo riadny časopis má mať. Dokonca aj tiráž. A vďaka grafickému štúdiu Pergamen sa podarilo úplne autenticky zachovať grafickú podobu. Do knihy sú prenesené všetky ilustrácie, pohľadnice, množstvo známok a veľmi veľa iných grafických prvkov, ktoré boli aj v listoch. V prílohe knihy nájdu tentokrát čitatelia dva z rukopisných časopisov (skeny) a jednu Oľginu fotku.
Osobná korešpondencia má zväčša skôr intímny charakter. Zachytávajú tieto listy aj spoločenskú situáciu?
Do veľkej miery áno. Oni neboli takí pisatelia listov, že by si len vyznávali lásku a opisovali sa, akí sú úžasní. Julo reflektoval najmä situáciu na Slovensku, svoju prácu, to čo práve čítal a pozeral. Oľga tiež svoju prácu, ale potom keď bola v Amerike, písala o tom, aký je americký život v šesťdesiatych rokoch. A to bolo niečo veľmi cenné, lebo vtedy nebola taká otvorená komunikácia medzi západom a východom ako teraz. Ich listy sú plné reflexií každodenného života, ale aj opisov miest, ktoré dnes už vyzerajú úplne inak. Je to aj hodnotný dobový dokument.
Július Satinský je známy ako komik. Pobavil Vás aj pri čítaní jeho listov adresovaných Oľge?Úplne nahlas som sa smiala, keď som videla výslednú podobu knihy. Na jednu z posledných strán dalo štúdium Pergamen jeden Julov inzerátov s jeho vtedy dobovou fotkou. Ten inzerát znie: „Vraždím sokov na počkanie. J. Satinský“. Na tom som sa naozaj smiala, lebo on tam vyzerá ako taký nežný, mladý muž a s týmto nápisom to tvorí milý kontrast.
Určite ste čerpali zo skúseností pri vydávaní knihy Expedície 1973-1982. Museli ste v rámci grafického spracovania a formy spolupracovať s novým členom tímu?
Expedície sa robili na dvoch miestach a Listy Oľge až na troch miestach, pretože kniha má aj rezanú klopu, ktorú ešte nemala nijaká kniha na Slovensku. Špeciálny rez obálky sa vyrábal v zahraničí. Nechali sme sa inšpirovať podobou zachovaných listov, veľmi sa nám páčilo, že staré listy majú textúru a chceli sme, aby kniha vyzerala ako kôpka listov, ktorá je spojená gumičkou.
Okrem mňa ako zostavovateľky, ktorá mala na starosti textovú podobu, na knihe pracovala jazyková redaktorka, grafické štúdium Pergamen a vydavateľstvo Slovart, kde na knihe pracovalo viacero oddelení. Je to dosť veľký tím ľudí, ale veľmi sa mi páči, že všetci na knihe pracovali s absolútnym nadšením pre projekt. Asi aj preto je kniha taká pekná, lebo sme ju robili s láskou.
Písal si Váš otec vo väčšej miere ešte aj s niekým iným?
Z tohto obdobia to bolo určite najintenzívnejšie s Oľgou, ale v neskoršom období, keď už s Oľgou žili v jednej domácnosti, a nemuseli si písať, lebo sa stále stretávali, píše mnohým iným ľuďom. Najskôr Oľginým bratom, ktorí v šesťdesiatych rokoch emigrovali a im tiež vyrábal časopis – Gundžovník. A potom ďalším ľuďom či známejším (Milanovi Lasicovi), alebo menej známym priateľom, rodine. Jeho korešpondencia je, čo sa týka množstva, rozsiahla. Ak sa čitateľom a čitateľkám bude táto kniha páčiť, môže nasledovať aj ďalšia kniha z korešpondencie.
Kniha Expedície 1973–1982 je tiež len výberom z cestovateľských denníkov Vášho otca. Môžu sa čitatelia tešiť aj na pokračovanie?
Okrem listovej korešpondencie sú v literárnej pozostalosti cestovné i normálne denníky a rôzne staré scenáre. Materiálu je síce dosť, ale ja hľadám určité príbehy, aby nešlo len o náhodne vybraté texty a aby to malo zmysel ako kniha.
Na Knihcentrum.sk nájdete aj krátky úryvok z knihy a môžete si ju tiež objednať.
Rozhovor bol autorizovaný.
Fotografiu poskytla z osobného archívu Lucia Satinská.
Ďakujeme veľmi pekne
Fotografiu poskytla z osobného archívu Lucia Satinská.
Ďakujeme veľmi pekne
Jana Golianová
