Našťastie, kniha Chlapec, ktorý patril moru má obálku, ktorú v kníhkupectve len tak neprehliadnete. Výrez na prednej strane a jemná modrá môžu na prvý pohľad pôsobiť pokojne, ale nielen výrez v obálke, ale aj názov knihy evokujú skôr načretie do hĺbky, ponor do skrúšených oceánskych vĺn. Vytvárajú rozpor, kontrast a tmavomodrá farba na ďalšej dvojstrane to len kvituje.
Starší čitatelia či filmoví fanúšikovia si možno pri tejto kombinácii modrých odtieňov spomenú na film Luca Bessona – Magická hlbočina. Film. V ňom sa dvaja priatelia ponárajú do hlbín bez dýchacích prístrojov. More je osudným prvkom ich životov. Minimálne tieto dva prvky nájdete aj v tejto knihe.
Rozprávač a Luc Bezeau sú rovesníci. Obaja v sebe nesú svoju tragédiu, s ktorou sa svojsky vyrovnávajú. Jeden je možno až príliš realistický, pokojný a neodhaľuje svoje emócie, druhý sa ponára do nereálneho sveta. Opozitným konaním si navzájom pomáhajú prekonávať nástrahy života.
V novele síce nedôjde na dôsledné psychologické vykreslenie postáv, ale vďaka poetike a celkovému štýlu rozprávania určite precítite radosti i problémy hlavných hrdinov na vstupnom prahu dospievania. Vďaka lyrickému jazyku autora, mnohým prirovnaniam a opisom je dielo neuveriteľne podmanivé. Denis Thériault je až prekvapivo konzistentný v svojom štýle, poetika neskĺzava ku klišé a nevyrušuje od čítania. Jediné, čo ma občasne zabrzdilo, bolo uvedomenie si, že aj keď je v novele veľa prirovnaní, sú svieže, nové a napriek ich množstvu tam jednoducho pasujú a robia z diela unikát, ktorý si s radosťou ponecháte v knižnici. Byť poetický v próze a neprehnať to, to je majstrovstvo.
Hrdinovia sú postavení pred veci, ktoré ich dospievanie na jednej strane urýchľujú, ale na druhej nimi môžu aj kruto zalomcovať a zlomiť ich. Ako sa to nakoniec vyvinie, ten príbeh nechávam na Denisovi Thériaultovi, ktorý ho vyrozprával na môj čitateľský vkus naozaj bravúrne. Kniha sa číta sama, ponor do nej je bezbolestný, možno len to vyplávanie je trochu úzkostnejšie.
Pri čítaní mi film Magická hlbočina (1988) vôbec nenapadol, to až spätne, pri zamyslení sa nad obálkou a príbehom. Ktovie či Denis Thériault film videl. Kniha tohto kanadského autora vyšla v origináli v roku 2001. Bol to jeho debut. Zvykne sa prekladať ako Leguán alebo Chlapec, ktorý patril moru. V oboch prípadoch trefné, v slovenskej verzii dotiahnuté spolu s obálkou k perfektnému súladu s náladou diela. Takže pochvala pre Radoslava Bieleného.
Každopádne, rozruch okolo tejto knihy je oprávnený. Na jednej strane nejde o vyslovene náročnú literatúru a príjemne plynulo sa číta, a vďaka poetike dokáže osloviť aj kritického čitateľa.
Kniha Chlapec, ktorý patril moru je podľa vydavateľa vhodná od 15 rokov. Zhruba súhlasím a už v násťročnom veku má čo čitateľom ponúknuť. No najskôr si ju prečítajte sami. Začítajte sa už teraz.
Autorka: Čudácka čitateľka
