Mali sa viac snažiť...

NAJNOVŠIE ČLÁNKY
NAJOBĽÚBENEJŠIE
Archív blogu
O chudobe sa dobre diskutuje. Ale čo tak sa na ňu skutočne pozrieť.

„Nemáme co ztratit, kromě strachu“
Anna Mayr – Bídníci: Proč společnost pohrdá nezaměstnanými, ale přesto je potřebuje

 

Podľa štatistík Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, miera nezamestnanosti v roku 2021 na Slovensku nepresiahla hranicu 7 percent. V Nemecku v rovnakom období dosahovalo percento nezamestnanosti hranicu 3 percent. Nezamestnaným (pričom toto pomenovanie nadobudlo v priebehu času skoro hanlivý výraz) sa venuje aj momentálne posledná kniha Anny Mayrovej, nemeckej novinárky a spisovateľky, no, v kontexte inom, ako by, pravdepodobne, čitateľ očakával. Na skupinu nepracujúcich autorka nenazerá s blahosklonným, ľútostivým pohľadom, práve naopak, dielom sa vinie leitmotív nepracujúcich ako bežných ľudí spoločnosti, zažívajúcich svoje radosti a strasti, ktorí stratu či nedostatok pracovných príležitostí v svojej momentálnej situácii len ťažko vnímajú optikou pracujúcich.

Autorka tak v tejto obšírnej eseji (možno sa sporiť, nakoľko je dielo monografia, ak jeho väčšie celky upriamujú pozornosť na (pri pohľade spoločnosti) značne subjektívne názory a menej na odbornosť) demýtizuje archetyp nezamestnaného človeka modernej spoločnosti – zo širokej optiky nesnaživého jedinca s túžbou brať, no nedávať" prechádza k oveľa komplexnejším naratívom, ktoré v sebe spájajú nielen podmienky rodinného zázemia, finančnej situácie, charakterových rysov, ale i vyššej sily, ktoré jedinec ani neovplyvní  vplyv a záujem trhu o určité zamestnania, vek jedinca, mzdové ohodnotenie a podobne.

 

Mayrová k dosiahnutiu tohto čitateľského prezrenia v diele ide, takpovediac, s kožou na trh. Popisuje svoje detstvo, rámcované životom v rodine nezamestnaných, kde otec ani matka dlhodobo nepracovali a ich finančná, t. j. i spoločenská situácia bola veľmi nízka. Napriek tomu, autorka nevykresľuje tento život ako vyslovene smutný, nenaplnený núdza a nedostatok je popisovaný ako nutný aspekt, s ktorým sa každý chudobný naučí žiť, a aj keď vie, čo mu chýba, pragmaticky si netrúfa premýšľať vyššie ako nad hranice svojej chudoby. Z dávek jse vyžít dá, jenomže ne dlouho a ztěžují to životní okolnosti.“ (86 s.)

Mohlo by sa zdať, že sa autorka v texte iba účelovo sťažuje či jej text plní len akúsi funkciu denníčka, ktorému sa môže spovedať so svojím trápením, opak je však pravdou. Mayrová na svoje rodinné podmienky ani s odstupom času nenahliada s dešpektom, svojich rodičov nepranieruje, neobviňuje a čo naviac, zobrazuje ich ako inteligentných, svedomitých a príjemných ľudí, čo sa značne vymyká skostnatelej predstave o „klasickom nezamestnanom. Hovorí, že aj títo, síce málo úspešní ľudia, ktorí sa pre rôzne dôvody nezačlenili do pracovného procesu, sú fungujúce jednotky spoločnosti, ktoré dokážu vychovať slušné, úspešné deti, mať životné hodnoty a podobne, pričom množstvo z nich i disponuje stredným či vysokoškolským vzdelaním. Stiera teda mylné predstavy o klasickej predstave, v ktorej sa medzi slovo nezamestnaný a asociál vkladá znamienko rovná sa, čo demonštruje spolužitím vo vlastnej rodine – napr. matka viedla dcéru k výtvarnému či literárnemu umeniu.

 

Autorka však neprehliada majetkový nedostatok, je predsa v podobných rodinách logický. Snaží sa však demonštrovať, že tieto rodiny nielenže nie sú iné, odlišné, od klasického prototypu bežnej rodiny, ale v ťažkých životných situáciách dokážu spolupracovať oveľa celistvejšie, či ich finančných nedostatok, úpadok nezaskočí tak ako priemernú stredostavovskú rodinu. Nezaměstnanost rodičů může mít na pozdější život dětí pozitivní dopad, protože jse již brzy naučí potýkat s neštěstím, a tím jsou odolnejší v dospělosti.“ (93 s.) Rovnako potláča skreslené predstavy o výbornom finančnom zaistení štátom, pri ktorom nezamestnaným štát v sociálnych dávkach pokryje všetky nutnosti  a to napriek tomu, že priemerná dávka prídavku na dieťa sa v Nemecku dlhodobo pohybuje okolo čiastky 200 €.

 

Kniha BídníciĎalším dôležitým bodom v Mayrovej diele je pohľad jej (ale i širokého) okolia na problematiku nezamestnanosti blízkeho okolia priateľov zo školy, ale i kolegov, novinárov z práce  oba disponujú značne démonizujúcim názorom (Ty jsi vážně vybředla z bažiny.“ (137 s.), oba sa zdanlivo zlievajú v spoločnej pseudopravde  nezamestnaní sú buď leniví, a tým pádom odsúdeniahodní, alebo znevýhodnení chudáci, ktorí si zaslúžia ľútosť, pričom v charitatívnych centrách pomoci s nimi právom jednajú ako s malými deťmi. Ani jeden prístup logicky nie je správny, odkiaľ ale podobné tvrdenie vzišlo? Mayrová prichádza s pragmatickou odpoveďou  nezamestnaní v zamestnaných spôsobujú príjemné pocity. Prečo? Všetko súvisí s psychologickým delením na oni“ a my“, osobnou potrebou cítiť sa správne, zapadajúco do konkrétnej správnej skupiny, v tomto prípade zamestnaných, pričom druhá, nevyhovujúca“ skupina sa stavia do určitej juxtapozície, tvorí spoločenský nárazník, nastavuje zrkadlo druhej skupine, a tým jej morálne dvíha nielen kredit, ale i sebavedomie  ako zle by mohli žiť, v akej zlej situácii by mohli, ale vďaka svojmu pričineniu a uvedomelosti nie sú. Mayrová podobný psychologický efekt demonštruje i na sledovaní pofidérnych televíznych reality show s pofidérnym osadenstvom  bežný divák podobné produkty sleduje v prvom rade pre vlastný pocit nadradenosti, vyššieho intelektu ako daní súťažiaci, a teda i pocitu som lepší, viac ako oni, pričom samotná zábava z produktu je druhotná. Tím, že identifikujeme osobu, která žije špatně, víme, že žijeme  díky tomu, že pracujeme.“ (61 s.) Je otázne, nakoľko skrz tieto tvrdenia môžeme na zamestnanosť nazerať ako na sociologický konštrukt, na akúsi spoločnosťou vybudovanú povinnosť, nutnosť, vďaka ktorej jedinec lepšie zapadne, spoločnosť ho prijme ako funkčného, pričom je rovnakej spoločnosti ukradnuté, kde daný jedinec pracuje, či ho práca napĺňa, alebo či vďaka nej nemá každý večer sebadeštruktívne myšlienky. Místo chodím do práce bychom měli říkat: Čistím záchody lidem, kteří odcházejí z bytu, jakmile vejdu, nebo: „Chodím do práce a sedím tam, ale ve skutečnosti si nejsem jistá, co je můj úkol, asi na mně proste zapoměli.“ (206 s.)

Faktom však zostáva, že v priebehu života sa môže stať krátkodobo či dlhodobo nezamestnaným ktokoľvek, bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie či status, preto je pohŕdanie touto skupinou viac-menej nepatričné a alibistické.

 

Dielo tak v závere prináša niekoľko právd sociálny systém v Nemecku nie je dokonalý, nech by sa to mohlo cudzincom zdať akokoľvek inak, ľudia bez práce nie sú len hlupáci a flákači, nie sú zvýhodňovaní, ich sociálne zázemie nie je vysoké a predstavy o ich bezstarostnom živote sú skreslené a nakoniec, ako v každom prípade, žiadne paušalizovanie nie je na mieste. Na mieste sú však dve relevantné otázky. Po prvé, akou optikou možno nazerať na nezamestnanosť v imigračných komunitách ekonomických migrantov, ktoré sa nachádzajú nielen v Nemecku a zároveň po druhé, akou mierou autorkin názor a určitá benevolentnosť voči tejto komunite ovplyvnila jej vlastná dlhodobá skúsenosť v modelovej rodine.

 

V nadväznosti na Mayrovej dielo je možné spomenúť aj menej obsiahlu esej izraelského spisovateľa Yuvala N. Harariho, autora populárnych diel Sapiens či Homo Deus z roku 2017 s názvom The rise of the useless class (prekl. Vzostup triedy nepotrebných). Harari v nej utvára akúsi predikciu blízkej budúcnosti, v ktorej počítačom ovládané roboty a prístroje nahradia prakticky všetky dnešné esenciálne povolania, čím sa väčšina ľudí stane v spoločnosti zbytočnými, nadbytočnými, ich prácu jednoducho zastanú naprogramované algoritmy. Otázkou zostáva, čo s týmito nahradenými“, čo s dnes nepredstaviteľnou masou ľudí, ktorá sa, takpovediac, zo dňa na deň ocitne bez práce, a, pravdepodobne, si už asi ani žiadnu inú prácu nenájde, čo pokrýva Harariho termín „trieda nezamestnateľných. Všetky tieto predpovede možno znejú utopisticky, no nie sú nereálne. V prípade ich čo i len malého naplnenia sa bude musieť nielen Nemecko, ale celý svet konfrontovať s novým, ťažko riešiteľným problémom, ktorý okrem nezamestnanosti podľa autora prinesie i problémy sociálne nepotrební vraj budú inklinovať k asociálnemu konzumnému spôsobu života skrz hranie počítačových hier či užívanie drog. Nakoľko sa čosi podobné už deje pred našimi očami, je minimálne na zamyslenie.


Knihu na recenziu venoval Host.

Autorka (vrátane fotografie): Anet

Knižný blog Z jelita elita


Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Súvisiace produkty

Bídníci

0.0 0
16,40
-28%
11,81
IHNEĎ odosielame
Zaujímavý článok? Zdieľajte ho s priateľmi:

Najnovšie články

Kriminálny príbeh, úprimné priznania, tri ženy hľadajúce svoju cestu životom.
Január je na novinky trochu skromnejší, no dobré knihy sa vždy nájdu.
Čítate krimi trilery s hlavnou hrdinkou Erikou Fosterovou?