V piatej knihe Ivany Popluhárovej Holíkovej vás čaká toskánske slnko, vinice, olivové háje a sladké ničnerobenie. Veď to k Toskánsku patrí a také predstavy majú aj Eva s Belom, keď tam začínajú nový život. Blízko Florencie si zakúpia idylický domček, kde by chceli zostarnúť. No ľudia sú všakovakí a nie všetci priatelia sú skutočnými priateľmi.
Začítajte sa...
Prešlo pár hodín, počas ktorých som spala ako zabitá, a znova sedíme na tej istej teraske, tentoraz je však zaliata ranným toskánskym slnkom. Vo vzduchu cítiť leto, ktoré odmieta odísť a bojuje zo všetkých síl o to, aby sme si ho ešte trocha užili. Popíjame kávu a Izabelka sa hrá na kamennej dlažbe, ktorá tvorí cestu k dverám apartmánu.
„Takto by to mohlo fungovať, však?“ s úsmevom na mňa pozrie Belo.
Len čo sme sa rozhodli, ani sekundu som nezapochybovala. Dokonca aj spánok som mala tuhý, čo mi len potvrdzuje, že toto rozhodnutie bolo správne. Ak by som s ním nebola vnútorne stotožnená, nespala by som tak dobre a celú noc by som v hlave riešila všetky možné možnosti úniku. Teraz sa to však nestalo, jeho správnosť mi potvrdilo aj moje podvedomie.
„Vyzeráš krásne,“ povie nežne môj manžel, keď si mejkap a vlasy skontrolujem v malom zrkadielku, ktoré nosím stále v kabelke. Dnes bude znova horúco, zvolila som teda ľahké šaty so zvieracím motívom s voľným strihom a dĺžkou pod kolená. Cítim sa v nich skvele a asi to aj vidieť.
„Ďakujem, aj ty,“ oplatím mu to so širokým úsmevom. Aj keď jemu je úplne jedno, ako vyzerá, aj tak je to krásny muž. O čo menej sa snaží, o to lepšie vyzerá a vek mu pridáva na elegancii.
„Už idú!“ zakričí Izabelka a rozbehne sa svojmu malému parťákovi naproti.
Nasadím si čierne slnečné okuliare, ktorých rámy lemuje taký istý vzor ako šaty, aby som cez silné slnko aspoň niečo videla. Po chodníku sa k nám blížia Karla s Lukášom, ich siluety sa držia za ruku a pokojne si vykračujú smerom k nám. Náš apartmán je bližšie k reštaurácii, preto sa stalo nepísaným pravidlom, že sa stretávame pri káve práve u nás na terase.
„Buon giorno!“ zakričí Lukáš.
Karla sa pridá a rovno si objednáva: „Chystajte kávu!“
Belo sa postaví a v rýchlosti zmizne vnútri apartmánu. Počujem, ako púšťa kávovar, Karla sa vedľa mňa posadí a Lukáš sa hrá s deťmi.
Nakloní sa ku mne, aby sme mali aspoň trocha súkromia. „Tak čo? Idete do toho?“ okamžite vyzvedá.
Pristúpim na jej hru. „Nemusíš šepkať,“ odpoviem jej tiež pošepky. „Belo o tom vie,“ zasmejem sa.
„No jasné, veď on to vymyslel! Plánuje mi odlákať kamarátku na samotu tisíc kilometrov ďaleko!“ falošne si vzdychne.
„Nehraj to na mňa, prosím ťa. Veľmi rada budeš na takomto mieste pravidelne prázdninovať!“
„To áno, ale naozaj idete do toho?“
„Ideme,“ zrazu sa pri nás objaví Belo s dvoma kávami a úsmevom, ktorý hovorí za všetko. Je rozhodnuté a niet cesty späť.
„Ach,“ pridá sa Lukáš a vzdychne si. „Hnusne vám závidím,“ prizná s úsmevom. „Myslel som na to celú noc... Aké by to bolo, keby sme aj my mali tú možnosť pracovať odkiaľkoľvek. Potom som sa však vrátil späť na zem.“
„Takže preto si nespal?“ začudovane sa spýta jeho priateľka. „Videla som, že si sa ešte okolo jednej prechádzal vonku. Až tak ťa to trápi?“
Karla to síce povedala odľahčene a všetci sme pochopili, že ide o vtip, ale Lukáša to podráždilo.
„Nie, len som jednoducho nespal,“ odvrkne a kamarátkinou tvárou prebehne tieň pochybností.
Poznám ju, každá jej mimika mi je známa, ale rozhodnem sa v tejto chvíli sa v tom nevŕtať. Radšej zmením tému a opýtam sa jej na to neskôr.
Po raňajkách sa vyberieme k autám. Dnes nás čaká ochutnávka syrov a vín na pravej toskánskej farme, ktorú rodina vedie už niekoľko desaťročí. Neviem sa dočkať, ako ochutnám skvelé chute a uvidím, čo všetko toto miesto ponúka.
Ideme asi polhodinu. Prechádzame krajinou, ktorá je ako z obrázka, a napadne mi, že toto je asi prvýkrát, keď je realita krajšia ako fotografie na internete. Všadeprítomná zeleň je jemne popretkávaná vinicami, ktoré sa pomaly sfarbujú do oranžovej farby, hlásajúcej, že jeseň sa už nezadržateľne blíži. Úzke cesty sú na niektorých miestach iba vysypané kameňom a lemujú ich vysoké stromy.
Každá jedna minúta strávená v Toskánsku ma len viac a viac utvrdzuje v tom, že tu chcem žiť. Každá jedna dedinka či historické mestečko, ktorými prechádzame, ma napĺňa radostným očakávaním, či práve tu bude naše nové bydlisko. Zatiaľ sme si totiž na internete nepozreli ani jediný domček, nechávame si ich prehliadky až po príchode domov.
Po príchode na miesto už na nás máva sprievodkyňa. Dobre naladená blondína, vždy skvele upravená, nesklamala ani dnes. Všetko je dopredu dohodnuté a vybavené, stojí pripravená a po jej boku je starší vysoký muž s usmievajúcou sa ženou. Obaja sú oblečení ležérne, presne tak, ako by som si majiteľov fattorie, ako sa nazývajú toskánske farmy, predstavovala.
„Vitajte,“ nadšene nás privíta sprievodkyňa a prehodí s domácimi zopár slov po taliansky.
Už len melodickosť ich jazyka mi vyčaruje úsmev na perách. Tento krásny jazyk dokážem počúvať hodiny a hodiny a vôbec nemám strach z toho, že im nerozumiem ani slovo. Doučíme sa.
„Spolu s majiteľmi vás vítam na farme Montebello, čo v preklade znamená niečo ako krásna hora. Názov je odvodený práve od polohy farmy, keďže, ako môžete sami vidieť, je postavená na vrchu a v okolí sa nenachádza nič, iba čistá nefalšovaná talianska príroda. Rodina túto farmu vlastní už viac ako sto rokov a dedí sa z pokolenia na pokolenie. Po mojom boku stoja jej aktuálni majitelia, manželia Marco a Giulia.“ Keď započujú svoje meno, pokývnu hlavou a pozdravia sa. „Dnes nás prevedú svojou pýchou, o ktorú sa s láskou starajú už dvadsať rokov. Už na prvý pohľad môžete vidieť, že fattoria je postavená v typickom toskánskom štýle. Je to kamenná stavba s hrubými múrmi, tie sú veľmi dôležité počas horúcich letných dní, ale aj počas chladnej zimy,“ vysvetľuje.
Znova sa len s otvorenými ústami obzerám okolo seba. Farma je postavená na kopci a výhľad smerom dole mi berie dych. Nevidím žiadny dom ani usadlosť, iba nekonečné vinice a olivové háje. Široko-ďaleko ani stopa po iných ľuďoch.
Pohľadom skontrolujem Izabelku a Lukáška, ktorých, samozrejme, výklad našej sprievodkyne nezaujíma, ale tentoraz sme sa pripravili a priniesli im aj hračky. Kúsok od nás sa zložili na zem a potichu sa hrajú, takže tie dve-tri hodinky by mohli zvládnuť.
Víťazoslávne pozriem na Karlu, čím jej chcem ukázať, že sme to vymysleli dobre, ale ona pozerá niekam do diaľky, duchom úplne neprítomná. Vyzerá, akoby sa v aute niečo odohralo, ale Lukáš pôsobí úplne v pohode. Uvedomím si, že odkedy vystúpila z auta, nepovedala ani slovo, ale teraz nie je priestor na zisťovanie podrobností.
„Na farme sa vyrábajú pravé talianske syry, medzi ich špeciality patrí syr Pecorino Romano, ten sa vyrába z ovčieho mlieka. Takisto Giulia a Marco vyrábajú aj víno, určite si po ochutnávke budete môcť nejaké aj kúpiť. Môžem len odporúčať,“ žmurkne na nás sprievodkyňa. „A ich olivový olej je jedna báseň,“ dodá. „Poďte za mnou, ukážeme vám, ako sa jednotlivé produkty vyrábajú.“
„Izabelka, Lukáško, poďte,“ zavolám na deti a obe sa poslušne za nami vydajú.
Karla po celý čas nepovie ani slovo, zato Lukáš sa zanietene vypytuje a všetko ponúknuté ochutnáva. Počas celej prehliadky na sebe nedá nič poznať, o to viac som zarazená z toho, že Karla vyzerá, akoby videla pred príchodom na farmu ducha. Dokonca som do nej aj štuchla, čo je náš nepísaný signál, aby sa vrátila hlavou na zem. Ona sa však na mňa iba smutne usmiala a pokračovala ďalej v prehliadke. Pochybujem, že počúvala jediné slovo, asi ju dostatočne zamestnávali vlastné myšlienky.
Belo si určite nič nevšimol, ale ja mám na takéto veci radar. Vidím, že sa k Lukášovi ani nepriblížila, nedotkla sa ho po celý čas, takže sa určite niečo muselo stať. Snažím sa počúvať výklad, ktorý je perfektne pripravený, ale myšlienkami som aj ja pri Karle a jej nezvyčajnom správaní.
Po ochutnávke syrov, ktoré sa tak rozplývali na jazyku, že by som si najradšej domov zobrala aspoň desať kíl, a vín, ktoré ich chute ešte podčiarkli, sa nám naskytne chvíľa osamote. Skupinka sa pomaly presúva smerom k autám a my dve sme zostali niekoľko metrov za nimi.
Rozhodnem sa prejsť rovno k veci, nemáme času nazvyš, pretože naša prehliadka sa pomaly končí.
„Čo sa stalo?“
„Evi, nechaj to tak,“ ani na mňa nepozrie.
„Vážne?“ spýtam sa, ale nemyslím to ako vyrývanie.
Karla sa málokedy uzatvára do seba, o to viac môj vnútorný alarm kričí, že niečo je veľmi zle.
„Vážne. Potom sa porozprávame, teraz sa mi to nechce rozoberať,“ uzavrie a ráznym krokom sa vydá k ostatným, ktorí už stoja pri autách a lúčia sa.
Mňa nechá stáť v úzadí.
„Celý tento deň je nejaký čudný, nie?“
„Ja neviem, čo sa deje, ale mám z toho blbý pocit,“ priznám Belovi cestou naspäť do hotela.
Z farmy sme sa vydali ešte do mestečka Vinci, ktoré je rodiskom jeho slávneho menovca Leonarda da Vinciho. Na tento výlet som sa tešila úplne najviac, pretože ak niečo dýcha históriou, malo by to byť práve toto mesto.
Nachádza sa na kopci, výhľad je priamo na rieku Arno a jedným slovom bolo dokonalé.
Videli sme rodný dom da Vinciho, ktorý je dnes múzeom, ale dnu sme už nešli, pretože sme mali obavu, že naša demolačná čata, ako občas krpcov nazývame, by to už nezvládla. Prešli sme sa historickými uličkami, nakúpili suveníry a dali sme si aj kávu v miestnej kaviarničke. Pozostávala iba z čašníka a dvoch malých stolčekov, ale káva bola naozaj znamenitá. Asi aj Belo vycítil, že sa niečo deje, pretože sa snažil silou-mocou zaplniť hluché miesta v konverzáciách. Aspoň že máme so sebou deti, ktorým sa ústa nezavreli.
V duchu si nadávam, že cudzím problémom si nechávam pokaziť niečo, na čo som sa tak tešila. Snažím sa nahovoriť si, že ide o úplnú hlúposť, nad ktorou sa doma zasmejeme. Ale nejako neviem samu seba o tom presvedčiť, pretože Karlu poznám. A takúto mĺkvu som ju nevidela už roky, naposledy, keď sa rozvádzala.
V aute som si skontrolovala aj telefón, či mi náhodou niečo tajne nenapísala.
Ale nie.
Žiadne hlásenie, žiadna nová správa. Keď si však otvorím Instagram, aby som skontrolovala, čo nové, a aby som zabila čas, všimnem si správu z neznámeho účtu. Nick @fellipesk mi vôbec nič nehovorí a ani profilovú fotku nepoznám. V správe sa píše iba:
„Ciao, Evi, si v mojich končinách?“
Moje mozgové závity sa rozbehnú naplno. Nepoznám nikoho, kto si hovorí Fellipe alebo podobne, prečo sa teda tento neznámy muž tvári, že sa poznáme?
Kliknem si na jeho profil a vidím fotky dobre vyzerajúceho muža asi v mojom veku, so svetlohnedými vlasmi, s pekne krojenými perami a vyšportovanou postavou v rôznych kútoch sveta. Na väčšine z nich je z diaľky a v slnečných okuliaroch, takže stále nemám šajnu, o koho ide. Neznámy Fellipe je asi cestovateľ? A čo chce na mojom profile? Prehľadávam ďalšie a ďalšie fotky, až sa dopracujem k jednej, kde je jeho tvár zblízka a bez okuliarov.
Už presne viem, o koho ide. Napovie mi to aj trepotanie niečoho zvláštneho v žalúdku a úsmev, ktorý sa mi na tvári objaví automaticky a nečakane.
„Čo ťa tak potešilo?“ milo sa spýta Belo, keď parkuje pred hotelom.
„Ale nič také,“ snažím sa striasť úsmev. „Milé správy od sledovateľov.“
„Ty moja influencerka,“ pohladí ma s láskou po stehne a začne vystupovať. Vyberie Izabelku z autosedačky, tá s nadšením vybehne za psom, ktorého si hotel adoptoval a býva na recepcii. Je to taký nepísaný maskot tejto rezidencie.
Neviem, prečo som mu zaklamala. Veď o nič nejde a v podstate ani o nič nešlo.
Teda takmer o nič.
Knihu Toskánske pokušenie si môžete objednať na KNIHCENTRUM.sk v zľave 20 % za 11,12 €.
