Niektorí minimalizmus trvalo odmietajú, pretože záplava vecí navôkol v nich evokuje skôr útulnosť ako chaos. Iní sa pomaly uberajú touto cestou, často práve z praktických či ekonomických dôvodov.
Slovenka Andrea Richardson, z blogu Som minimalistka, sa k minimalizmu dostala z viacerých dôvodov: sťahovanie a deti, to sú asi dva najvýraznejšie prvky, ktoré to naštartovali. Viac prezrádza nielen na svojom blogu a najnovšie v knihe Minimalistický domov, ktorá vyšla nedávno, ale aj v tomto rozhovore.
Váš blog čítam už dlhší čas. Rada by som vyzdvihla, že pôsobí minimalisticky a páči sa mi, že články sú pomerne rôznorodé a vždy tematicky veľmi zaujímavé. Nepôsobia, že by sa opakovali, témy vždy uchopíte z ďalšieho uhla, pridáte nové skúsenosti,... Čo vás ženie vpred pri premýšľaní a písaní o minimalizme?
S minimalizmom som začala v domácnosti a čo ma fascinuje, ako mi neskôr pomohol aj v iných častiach života. Jeho jadrom je „zjednodušuj“ a funguje to nielen pri vytrieďovaní domácnosti, ale aj pri uprataní si mysle, denných priorít, okruhu ľudí, s ktorými trávime čas, selekcii vecí, ktorým venujeme pozornosť.
Neskôr sa k nemu pridala aj spiritualita – otázky o zmysle života, úvahy o tom, ako sme súčasťou planéty, ako sme od nej odpojení a ako si ju konzumným správaním ničíme.
Minimalizmus mi uľahčil nielen materstvo a starostlivosť o domácnosť. Minimalizmus mi zmenil myslenie. Niekedy sa mi nechce veriť, ako som sa správala a ako som rozmýšľala.
Inšpirácie hľadám v témach, ktoré s minimalizmom nemajú nič spoločné. Mimo písania blogu sa venujem odlišným koníčkom a asi práve tento odstup mi pomáha nájsť iný uhoľ pohľadu. Práve preto blogy a knihy iných minimalistov skoro vôbec nečítam. Asi by ma to pohltilo. Každý týždeň mám jeden deň voľno od písania a občas zájdem aj do nákupného centra, aby mi to pripomenulo, prečo som radšej minimalistka.
Jedným z veľmi prínosných článkov, ktorý rada odporúčam, je ten, v ktorom píšete o tom, ako sa udial malý – veľký zázrak, keď ste deťom zredukovali počet hračiek – Ako som deťom vzala skoro všetky hračky a čo sa stalo. Máte nejaké tipy, ako to zvládnuť v prípade detí, ktoré neustále očakávajú, čo im ktorá návšteva prinesie?
Chcela by som rodičom pripomenúť jednu zásadnú vec: deti sú ako špongie a imitujú správanie dospelých, kopírujú rovesníkov, súrodencov a prostredie, v ktorom vyrastajú. Ich očakávania sú podmienené a naučil ich to kto? V prvom rade my – rodičia. Takže, odporúčam ísť príkladom doma. Vidím to na sebe. Deťom som dovolila, aby si mrnčaním vyžobrali stále nové a nové hlúposti, ktoré som potom denne prekračovala a spôsobovali mi stres. Ja sama som im tie hračky vo veľkom objeme nakupovala a ja sama som nepovedala iným, aby prestali deťom toľko hračiek nosiť.
Všetky tie hračky v detskej izbe si naše ratolesti nepokúpili predsa samy. Máme autoritu a silu povedať „stačilo“. A deti sa prispôsobia. Začnú si hračky viac vážiť, keď im nedáme všetko. Koľko detí si dnes šetrí peniaze na nejakú vec? Dostanú ju lusknutím prsta skoro instantne. Otvorene sa s deťmi rozprávam o tom, aby si všimli, ako dlho sa s hračkou hrajú, či sa oplatí a občas ich nechám spraviť nákupné chyby. Čím sú staršie, tým lepšie to chápu. Vysvetlím im, prečo sa mi daná hračka nepáči a prečo ju doma nechcem. Ako ich teda zvládnuť? Povedať dosť a komunikovať prečo. Hračky však nestačí vziať, je nutné ponúknuť im viac seba. Hrať sa spoločenské hry, rozprávať sa, čítať si. Myslím si, že práve preto je lákavejšie deťom radšej niečo kupovať alebo im do ruky strčiť tablet. Rodičia sú vystresovaní a vyčerpaní, nechce sa im, chcú skratku. Aj mne sa stáva, že už nemám energiu a zapnem televízor. Nie je to však už stále, ako predtým.
Aký časový úsek vám trvalo, kým ste sa od prvých minimalistických myšlienok dostali k tomu, že ste pocítili efekt zmeny?
Celý proces trval skoro 3 – 4 roky, ale efekt zmeny prišiel takmer hneď. Skúste si vypratať oblasť v domácnosti, ktorá vás najviac stresuje (u mňa to boli hračky) a garantujem vám hneď po skončení triedenia nesmiernu psychickú úľavu. Nedá sa to ani opísať, je to ako taká pozitívna droga – jééj, toto funguje, tak poďme na to ďalej a všade. Nejde to však hneď – odporúčam začať s tým, čo je najkritickejšie a postupne deň po dni, víkend po víkende spraviť aspoň malý pokrok. Aby ste boli v obraze, minimalizujem aj dnes, veci sa do života vkrádajú na dennej báze a musím udržovať. Život je aj veľmi dynamický, čo mi vyhovuje teraz, možno o rok už nie.
Pri minimalizme asi mnohým ako prvé napadne, že menej vecí = menej upratovania = viac voľného času. Je za tým skryté ešte niečo ďalšie, ďalšie pozitíva prípadne prechod do ďalšej fázy (napadla mi domácnosť bez odpadu)?
Viac voľného času na to podstatné. Mňa rozčuľovalo, že som sa dokola točila okolo domácnosti a nedokázala som konečne spraviť niečo aj pre seba. A pritom som naozaj domácky založená žena – rada varím, rada mám pekne upratané a aj žehlenie považujem sa istú formu relaxu. Počas minimalizovania domácnosti som prišla na to, koľko času mrhám na internete, sociálnych sieťach a čítaním bulvárnych magazínov. Išlo o také zacyklenie – bola som vyčerpaná z domácnosti a večer som sa opustila, nakoľko som nemala energiu na nič produktívne. Z minimalizmu vznikol digitálny detox, výmena smartfónu za tlačidlový telefón, vedomé používanie technológií a návrat k cvičeniu, analógu, prírode a produktivite pri písaní. Všimla som si aj finančnú a ekologickú stránku. Akosi to celé z každého smeru začalo dávať komplexný zmysel.
Ktoré pozitíva minimalizmu si s rodinou najviac ceníte?
Obrovský nárast produktivity v tom, čo chcem robiť, viac času na deti a pre seba, a veľký dopad na financie a duševnú pohodu.
Kníh o minimalizme, či tzv. kúzelnom upratovaní, chválení pomalosti či prechodu od digitálu do analógu, je už na trhu viacej. Čím sa odlišuje Vaša kniha Minimalistický domov, pre akú cieľovú skupinu čitateľov je užitočná?
Počas mojej cesty mi veľmi pomohli príbehy žien – mamičiek s malými deťmi, ktoré žijú v dennej realite. Moja kniha je presne pre reálnu zaneprázdnenú ženu, ktorej potreby, frustrácie a denné problémy dokážem zo srdca pochopiť. Kniha je praktická, stručná a výstižná, snažím sa pomenovať veci priamo a takisto riešim všetky možné problémy, s ktorými som sa musela popasovať počas celého procesu: ako vysvetliť minimalizmus deťom, ako presvedčiť manžela, ako si nájsť čas na vytrieďovanie už aj tak v hektickom dni, ako minimalizmus doma aj udržať, kde robí človek chybu pri nakupovaní a kde je problém, ak sa mu zdá, že to nefunguje, atď.
Aké ďalšie výzvy Vás čakajú v rámci minimalizmu?
Sme nomádska rodina a kvôli manželovej práci sa každé 3 – 4 roky sťahujeme, výzvou preto bude náš ďalší presun tento rok. Je úplne iné žiť minimalisticky na Slovensku a iné v Katare alebo Emirátoch. Musím opäť zabojovať s lákadlami konzumu, nadmerného míňania a zariaďovania prázdnych apartmánov. Veľkou výzvou budú aj deti umiestnené v zahraničnej škole, kde sa často súťaží v tom, čo kto má a rovesníci sa často porovnávajú. Verím, že po všetkých tých skúsenostiach sa zo mňa stane minimalistická expatriotka a inšpirujem aj ľudí v zahraničí. Celkom sa na túto výzvu teším.
Pýtala sa: Jana Golianová
