Nevinné začiatky, desivé konce

NAJNOVŠIE ČLÁNKY
22.02.2021
16:49
22.01.2021
16:06
14.01.2021
13:00
NAJOBĽÚBENEJŠIE
Rodia sa ľudia ako psychopati? Tento Darček nemusíte rozbaľovať, ale otvoriť áno, aby ste to zistili.

Čakáte na zelenú, aby ste mohli prejsť cez priechod. Neďaleko vás zastane auto a na okne pri zadnom sedadle si všimnete pricapený popísaný hárok papiera. Za ním sedí vystrašené dievča. Lenže vy neviete čítať a text na papieri dedukujete len z výrazu tváre dievčaťa.

V Nemecku je viac ako šesť miliónov analfabetov a keď ste jedným z nich, takáto situácia vás určite vykoľají. Tu sa už nemôžete vyhovárať, máte strach o nevinné dievča. Ale ste si istý, že naozaj chcete vedieť, akému smrteľnému nebezpečenstvu je dievča vystavené? Milan Berg by jej veľmi rád pomohol, ale v skutočnosti nevie, či si to správne interpretoval, a ak áno, nie je lepšie zostať v sladkej nevedomosti?
 
Začítajte sa do prekladu Márie Mlynarčíkovej...

 

2. kapitola


Pred dvomi rokmi

 

Ste tam sama?“

„Áno.“

„A čo personál kuchyne?“

„Už odišli. Ja ešte robím vyúčtovanie. Okrem mňa tu už nikto nie je.“

„Okej. Aj tak sa nemusíte báť,“ povedal Milan.

Žena v telefóne sa hystericky rozosmiala. „Nemusím sa báť? To ste sa na polícii už celkom zošaleli? Zavoláte mi, hovoríte o nejakom psychošovi, ktorý vám zdrhol a o pár sekúnd si zo mňa spraví rukojemníčku, a ja sa NEMÁM BÁŤ?“

Hlas mladej čašníčky, ktorá sa predstavila ako Andra Sturmová, znel, akoby jednou rukou dokázala z barového pultu vytrhnúť kus dreva a postaviť sa s ním do cesty potenciálnemu útočníkovi. Ale Milan vedel, že drsný a silný hlas v telefóne nie vždy presne zodpovedá zovňajšku. Andra môže byť krehký anjel a drsný hlas je len dôsledok smrteľného strachu, ktorý v nej vyvolal. V každom prípade bola výrečná, čo sa Milanovi pozdávalo. Andra pôsobila ako žena, s ktorou by sa za normálnych okolností rád zoznámil, aj keď to v tejto situácii bola mimoriadne neprofesionálna myšlienka.

„Počúvate ma?“

„Nie, zapchávam si uši. Samozrejme, že počúvam.“

Milan sa cez čelné sklo auta pozrel na vchod do reštaurácie oproti, hlboko sa nadýchol a potom primerane situácii čo najpokojnejším hlasom povedal: „Po prvé, páchateľ nám neušiel. Sledujeme ho už dve hodiny a sledujeme dokonca aj jeho hovory na mobile. Preto vieme, že vám telefonoval krátko predtým, než som vás kontaktoval ja. Je to tak?“

„Áno,“ povedala Andra po krátkej odmlke. Pravdepodobne prikývla, kým si uvedomila, že to cez telefón nie je počuť.

„Chcel vedieť, či je o tomto čase ešte niekto v reštaurácii.“

Bol to aj tak zázrak, že čašníčka vôbec zdvihla telefón. Telefonát päť minút pred fajrontom v podstate mohol znamenať len problémy, tým skôr, že tento All-American-Diner nebol práve reštaurácia, kde by robili rezervácie. Hostia, ktorí bažili po burgroch, hranolčekoch, nachos, stejkoch, mliečnych šejkoch a iných kalorických bombách, chodili do malej reštaurácie vo vedľajšej uličke Rosenecku bez ohlásenia.

„A po druhé,“ pokračoval Milan, „ten muž si vás nevezme ako rukojemníčku. Chce iba hotovosť.“ Andra sa zasmiala. „Ako to tak presne viete, vy mudrlant?“

Milan sa pousmial. Andra hovorila so sebavedomým rozhorčením Berlínčanky, ktorá si nedáva servítku pred ústa. A zjavne nielen v takýchto extrémnych situáciách. Tipoval, že má okolo tridsať rokov. Viac-menej jeho vek.

„Páchateľ už rukojemníčku má,“ odpovedal jej na otázku.

„Prosím?“

„Dievčatko. Uniesol ho. Dnes predpoludním zlyhalo odovzdanie výkupného. Odvtedy ho sledujeme.“

Andra akiste musela najprv stráviť, čo práve počula. Pravdepodobne jej tieto informácie zaťažili žalúdok viac než mastné palacinky, ktorými americká reštaurácia vykrmovala svojich raňajkujúcich hostí.

Milan sa opäť pokúsil nazrieť zo svojho stanoviska dovnútra, ale okná smerujúce do slabo osvetlenej ulice sa cez neutíchajúci dážď so snehom ledva dali rozoznať.

Mimoriadne zlá pozícia pre zásah.

Všetko vyzeralo, akoby sa na to pozeral cez dvierka zapnutej práčky; keby nepoznal typické rekvizity z tisícok iných podobných reštaurácií sveta – cestná značka Route 66 s patinou, atrapa jukeboxu pri vchode, americká zástava a na stenách viaceré plagáty Elvisa a strýčka Sama, nedokázal by identifikovať ani jediný predmet vo vnútri reštaurácie.

Milan by stavil život svojich nenarodených detí na to, že rohové lavice sú potiahnuté červenou koženkou a stoja na laminátovej podlahe so šachovnicovým vzorom.

„Tak prečo toho hajzla nedrapnete, len čo sa sem dosype?“

„Lebo nevieme, kam zavliekol svoju obeť.“

„Prosím?“ opäť sa spýtala Andra, tentoraz to znelo priam šokovane.

„Kým bude páchateľ u vás v reštaurácii, upravíme jeho únikové vozidlo, aby nás doviedol k rukojemníčke, aj keby sme ho stratili z dohľadu.“

„Je veľmi nebezpečný?“

Milan si odkašľal. Prehrabol si tmavohnedé vlasy rozstrapatené krátkym spánkom, ktoré už celé mesiace nevideli holiča.

„Nechcem klamať. Áno. Je. Má asi meter osemdesiatpäť, je svalnatý a – ozbrojený.“

„Panebože.“ Ledva počuteľne prehltla.

„Prosím. Viem, že od vás žiadam veľa. Ale ak sa nezačnete hrať na hrdinku, nič vám nehrozí. Dajte mu peniaze z pokladne a všetko, čo bude chcieť, možno je len hladný a potrebuje sa najesť. Postaráme sa o to, aby sa vám nič nestalo.“

„A ako?“ Hlas jej preskočil. Milan počul v telefóne kroky. Gumené podrážky zaškrípali. Čašníčka pravdepodobne hľadala úkryt za barom. Dúfajme. Pri dverách, v priamej zóne ohrozenia, nespozoroval žiadny pohyb.

Našťastie.

Vo vysielačke zapraskalo. Siahol po nej, vyslovil krátky príkaz „čakať“ a opäť ju odložil.

„V tomto momente sú na vchod reštaurácie namierené tri zameriavacie ďalekohľady,“ pokúsil sa Andru upokojiť.

„Pri najmenšom náznaku akejkoľvek nezrovnalosti dám svojim chlapom príkaz konať.“

„Čo je podľa vás nezrovnalosť? Guľka v hlave? Že môj mozog sa rozprskne ponad pult?“

Milan teraz šepkal, nie preto, že by to bolo potrebné, ale preto, že vedel, že rozrušení ľudia potom sústredenejšie počúvajú. „Páchateľ každú chvíľu vojde do reštaurácie. Zachovajte pokoj, urobte, čo vám povie. A teraz sa nezosypte, ale má na hlave čiernu lyžiarsku kuklu.“

„To nemyslíte vážne?“

„Zložte už. Nemal by vás vidieť telefonovať. Páchateľ je extrémne nedôverčivý.“

„Okej,“ počul odvetiť Andru, ale neznelo to presvedčivo. Pochopiteľne sa jej vôbec nepáčilo, že má prerušiť spojenie s po­líciou.

„Jednoducho urobte, čo vám povie. Len čo bude preč, po­čkajte, kým k vám prídu moji ľudia. Všetko dobre dopadne,“ ubezpečil ju ešte raz Milan, potom v linke zapraskalo a spojenie sa prerušilo.

Zatvoril oči.

Všetko dobre dopadne?

Milan mal zvláštny pocit. Niečo tu neštimovalo.

Skončiť to?

Pozrel sa na hodinky. Hlboko sa nadýchol. A rozhodol sa ig­norovať vnútorný hlas.

Milan Berg sa s povzdychom načiahol k lyžiarskej kukle na sedadle spolujazdca a natiahol si ju na hlavu, potom vystúpil a vydal sa k reštaurácii.

 

3. kapitola

 

Trik, vďaka ktorému ho na uliciach prezývali „policajt“, zabral už sedemkrát.

Milan si vytipoval podniky, kde bolo málo personálu a podľa možnosti čo najviac hotovosti. Kaviarničky, krčmičky, reštaurácie, raz benzínku. Vždy krátko pred záverečnou alebo pred striedaním zmeny. Ideálne v bočných uliciach ďaleko od diania.

Bolo pozoruhodné, ako ľudia spolupracovali, keď ich zastrašujúco hlboký hlas v telefóne vyzval, aby bez odporu odovzdali lupičovi denné príjmy. Hociktorý treťotriedny krimiseriál naučil divákov, aby sa policajta opýtali na preukaz. Ale to zjavne platilo iba pri dverách domu. V telefóne väčšine úplne stačilo, ak sa predstavil ako „hlavný komisár Stresow, špeciálne komando“ alebo povedal nejakú podobnú hlúposť. Občas sa Milan pohral so svojou atrapou vysielačky, aby v nej zapraskalo a niečo do nej povedal. Viac mu na autentickú kulisu nebolo treba.

Ťažšie bolo vystihnúť pravý moment. Tak ako teraz, keď boli obchody zavreté, sviatočné nákupy vybavené a ulice osireli, lebo ľudia pripravovali doma večeru a balili darčeky. Napokon, bol Štedrý večer tesne pred štvrtou hodinou popoludní.

Z troch objektov, ktoré si Milan na internete vyhliadol, bol otvorený už len tento lokál v Schmargendorfe a presne ako dúfal, s minimom personálu.

Musel zakašľať, lyžiarska kukla sa mu už po pár krokoch nepríjemne vlhko lepila na tvár.

Tento deň a pri tomto počasí človek nestretol ani psíčkarov, a keby aj, hlavu by mali sklonenú, aby im snehová brečka nestriekala priamo do tváre.

Okej, ide sa na vec.

Tridsať metrov od kradnutého auta až ku vchodu s povinným neónovým logom nad dverami absolvoval bez svedkov.

Tak poďme.

Vošiel do reštaurácie. Bolo šero, okrem malých lampiek na ume­lohmotných stoloch svietilo iba núdzové osvetlenie. Do nosa mu udrela zmes fritovacieho oleja, burgrov a krvi.

Krvi?

V hlave mu prasklo až s istým oneskorením. Ako aerodynamický tresk lietadla. Potom prišla bolesť a uvedomil si, že sa nemýlil: lokál naozaj mal šachovnicovú podlahu. Teraz na nej kľačal – neschopný opäť sa postaviť.

Mal som dať na svoj vnútorný hlas.

Kopanec do brucha ho roztočil okolo jeho vlastnej osi. Spadol na chrbát, najprv nad sebou zbadal vznášajúci sa model masky chladiča Cadillacu, ktorý zavesil pod strop asi nejaký interiérový dizajnér, potom ženu s jemne zahnutým nosom, omnoho krajším ako jeho skoba, ktorá sa práve plnila krvou.

Andra, pomyslel si Milan. Naozaj vyzerá ako žena, s ktorou by som sa rád niekedy stretol.

„Šťastné a veselé, ty lump,“ povedala.

Potom mu bejzbalovou pálkou rozbila lebku.




Knihu Darček si môžete objednať na KNIHCENTRUM.sk v zľave 25 % za 10,43 €.
Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Súvisiace produkty

Darček

0.0 0
13,90
Vypredané
Zaujímavý článok? Zdieľajte ho s priateľmi:

Najnovšie články

Priznávame – polka kníh je o prírode. Ale to je po knihách druhý nástroj na pokojnú myseľ.
Klasika, filozofia, nástrahy internetu či kniha o výchove detí. Zaujímavé čítanie vychádza každý mesiac.
Vincent Munier a Sylvain Tesson budú vašimi sprievodcami Tibetom a cestou za snežnými leopardmi.