Heather Morris sa už raz svojou knihou (Tetovač z Auschwitzu) podarilo presvedčiť ma, že jej diela sú skutočným zážitkom. Sú nabité emóciami od začiatku až po samotný záver. Inak tomu nebolo ani v knihe Tri sestry.
Aj napriek tomu, že to, logicky, neboli emócie pozitívneho charakteru, ich príbeh som si užila. A možnože tomu tak bolo práve vďaka tomu.
Aj keď som od kníh s vojnovou tematikou už trochu upustila, občas moje knihomoľské srdiečko jednoducho zahorí túžbou prečítať si aj niečo z tohto súdka. Len tak, pre zmenu. Aby som si pripomenula a nezabudla. Na veci, na ktoré sa zabudnúť nesmie nikdy. A ešte pre ten pocit rozorvanosti, ktorý mám zakaždým, keď čítam o nespravodlivosti osudu. Ten vie totiž so mnou zamávať úplne najviac.
Príbeh Cibi, Magdy a Livi je ale predsa len trochu iný. To však nemení nič na veci, že neláme srdcia. To moje zlomil na tri rovnaké kusy a každý jeden teraz patrí každej zo sestier.
Viem si predstaviť, že by sa autorka venovala ich životom po koncentračnom tábore trochu menej, avšak na druhej strane som rada, že kniha obsahuje aj pozitívne, príjemné udalosti. Bolo to tak aspoň trochu vyrovnané, ak sa to tak vôbec dá nazvať vzhľadom na všetky tie zverstvá, ktorých boli obeťami.
S dievčatami som cítila po celý čas. Keby nedržali tak súdržne pokope, nikdy by sa im nepodarilo prežiť a mne sa slzy hrnú do očí vždy, keď si pomyslím, akým peklom si museli prejsť. Ich prežitie bolo skutočným zadosťučinením a naplnilo ma nádejou, že nie každý, kto sa dostal do pazúrov nemeckých esesákov, skončil rovnako.
Tieto tri mená si zapamätám pravdepodobne už navždy.
Tri sestry sú ďalším veľmi silným skutočným príbehom, ktorý zaručene patrí k tým, pri ktorých si prajete, aby radšej skutočným nikdy nebol.
Knihu venovalo vydavateľstvo Lindeni.
Autorka (vrátane fotografie): Radka
