Chloé a Constance sú priateľky, ktoré spojili knihy napriek tomu, že sú úplnými opakmi. Chloé je svetáčka a samu seba vidí ako silnú a nezávislú ženu. To, čo chce, si aj dopraje – bez ohľadu na to, či ide o ďalšiu cigaretu, alebo sex na jednu noc. Constance je oproti tomu romantická hanblivá duša, ktorá viac ako v realite žije vo svojich predstavách. A každá si predstavuje, že tá druhá má všetko, po čom túžia. Tak uzavrú zaujímavú dohodu – Chloé prestane vyhľadávať sex a Constance, naopak, konečne preruší svoj pôst...
Marie Vareille nestrácala čas tým, že by sa snažila byť inovatívna. Pravdu povediac sa v jej postavách v istej podobe nájde asi každý čitateľ. Asi nie úplne v každej, ale v jednej z nich určite. A tým je táto kniha taká zaujímavá. Pretože sa tak veľmi približuje skutočnému životu.
„To musí byť paráda byť Sophia, mať tri roky a Charlottu za maminu. Nevedieť, čo je to smartfón, tampón, kondóm, frťan, život, ktorý beží deň za dňom rýchlejšie a uniká nám pomedzi prsty.“ (s. 17)
Na stránkach je možné nájsť všakovaké klišé. Nielen to vzťahové. Rôzne zlozvyky, prešľapy, nedokonalosti, slepé túžby, nelogické rozhodnutia a ďalšie iné. Na čokoľvek si človek dokáže spomenúť, to sa v nejakej podobe dostalo na stránky. Lebo toto nie je len o každodennom živote, ale ako vystrihnuté zo života. Bez príkras, bez ružových okuliarov a bez zbytočného klamania.
Nedá sa však tvrdiť, že by autorka vytvorila spoločenskú satiru. Napriek všetkému sa jej o týchto nedokonalých stránkach života darilo písať citlivo. Možno aj preto, že sa nesnažila moralizovať alebo súdiť. Chloé a Constance, aj ostatné postavy, s ktorými sa čitateľ na stránkach stretne, sú opísané nielen ľudsky, ale s istou dávkou rešpektu.
Chloé a jej nesprávne rozhodnutia, Constance a jej občas škodlivá impulzívnosť a mnohé iné. Všetko prezentované ako bežná súčasť života. Ako zakopnutia, ktorým musíme raz za čas čeliť všetci. Lebo aj o tomto je kniha. O tom ukázať čitateľovi, že niekedy sa stávame svojím najväčším nepriateľom. A aj vďaka tomu dokázala Vareille vyvolať toľko rôznorodých pocitov. Nielen ľútosť alebo hnev, ale aj príjemnú hrejivosť a sem-tam aj smiech.
S čím súvisí aj spôsob vyrozprávania. Dej striedavo približujú Chloé a Constance. Chloé je viac ako len trochu pichľavá, s cynickým pohľadom na svet i ľudí. Jej postrehy sú síce niekedy možno až zbytočne ostré, ale vo viacerých prípadoch na mieste. Constance si zase píše denník. Je to ukážková knihomoľka, ktorá nazerá na svet cez optiku literatúry a často svet okolo seba referuje práve cez narážky na postavy z kníh.
„Aj tak je jedno, či to bolo prvý, alebo posledný večer. Čo z toho? V dnešnom pomýlenom svete je dievča beztak vždy buď radodajka, alebo netýkavka. Ozajstná sloboda je robiť to, na čo máš chuť a kedy máš na to chuť, a ničím sa pritom netrápiť.“ (s. 299 – 300)
Ich odlišnosť z nich zároveň vytvára dokonalý rozprávačský tím snov, ktorý dokáže chytiť za srdce, ale aj rozosmiať. Hoci niektoré situácie sú už vyložene trápne, ale aj to je súčasť života. Lebo o tom táto kniha je. Nemá niekoho poučiť alebo zmeniť nazeranie na svet. Má čitateľovi ukázať, že každý má svoje problémy a aj tie sa dajú prekonať. Navyše to robí príjemným citlivým spôsobom. Možno vďaka tomu kniha nikdy nebude ničím viac ako príjemným oddychom. No občas aj to stačí, aby sme mali lepší deň.
Kniha Niekedy je pekné, že ma miluješ je nielen o živote, ale hlavne zo života. Čitateľ sa nájde nielen v hlavných hrdinkách, ale v istej miere aj v ostatných postavách. Lebo sú krásne nedokonalé. Text je možno aj vďaka tomu plný stereotypov a klišé, ale to mu nebráni v tom, aby bol zároveň plný emócií. O to silnejších, že je ľahké vcítiť sa do trampôt, ktorým postavy čelia.
Knihu venovalo vydavateľstvo Metafora.
Autorka (vrátane fotografie): Lili
