Pamätáte si na reklamného manažéra Johna, ktorý sa ocitol v Kaviarni na konci sveta? Na jedálnom lístku objavil 3 otázky: Prečo si tu? Bojíš sa smrti? Vedieš naplnený život? Zamyslenie sa nad nimi vyvolalo obrat v jeho živote. Príbeh o zmysle života od Johna P. Streleckeho teraz po desiatich rokoch pokračuje. Tentokrát to bude inšpiratívna cesta k sebe samému. Začítajte sa do autorovej novej knihy Návrat do Kaviarne na konci sveta...
Úvod
Niekedy, keď to najmenej očakávate a azda najväčšmi potrebujete, sa ocitnete na novom mieste s novými ľuďmi a naučíte sa nové veci. Mne sa to stalo raz večer pred mnohými rokmi na mieste známom pod láskyplným názvom Motorest Prečo.
Noc, čo som tam strávil, nasmerovala môj život na cestu, ktorá by mi nikdy ani na um nezišla. Naučil som sa, čo je skutočná sloboda, a uvedomil si, že mojím poslaním je získať ju.
Netušil som, ako ani prečo som sa tam ocitol. Bol som však vďačný za tú náhodu.
Jedného dňa som sa potom za priam neuveriteľných okolností ocitol pred ním znova. Čas, čo som tam strávil, opäť nasmeroval môj život novým smerom a ja za to budem naveky vďačný.
Toto je príbeh o mojom návrate do Motorestu Prečo.
1
Bol úžasný deň. Modrá obloha priam brala dych, bolo teplo, no nie dusno. Cítil som sa ako v raji. Bol to taký malý raj. Havaj tak pôsobí.
Naplánoval som si, že budem celý deň len bicyklovať. Nič viac. Nijaký rozvrh, žiadna vopred určená trasa, žiadne povinnosti. Budem len dlho jazdiť, šliapať za nosom, pôjdem, kam ma zavedie intuícia. Len ja, bicykel a raj, čo treba preskúmať.
Po niekoľkých hodinách jazdy som už nemal ani potuchy, kde som. Presne to som chcel dosiahnuť.
V hlave sa mi vynorila jedna z mojich obľúbených pesničiek. Jana Stanfieldová v nej spieva: I am not lost, I am exploring – nestratila som sa, som sa výprave. Presne to vystihovalo moju jazdu. V mnohom to presne vystihovalo väčšinu mojich dobrodružstiev.
Myšlienkami som zrazu zablúdil späť do noci spred niekoľkých rokov. Až na to, že vtedy som sa necítil ako na výprave.
Cítil som sa len stratený. Tá noc mi zmenila život. Prebdel som ju v maličkom Motoreste Prečo si tu.
Návštevníci ho s láskou nazývajú len Motorest Prečo.
Odvtedy sa veľa zmenilo. Na svoj dovtedajší život si spomínam len matne. Zdá sa mi, akoby sa to stalo v inom živote. Môjmu inému ja.
Prešiel som za zákrutu a zazrel oceán. Taký modrý, až to vyrážalo dych. Spomenul som si na morskú korytnačku. Ďalšia spojitosť s tou nocou.
Zvláštne. Na ten podnik som nikdy nezabudol. Ibaže som naň už dlho tak intenzívne nemyslel.
Ďalšie dve zatáčky. Dva ďalšie veľkolepé výhľady.
Havaj priam hýri farbami. Ostrovy vznikli sopečnou činnosťou, preto sú všade uhľovočierne lávové kamene. A akoby sa príroda pokúšala vytvoriť dokonalý kontrast, keď sa lávové kamene rozpadnú, v novej pôde vyrastú jasnozelené rastliny. Pridajte k tomu tyrkysovomodrú vodu v oceáne a nespočetne veľa odtieňov oranžovej, červenej a ďalších žiarivých farieb všadeprítomných kvetov… hotová pastva pre oči.
‚Úžasné,‘ pomyslel som si. ‚Neuveriteľné.‘
Posledných desať mesiacov bolo nabitých úžasnými vecami. Sledoval som veľryby pri pobreží Južnej Afriky, išiel na safari do Namíbie, pomáhal práve vyliahnutým morským korytnačkám dostať sa do mora v Strednej Amerike. Výlet vyvrcholil trojmesačnou dobrodružnou túrou na bicykli po Malajzii a Indonézii. Cestou domov som sa ešte na pár týždňov zastavil na Havaji.
Napokon, keď ste tak blízko raja… mali by ste sa tam chvíľku pohrať.
Nebol to môj prvý pokus spoznať svet. Po noci, ktorú som pred dlhým časom strávil v tom bistre, som začal žiť inak. Rok pracujem, rok cestujem. Ďalší rok pracujem, potom rok cestujem. Väčšine ľudí sa to nezdá. Obávajú sa, že to nie je bezpečné, boja sa o svoje istoty. Mne to však vyhovuje. Zistil som, že keď ste dobrí v tom, čo robíte, vždy je po vás dopyt. S prácou som nikdy nemal problém.
Tí istí, ktorým sa môj spôsob života zdal čudný, mi často hovoria, že aj oni by si to radi vyskúšali. Až na niekoľko lastovičiek sa však nikto o to nepokúsil. Ani tí, čo mi hovorili, ako veľmi by sa im páčilo, keby sa ku mne čo len na pár týždňov pridali, sa nikdy nepridali.
Asi je to priveľký skok do neznáma.
Ďalej som šliapal do pedálov. Ďalej sa kochal. Vzduch bol sladký, voňal po kvetoch. Na Havaji okrem iného zbožňujem vôňu kvetov. Ako keby ste vdychovali nektár. Príroda v najčistejšej podobe.
Po ďalších troch kilometroch som sa ocitol v časti ostrova, do ktorej som nikdy predtým nezavítal. Bola rovnejšia. Napravo odo mňa hučalo vlnobitie. Na rázcestí bola značka. Doprava alebo doľava?
‚Zamier tam, kam chodí menej ľudí,‘ pomyslel som si. ‚Vždy tam, kam ich chodí menej.‘ Menej vychodená bola cesta vpravo. Zabočil som. Chodník sa skončil, na náročnejšom štrkovom teréne som musel viac napínať svaly. Páčilo sa mi to – napínať mozog, nohy alebo iné svaly. Vtedy viem, že som na výprave. Keď natrafím na niečo nové, vzrušujúce, na niečo, čo ma tlačí dopredu.
Ako som tak šliapal, cez stromy som uvidel vodu. ‚Neskôr si možno pôjdem zaplávať,‘ napadlo mi.
Asi po dvadsiatich minútach šliapania po štrkovej ceste sa ma z ničoho nič zmocnil zvláštny pocit déjà vu. Divné. V tejto časti ostrova som určite nikdy predtým nebol. Napriek tomu…
Snažil som sa pocit zaradiť, no vtom som ju zbadal. O kúsok ďalej vpravo. Malú bielu budovu so štrkovým parkoviskom a neónovo modrým nápisom na streche.
Skoro som spadol z bicykla. ‚To nie je možné,‘ pomyslel som si. Nič však nie je nemožné – v Motoreste Prečo.
Keď som prišiel bližšie, na tvári mi zahral úsmev. Toľko spomienok. Na tomto mieste som získal veľmi veľa nových názorov na život. Ale kde sa tu berie?
Teraz? Tu som ho určite predtým nenašiel.
Obzrel som sa za seba. Nikto tam nebol, tak som silno šliapol do pedálov a zrýchlil. Chcel som sa tam dostať čo najskôr, aby nezmizol skôr, než tam dorazím.
Nemal som sa čoho báť. Keď som tam o päť minúť dorazil, ešte stále tam stál. Neveril som vlastným očiam. „Neverím,“ vyslovil som nahlas.
Pri vchode bol stojan, tam som si odložil bicykel. Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Kde sa tu vzal?
2
Rýchlo som vybehol po schodoch a po krátkom váhaní som otvoril dvere. Boli na nich zvončeky. Tie isté ako naposledy. Zvonením ohlásili môj príchod.
Vošiel som a rozhliadol sa. Akoby som sa vrátil v čase. Vyzeralo to tam presne tak isto, ako keď som tam prišiel takmer pred desiatimi rokmi. Červené boxy, chrómové stoličky, raňajkový pult. A všetko vyzeralo rovnako novučičké ako vtedy.
„Vitajte späť, John.“
Zvrtol som sa doľava. Ešte pred chvíľkou tam nikto nebol. Teraz áno. Casey, čašníčka, čo ma obsluhovala, keď som tam bol minule. Vtedy som sa celú noc zhováral s ňou, s vlastníkom a so zákazníčkou. Práve ich myšlienky a nápady mi zmenili život.
Casey sa usmievala.
Vrátil som jej úsmev. „Zdravím, Casey!“
Podišla ku mne a tuho ma objala. „Dávno sme sa nevideli.“
Prikývol som, stále vyvalený z toho, kde som sa ocitol, a teraz už aj z toho, s kým sa zhováram. „Vyzeráte výborne,“ povedal som. „Vyzeráte… stále rovnako.“ Neklamal som. Vôbec nezostarla.
Znova sa usmiala. „Aj vy vyzeráte dobre, John.“
Poobzeral som sa. „Neverím, že som tu. Myslel som na bistro dnes ráno, veľmi tuho. Ale nájsť ho tu…“
„Občas sa sťahujeme,“ oznámila. Akoby to jasne vysvetľovalo, ako je možné, že také isté bistro, do akého som zavítal pred rokmi, je teraz tu, tisícky kilometrov od pôvodného miesta. Nehovoriac o tom, že vyzeralo, akoby neprešiel ani deň.
„Alebo sme možno vytvorili sieť prevádzok,“ povedala a znova sa usmiala.
Rozosmialo ma to. Uťahovala si zo mňa pre to, čo som poznamenal, keď som tu bol naposledy. Ako si to môže pamätať?
Ukázala na box. „Nesadnete si?“
Vhupol som do boxu, rukami prešiel po sedadlách. Na dotyk boli ako nové.
„Prinesiem vám niečo?“ opýtala sa a položila na stôl jedálny lístok.
Usmial som sa. Pamätal som si ho. Jedálny lístok s kúzelným textom, ktorý sa zjavoval a strácal. Vzal som ho do ruky.
Keď som tu bol naposledy, na zadnej strane stáli tri otázky:
Prečo ste tu?
Bojíte sa smrti?
Cítite sa naplnený?
Obrátil som ho. Boli tam. Vďaka týmto otázkam sa mi zmenil život. A ešte ako.
„Teraz žijete trochu inak. Nemám pravdu?“ opýtala sa.
Zdvihol som k nej zrak a usmial sa. „Máte. Veľa sa zmenilo. K oveľa lepšiemu.“
„Napríklad?“
Zavrtel som hlavou. „Páni, kde začať?“ Casey vkĺzla na sedačku oproti mne. Načiahla sa ku mne, dlane mi položila na ruky. „Čo keby ste začali ránom, keď ste odtiaľto pred desiatimi rokmi odišli?“
Knihu Návrat do Kaviarne na konci sveta si môžete objednať na KNIHCENTRUM.sk v zľave 25 % za 11,18 €.
