PROLÓG
Keďže ľudia dnes komunikujú predovšetkým cez sociálne siete, písanie listov sa stalo akýmsi zabudnutým umením. Najväčším nešťastím je vari to, že čoraz ťažšie hľadáme slová presne vystihujúce naše pocity a emócie. Na čo by sme inak potrebovali stále viac emotikonov, ktorými dopĺňame písomnú korešpondenciu? Smajlík, nahnevaná tvárička, srdiečko, palec hore. Lenže keď svet prebúdza našu zvedavosť, keď nám nevedomosť nedá spať, keď nás zaplavuje úzkosť zo života, vtedy občas musíme niekomu napísať normálny list.
Táto kniha obsahuje časť mojej korešpondencie z obdobia dvoch desaťročí, takmer celá je od úplne neznámych ľudí a väčšinu z nej som dostal v priebehu desiatich rokov, keď bola moja e-mailová adresa verejne prístupná.* V tomto období sa väčšina ľudí pýtala na vedu. O odpovede sa postarali odborníci z newyorského Haydenovho planetária, kde pôsobím ako riaditeľ. Na iné, zväčša osobné listy, vrátane tých, v ktorých sa ľudia zmieňujú o nejakom mojom vystúpení, knihe či videu, som odpovedal ja sám.
Listy plné silných emócií, zvedavosti alebo úzkosti uvádzam v plnom znení.** Obsah iných som v záujme stručnosti skrátil do jedného odseku. Niektoré som dostal od ľudí nahnevaných na svet alebo na niečo, čo som povedal či urobil. V ďalších mi píšu o myšlienkach či presvedčeniach. Veľa listov je smutných, citlivých a dojímavých. A v mnohých je zasa túžba, ktorú sme v tom či onom čase pocítili všetci: hľadanie zmyslu našich životov; nehasnúca potreba pochopiť miesto človeka vo svete a vo vesmíre.
Pridávam aj tie, čo som nenapísal nikomu konkrétnemu, ale každému. Sú medzi nimi listy redaktorovi, zväčša The New York Times, aj otvorené listy zverejnené na mojom účte na Facebooku a na ďalších verejných miestach na internete. Jeden z najstarších, dlhočizný list mojej rodine a kolegom z 12. septembra 2001, som napísal dvadsaťštyri hodín po tom, čo som sa zo vzdialenosti štyroch blokov stal svedkom útoku na obidve veže Svetového obchodného centra a ich pádu.
Kniha Listy od astrofyzika je zbierkou múdrosti, ktorú som zhromaždil s cieľom učiť, informovať a napokon vyjadriť pochopenie pre zvedavú myseľ. Ide o svet očami astrofyzika a učiteľa. A o tento svet sa s vami teraz podelím.
* Ak som list dostal inak ako e-mailom (napr. „slimačou“ poštou alebo na sociálnych sieťach), uvádzam príslušné médium.
** V prípade potreby sa v listoch upravuje pravopis a gramatika. Dlhé listy sme kvôli zrozumiteľnosti skrátili aj upravili, bez zmeny obsahu. Naopak, zápalistá interpunkcia, ktorá odzrkadľuje EMÓCIU, ostáva do veľkej miery nezmenená!!!
Úvod
Tak trochu memoáre
Všetko najlepšie k 60. narodeninám, NASA!
Pondelok 1. októbra 2018
Poznámka na Facebooku
Milá NASA,
všetko najlepšie k narodeninám! Asi nevieš, ale sme rovnako starí. Ty si prvý októbrový týždeň roku 1958 vznikla zo zákona o letectve a vesmíre ako civilná vesmírna agentúra, zatiaľ čo ja som sa narodil svojej mame vo východnom Bronxe. Rok trvajúce oslavy našich spoločených šesťdesiatin mi tak poskytujú jedinečnú príležitosť, aby som sa zamyslel nad našou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou.
Mal som tri roky, keď John Glenn prvýkrát obletel Zem. Keď som mal sedem, prišla si o astronautov Grissoma, Chaffeeho a Whitea pri tragickom požiari kapsuly Apollo 1 na štartovacej rampe. Keď som mal desať, vyslala si na Mesiac Armstronga, Aldrina a Collinsa. A mal som štrnásť, keď si lety na Mesiac celkom zastavila. V tom čase som bol nadšený z teba aj z Ameriky. V mojich emóciách však chýbalo vzrušenie z cesty, bežne prítomné v srdciach a mysliach iných ľudí. Zrejme som bol primladý, aby som sa stal astronautom. No vedel som aj to, že moja pleť je príliš tmavá, aby si si ma dokázala predstaviť ako súčasť tohto úžasného dobrodružstva. Nielen to. Napriek tomu, že si civilná agentúra, tvojimi najslávnejšími astronautmi sa stali vojenskí piloti v čase, keď vojna strácala popularitu.
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bolo pre mňa hnutie za občianske práva reálnejšie než pre teba. Vlastne až nariadenie viceprezidenta Johnsona z roku 1963 ťa prinútilo prijať do prestížneho Marshallovho centra pre vesmírne lety v Huntsville v štáte Alabama čiernych inžinierov. V tvojich archívoch som našiel túto korešpondenciu. Spomínaš si? James Webb, vtedajší riaditeľ NASA, napísal nemeckému raketovému priekopníkovi Wernherovi von Braunovi, vedúcemu centra a hlavnému inžinierovi celého kozmického programu s ľudskými posádkami. V liste jasne a otvorene nariaďuje, aby v regióne vyriešil „nedostatok rovnakých pracovných príležitostí pre černochov“ a aby pri hľadaní, školení a zamestnávaní kvalifikovaných inžinierov v rodine NASA v Huntsville spolupracoval s miestnymi univerzitami Alabama A&M a Tuskegee Institute.
V roku 1964, keď sme my dvaja nemali ešte ani šesť rokov, som videl demonštrantov pred novovybudovaným bytovým komplexom v časti Riverdale mestskej štvrte Bronx, ktorý sme si vybrali na bývanie. Protestovali proti tomu, aby sa tam presťahovali černošské rodiny vrátane tej mojej. Som rád, že ich úsilie zlyhalo. Tieto budovy azda prorocky dostali názov Byty s výhľadom na oblohu. Na ich streche, dvadsaťdva poschodí nad Bronxom, som neskôr namieril svoj ďalekohľad na vesmír.
Môj otec sa angažoval v hnutí za občianske práva. Pod vedením newyorského starostu Lindsayho sa usiloval vytvoriť pracovné príležitosti pre mladých v gete – ako sa vtedy nazývala táto chudobná štvrť mesta. Toto úsilie sa každoročne stretávalo s obrovskými ťažkosťami: mizerné školy, zlí učitelia, skromné zdroje, šialený rasizmus a vraždy lídrov. Takže zatiaľ čo si oslavovala svoje pokroky vo výskume kozmického priestoru, od programu Mercury cez Gemini až po Apollo, ja som sledoval, ako Amerika robí všetko, čo je v jej silách, aby udupala to, kým som a čím sa chcem v živote stať.
Vzhliadal som k tebe, aby si ma viedla, poskytla mi víziu, čo by som si mohol osvojiť a ktorá by podporila moje ambície. Lenže ty si tam pre mňa nebola. Iste, nemal by som ťa viniť za problémy spoločnosti. Tvoje správanie bolo symptómom amerických neduhov, nie ich príčinou. Vedel som to. Mala by si sa však dozvedieť, že patrím medzi niekoľko málo kolegov z mojej generácie, ktorí sa stali astrofyzikmi napriek tvojim úspechom vo vesmíre, nie vďaka nim. Svoju inšpiráciu som radšej hľadal v knižniciach, knihách o vesmíre, ktoré kníhkupectvá ponúkali vo výpredaji, svojím ďalekohľadom na streche a v Haydenovom planetáriu. Po niekoľkých prvých prerušovaných akademických rokoch, keď mi moje ambície občas pripadali ako cesta nehostinnou spoločnosťou, som sa stal profesionálnym vedcom. Stal som sa astrofyzikom.
Počas ďalších desaťročí si prešla dlhú cestu. Kto ešte neocenil hodnotu tohto dobrodružstva pre budúcnosť nášho národa, čoskoro zmení názor, keďže zvyšok rozvinutého a rozvojového sveta nás predbieha vo všetkých oblastiach technologickej a hospodárskej sily. Nielen to. Dnes sa na Ameriku podobáš oveľa viac – od vrcholových manažérov po najoceňovanejších astronautov. Blahoželám! Teraz patríš všetkým občanom. Príkladov je mnoho, no pamätám si najmä okamih, keď verejnosť prevzala vlastníctvo Hubblovho teleskopu, tvojej najmilovanejšej bezpilotnej misie. V roku 2004 ľudia zvýšili hlas a napokon odvrátili hrozbu, že štvrtý servis teleskopu, aby sa jeho životnosť predĺžila o ďalšie desaťročie, nie je potrebný. Všetkých nás chytili za srdce nadpozemské zábery vesmíru z Hubblovho teleskopu, aj osobné profily astronautov z programu Space Shuttle, ktorí boli vyslaní teleskop opraviť, a vedcov, ktorí využívali jeho dátový tok.
Ba čo viac, vstúpil som do radov tvojich najvernejších a svedomito slúžil v tvojom prestížnom poradnom výbore. Uvedomil som si, že keď si v najlepšej forme, nič na tomto svete nemôže viac inšpirovať sny národa – sny poháňané zástupom ambicióznych študentov, dychtivých po tom, aby sa stali vedcami, inžiniermi a technológmi v službách najväčšieho pátrania v dejinách. Stelesňovala si zásadnú časť americkej totožnosti, a to nielen v Amerike, ale aj vo svete.
Keď teraz obaja oslavujeme šesťdesiatku a vydávame sa na svoju šesťdesiatu prvú cestu okolo Slnka, chcem, aby si vedela, že súcitím s tvojimi ťažkosťami a prežívam tvoje radosti. A už sa teším, keď ťa znova uvidím na Mesiaci. No nezastavuj sa tam. Mars je už na dohľad a láka rovnako ako destinácie za ním.
Všetko najlepšie, priateľka! Aj keď som ním vždy nebol, už som a navždy zostanem tvojím pokorným služobníkom.
Neil deGrasse Tyson
New York City
ÉTOS
Charakteristický duch kultúry,
ktorý sa prejavuje v presvedčení a ambíciách
Prvá kapitola
Nádej
To jediné vám zostane, keď si uvedomíte, že výsledky neviete celkom ovplyvniť. Ako by ste však bez nej zvládli nástrahy života?
Kóma
Nedeľa 25. februára 2007
Vážený pán Tyson,
vesmír, v ktorom žijeme, už dlho podozrievam z toho, že nás chce zabiť, preto ma neprekvapuje, že to tvrdíte vo svojich prejavoch, lenže v čom spočíva nádej, ak nejakú máme?
V roku 2001 som bola trinásť dní v kóme a zázračne som sa vrátila do života, aby som ďalej kráčala po boku svojho manžela. Spieval mi ľúbostnú pieseň, prosil, aby som sa vrátila, a ja som otvorila oči a usmiala som sa naňho. Navždy ma však zmenilo množstvo informácií, s ktorými som sa z toho pobytu vrátila, a veľa z nich nebolo dobrých. Myslíte si, že väčšina toho, čo je tam vonku „nie je dobrá“? Ak áno, ako sa vám darí tešiť sa zo života? Alebo sa z neho netešíte?
S hlbokou úctou
Sheila Van Houtenová
Vážená pani Van Houtenová,
vnímam dva druhy nádeje. Jednou je akási náboženská nádej, keď sa človek modlí alebo vykonáva nejaký kultúrny rituál, aby sa všetko obrátilo na dobré.
Existuje však aj iný druh nádeje – výzva spoznávať skutočný svet a všetko obrátiť na dobré pomocou svojej inteligencie. Týmto spôsobom môže dať jednotlivec svetu nádej.
Áno, vesmír nás chce zabiť. Na druhej strane však všetci chceme žiť. Nájdime preto spoločne spôsob, ako odkloniť asteroidy, nájsť liek na ďalší smrteľný vírus, utíšiť hurikány, cunami, sopky atď. To sa dá dosiahnuť len spoločným úsilím verejnosti, ktorá má znalosti o vede a technike.
V tom spočíva nádej Zeme, omnoho väčšia než tá, ktorú nám kedykoľvek predtým sľubovali modlitby či sebapozorovanie.
S pozdravom
Neil deGrasse Tyson
