Poodhaľte mágiu prírody, ticha a adventu

PONDELOK 12. 11. 2018, 7.35

„Ooooo, Samoooooo!“

Keď som začula Bronin typicky afektovaný tón, zježili sa mi všetky chĺpky na rukách. Nielen preto, že vonku sa o žezlo bijú zima s jeseňou a práve sa tam asi ženia čerti, ale aj preto, lebo som vedela, čo to znamená: po týždni choroby sa do školy vrátil ON. A ONA sa naňho vrhá.

So stisnutým srdcom som vyzrela spoza rohu nášho radu skriniek. A uvidela som presne to, čo som čakala – Broňa s naširoko roztiahnutými rukami bežala v ústrety Samovi, on ju objal a vedno sa točili medzi skrinkami.

So žalúdkom stiahnutým na veľkosť vlašského orecha som sa radšej vrátila k svojej skrinke. Lakťom som tak šikovne zavadila o jej roh, až ma odsotilo na stenu s oknom oblepeným pavučinami. Vyplašene som sa poobzerala, či toto číslo nikto nevidel, a šúchala som si boľavý lakeť. Prečo vlastne udretý lakeť tak bolí? Skoro ako srdce, keď vidím dokonalú Broňu zavesenú do dokonalého Sama.

Stisla som pery. Do Sama som buchnutá presne štrnásť mesiacov a sedem dní. Odvtedy som zostarla, ošedivela, ale ani tak si ma nevšimol. Vlastne sa niet čo čudovať, lebo v jeho prítomnosti sa zo všetkých síl úspešne odhmotňujem. Neviem si pomôcť, hanbím sa pred ním.

Znovu som nenápadne nakukla za roh a zazrela som, ako sa Broňa pomätene chichoce a Samo jej čosi rozveselene reční, bezpochyby unesený, že mu vlastná spolužiačka venuje toľkú pozornosť. Broňa je najkrajšia baba na našom petržalskom gymnáziu. Teda, nielen tu. Myslím, že ašpiruje na najkrajšiu babu Československa. Je celkom, pardon, škrtám, je úspešná vlogerka aj blogerka a ešte všetko možné k tomu. A vie to o sebe. Nemám ju rada. Je falošná a podlízavá, ale všetci sa s ňou bavia, lebo ak vás Broňa Mimi prijme medzi svojich priateľov, je to prestížna záležitosť. Práve visí Samovi na pleci, zbožne sa naňho usmieva a fotia si selfíčka. O chvíľu budú ako šťastná dvojica visieť na nete.

Vtom ma Broňa zbadala. Odskočila som ako uštipnutá sršňom. Oprela som sa o stenu. Čakám tu totiž na Karinu, na moju spolužiačku, každú chvíľu by mala prísť. Pozerám na čas jej poslednej správy v messengeri, ktorú poslala… hm, pred desiatimi minútami. A tvrdila v nej, že je už tu.

Stíhaš? Čakám ťa pri skrinke, ale Guľa nám dá guľu, ak budeme meškať.

Hneeeď ^_^ Do päť minút som tam. Sof, prosím ťa, sú ľudia ešte normálni? Pani sa tu ku mne nakláňa a bohorovne mi oznamuje, že ide na infekčné!

Vyprskla som. Karina je moja najkamka už od prváku na základke. Teraz sme druháčky na gympli. Karina je blondína s dobrom vpísaným v tvári, takže ju všetci milujú. Ja som taký jej tieň. Tichá sivá myška. Karina tvrdí, že som krajšia ako ona, ale fakt neviem. Na ňu chalani hodne letia, na mňa pomenej. Ak vôbec. Nevšimla som si to, a aj tak, jediný, o kom snívam, ma dupľom nevidí, lebo sa pri ňom dobrovoľne premieňam na ducha. Keby som to tak dokázala aj na vyučku pri skúšaní! Ešte aj najlepší kamarát Zdenko ma ohrdol, lebo sa zamiloval a jeho Maruške moja maličkosť prekážala. Fajn. Nech si teda má Marušku. Aj tak mu čoskoro ujde za dvanástimi mesiačikmi, ale za mnou nech potom milý Zdenko s prosíkom nechodí.

Vzdávam to, nebudem už čakať pri skrinkách, kým infikovaná Karina dorazí. Neviem, ako to robí, ale vždy mešká. Pritom si vždy starostlivo vypočíta čas, skontroluje časy busov, ale nikdy jej to neklapne. Ak s ňou mám stretko, udávam jej termín o polhodinu skôr. Potom je nádej, že nebude meškať viac ako päť minút.

Len čo som sa pohla, došli Žaneta s Kamilom, moji spolužiaci z druhej B triedy.

„Čau, čo sa smeješ?“ spýtala sa zvedavo Žaneta, kým si z hlavy sťahovala čiapku bielu od snehu.

„Na Karine. Mešká ako obvykle,“ ukázala som na mobil a zabudla som, že tam namiesto messengera svieti môj husto popísaný poznámkový blok.

„To je sloh pre Čapíka?“ nadvihla obočie Žaneta a uhladila si dlhé, ako noc čierne vlasy. „O prírodnej rovnováhe vo svete? A Čapík nám ho prečíta ako vzor ukážkovej práce?“

Radšej som nepovedala nič. Žaneta je hlava, ruky aj hlas našej triedy. Vtipné je, že sme sa narodili v ten istý deň aj mesiac, ale sme úplne odlišné levice. Nikto to nechápe. Ani ja.

A ozaj, je to moja chyba, že sa Čapíkovi páčia moje slohy? Vždy ich nahlas s pátosom číta, čo ma rozčuľuje rovnako ako celú triedu. Ale to asi nikomu nevysvetlím. Darmo, písať ma naozaj baví. Veď máme píšuce Slovensko, nie? Píšu všetci. Žiaci, učitelia, vysokoškoláci, všetci sú spisovatelia, všetci majú blogy, vlogy a ktovie čo ešte. Všetci všetko vedia a všetkým kraľujú, poddaných niet. Broňa Mimi, čo je jej youtuberské meno, je chodiacim dôkazom.

„Poďme, o päť minút zvoní,“ vyzval nás Kamil. Žaneta sa okolo neho ovinula ako pavinič. Kamil na mňa kukol, či tiež idem. Idem, inak fakt vyfasujem guľu.

7.45

Ach, Ježiš.

Len čo sme vyšli spoza rohu, Broňa sa na nás usmiala ako slniečko.

„Sofiaaa! Povedz, do koho si zamilovaná?“

Stuhla som. A vzápätí som očervenela. Toto sa ma spýta rovno pred Samom, ktorý sa na mňa díva svojím hlbokým modrým pohľadom!

„Čože?! Prečo, preboha???“ vyhŕkla som, nepríjemne si uvedomujúc, že na mňa zvedavo zízajú aj Kamil a Žaneta. Príhodne sa mi roztriasli kolená.

„Však si tam asi desať minút s niekým četovala a chichotala sa. Ukáž nám ho! Ako vyzerá ten feši? Kto to je? Pochváľ sa!“

Celá červená som vrtela hlavou a čím viac som ňou vrtela, tým menej pochybovali o Broninom tvrdení.

„Čo robíš tajnosti? Hííí!“ zhíkla zrazu falošne a priložila si dokonale upravenú ruku k perám. „Je to Marinovič?!“

Zalapala som po dychu. „Preboha, Broňa!!!“

„A čo? Veď je to taký sexoš. A keď s tým robíš tajnosti, musí to byť učiteľ. To znamená len telocvikár, lebo Čapík je starý a školník príliš odutý.“

(Čapíkom inak prezývame Čapka, nášho slovenčinára.)

„Trepeš dve na tri,“ zahuhlala som so sklonenou hlavou, nech mi tie líca aspoň nesvietia na diaľku ako červená na semafore. „Písala som si s Karinou.“

Broňa si pritisla ruky k tvári. „Takže si lesba?“

„Ty kokos,“ rozosmiala sa Žaneta. „Karina lesba rozhodne nie je, Broňa.“

„Ona nemusí byť,“ súhlasila Broňa a účastne sa na mňa usmiala špičkovo prirodzene nalíčenými perami, jamkami v lícach a belostnými zubami. Trochu škodoradostne čakám, kedy sa jej rozsypú, lebo toľko chémie nemôžu prežiť akokoľvek kvalitné zuby. „Ale tak vieš, videla si ju niekedy s nejakým chalanom?“ zabŕdla a pozrela sa na mňa. „Veď sa toľko nehanbi, Sofia, byť lesba je predsa moderné,“ žmurkla prívetivo a priam sa pritom nastokla na Sama, ktorého však, vďakabohu, väčšmi ako ja zaujal spolužiak, čo práve dorazil. Bol to Kristián, ten sa páči Karine, ale zjavne rovnako márne ako mne Samo.

„Vážení, pripomínam, že máme deják. Poďme,“ povedal rázne Kamil a potiahol Žanetu so sebou.

Panebože, tak tento trapas nepredýcham. Neznášam Broňu, neznášam ju. Vždy má navrch a všetci jej to žerú!

Alebo je to len môj problém? Keďže ju všetci zbožňujú, len ja nie, bude chyba vo mne, či?

7.55

Čušíme, lebo Guľa alebo Gunľová, ako sa dejepisárka v skutočnosti volá, si prezerá naše známky a rozhoduje sa, koho dnes stýra. A Karina si úplne „klíďo-píďo“ príde do triedy a oznámi, že sa ospravedlňuje za meškanie, ale oneskorený Martin na bielom koni zapchal cestu. Trieda vyprskla do rehotu, len Guľa zablýskala očami.

„Ani si nesadajte, Karina, a rovno nám povedzte niečo o Francúzskej revolúcii. Som si istá, že kým ste čakali v rade na Martina na bielom koni, stihli ste sa naučiť celú tohtoročnú látku!“

„Veď meškám len päť minút…“ zahabkala šokovaná Karina, hoci som jej zúrivo gestikulovala, nech mlčí.

Guľa presne podľa predpokladu sčervenela. Vztýčila sa pred katedrou v celej svojej výške. Teda, vysoká je meter päťdesiat, ale má asi osemdesiat kíl, takže je to celkom hrozivé.

„Koľko rokov nezasadali vo Francúzsku generálne stavy? Kto vládol Francúzsku? Skadiaľ pochádzala Mária Antoinetta? Čia bola dcéra? Kto tvoril generálne stavy? Kedy začala revolúcia? Ktorý stav sa vyhlásil za Národné zhromaždenie? Ako sa skončila Francúzska revolúcia? Koľko trvala jej prvá fáza? Liberté-égalité--fraternité, čo to je? Neviete? Dobre, guľa, sadnúť.“

Karina si uštvane sadla vedľa mňa. Vyzerala značne znechutene.

„A tvárte sa slušne!“ napomenula ju Guľa.

Všetci sa teda ksichtíme ako zombíci, len aby bola spokojná.

„Mohla si na mňa dolu počkať, aspoň by sme mali gule obe,“ šepla mi Karina. Sykla som, nech čuší. Sedíme síce v druhom rade, ale priamo oproti katedre.

„Sťažujete sa Sofii?!“ vykríkla presne podľa očakávania Guľa. „A vraj gymnazisti! Čo robíte s tými prstami?!“

Všetci sme sa ako na povel pozreli na Karinine prsty. Len si ich trela, lebo ich mala začervenané z fujavice.

„Rozdajte papiere, napíšeme si test.“

Ach jaj.

8.07

Test je za mnou. Mám dvojku, zvyšok triedy pätorky – až na výnimky. Týždeň sa mi začal vážne suprovo. Teraz nám tu Guľa reční o Napoleonovom hege-neviem-akom-systéme a vymenúva fakty, podľa ktorých Bonaparte nebol agresor. Asi sa v ňom vidí.

8.45

„Doriti, to je puča!“

Triedou sa rozlieha hromadné hrešenie. Možno väčšina spolužiakov neovláda synonymá, no pre nadávky to rozhodne neplatí. Začula som aj anglické a maďarské. No, aspoň sa niečomu priučím aj ja.

„Si ju rozbesnila, Karina!“

„Ja?“ Karina sa nevinne obzrela na Žanetu. „Predpokladala som, že to bude vtipné. Však som fakt meškala len päť minút a Guľa ešte ani nezačala hodinu.“

„Mne sa to páčilo,“ zastal sa jej Martin, ktorý je podľa mňa do nej rachnutý už od prváku, čo si vlastne myslíme všetci, len Karina to neeviduje. Podľa nej je Martin zlatíčko, ale oči má len pre tretiaka Kristiána, Samovho kamoša a spolužiaka. „Znelo to, akoby si čakala na mňa,“ hlesol roztúžene, čím všetkých pobavil. Nie, nebolo to patetické, lebo na ňu úmyselne spravil oči. Trieda sa rozosmiala, takže to splnilo svoj účel.

„Ale sa ťa tam nedočkala, Martinko!“ pobúchal ho po chrbte Mišo, náš triedny zlý chlapec.

„Martinko, a na tom bielom koníčku ma aj povozíš?“ spýtala sa Linda.

„Ak on nie, ja áno!“ Mišo priskočil k vreštiacej Linde a stiahol si ju na kolená.

Trochu rozmýšľam, či by som si nemala naoko niekoho splašiť, lebo ak Broňa svoju raňajšiu „lesba teóriu“ rozšíri, asi ma porance. Pritom som chalana mala, akurát že som už tri roky bez neho a posledný rok milujem Sama. Akurát Sama Javoru.

Ejha, došla namosúrená triedna.

8.49

„Študenti, čo ste to zase vyvádzali na dejepise?“ spýtala sa nás Lenkovská a tvárila sa, akoby sme pod Guľou minimálne odpálili stoličku. Čo by možno stálo za to, keďže tých „svojich dní“ má až požehnane, tak nech sa aspoň raz rozčuľuje zo správneho dôvodu.

„Nič, pani profesorka,“ dušoval sa Martin. „Len Karina na mňa musela čakať v kolóne áut, kým som snežil.“

Zase sme sa rozosmiali. Lenkovská sa nepridala, zdalo sa, že to ani nepochopila.

„Pani Gunľová tvrdí, že ste nepozorní, vyrušujete a nepripravujete sa na jej hodiny. Takmer všetkým vám dala päťky – okrem Sofie.“

Zahanbila som sa. Je to normálne, že sa hanbím za lepšiu známku?

„My za to nemôžeme!“ svorne odvetila trieda.

Lenkovská si prekrížila ruky na hrudi, prsia jej nepríťažlivo nadskočili a vo výstrihu sa zajagal náhrdelník podobný čomusi, čo nosili egyptské kráľovné. „Zajtra na etickej výchove si pripomenieme zásady slušného správania gymnazistov. Tie pätorky skúsim s kolegyňou vybaviť. Ale musíte mi sľúbiť, že ju už nebudete rozčuľovať.“

„Sľubujeme, budeme ticho ako múmie,“ zašomral Mišo.

Lenkovská rypnutie odignorovala a vrelo nám odporučila, aby sme si zopakovali minulé učivo, lebo tiež bude skúšať.

„A koho, pani profesorka? Že by si opakoval len ten, koho budete skúšať,“ navrhol Martin.

Profesorka mávla rukou a odkráčala do kabinetu zrejme nostalgicky spomínať na predchádzajúcich študentov, ktorých nám aj po roku predhadzuje ako vzor dokonalosti, dravosti a vzdelanosti, akčných a schopných, plných nápadov a plánov a škole prospešných projektov.

Nuž, my takí nie sme. My sme takí… obyčajní.

„A čo to vlastne máme dnes vedieť?“ spýtal sa Kamil a pozrel sa na mňa. V týchto veciach sa vždy obracia na mňa. Ešte aj matiku zaňho počítam, hoci tá je pre mňa nočnou morou.

„Autotrofia, heterotrofia, mixotrofia, vstupné a konečné produkty fotosyntézy,“ odrapotala som rezignovane.

„Aha… a heterotrofia je… keď…“

„Keď rastliny nevedia transformovať svetelnú energiu do energie chemických väzieb a organické látky prijímajú z vonkajšieho prostredia,“ vysvetlila som mechanicky.

„A to sa robí takto,“ vyhlásil dôležito Martin a vrhol sa na pištiacu Karinu so zámerom pozbierať z jej perfektnej pokožky niekoľko organických vzoriek. Nestačila som jej priskočiť na pomoc, lebo sa toho ujala Barica, ktorá chodí na taekwon-do, a rýchlo ho spacifikovala.

Ideme s Karinou radšej do učebne bioly, ani Lenkovskú neradno proti sebe poštvať.

11.58

Slovenčina. Dosť sa nudím. Slovenčinu nás učí Čapík, už som ho spomínala. Čapko. Chvíľu sme ho volali aj Čapek, ale zhodli sme sa, že je to urážka Karla Čapka a Čapík je trefnejšie. Pán Čapko je totiž presne taký čapík v zadku. Je to vlastne celkom milý pán. Obstarožný starý mládenec. Buď je už na dôchodku, alebo má tesne pred ním. To sa asi nikdy nedozvieme. Podľa všeobecnej mienky je tesne pred dôchodkom už niekoľko desaťročí. Čapík je monotónny a zažratý do literatúry, hoci nás nič z nej nenaučil. Podstatné však je, že sa nesmie zabúdať na pohyb. Vztyčujem ukazovák na zdôraznenie váhy svojich slov. Vždy keď začne hodina, Čapík si noblesne položí kufrík na katedru, otvorí okná (aj keď je mínus desať alebo fučí chumelica (čo je dnešný prípad)) a zahlási:

„Karol, poďte nám spraviť rozcvičku.“

Áno. Každú slovenčinu robíme desaťminútový strečing zakončený klikmi. Cvičí aj on. Vždy pri tom očervenie tak, že podaktorí z nás držia prsty na čísle 112, aby ihneď privolali záchranku, keby dostal infarkt. Zakaždým ich urobí presne tridsať. Na každej hodine v každej triede, ktorú učí. Až potom začne vlastná hodina. Sedíme v kruhu, debatujeme o inšpirácii toho-kto­-

­rého autora, čítame si ukážky, niekedy dokonca hráme scény z knihy alebo ich kreslíme. Čo vám poviem. Podľa mňa si Čapík zmýlil strednú školu s prvým stupňom na základke, ale zatiaľ ho nevyhodili. Karina povedala, že je zrejme inventárom školy, že sem skrátka patrí, až kým sa nerozbije (preklad: nezomrie). Netuším, ako zmaturujeme, ale všetkým je to jedno, lebo sme len druháci.

Karina mi poslala správu:

O akej knižke práve píšeš?

O žiadnej, sťažujem sa tu na Čapíka :D

Ahaaa, začala si si viesť osobný blog?

Hmmm. Neviem, to iba od dnešného rána, kým som ťa čakala pri skrinkách, zatiaľ čo ty si mala rande s Martinom :P

Ty koza! Fakt som mohla držať jazyk za zubami. Martin sa toho priveľmi chytil a myslí si, že má nádej :/ Ale videla si cez veľkú prestávku Kristiána? <3

Čo konkrétne?

Bože, ty si nič nevšímaš, furt trčíš v tých svojich knižkách O.o

Opakovala som si nemčinu, Turkovej sa bojím!

Pch. Tvoja chyba, že si si nevšimla, lebo Samo bol vedľa Kristiána a kukal na teba. A ty niiiiiič, klapky na očiach :P

Skoro mi zabehlo.

Kedy? Ako? Prečo?

Vzápätí som naťukala:

Nečudo, že na mňa kukal, keď Broňa ráno verejne rozhlásila, že som lesba, lebo ma nevídať s chalanmi :(

Čože? :O To je krava…! A ona je kurva, keď ju vídať so všetkými chalanmi a vo svojich vlogoch odhaľuje skoro celé telo? Videla si ten vlog, kde testovala holiace prípravky na intímne partie?

:D :D :D To som jej mala povedať, škoda, že si tam nebola!

Jj, Martin na bielom koni nemá čo robiť v meste. Nech si chodí na lazy a nám civilizovaným nech dá pokoj.

Nuž, tam majú snehu habadej – podľa toho, čo mi zvestovala mama, keď včera došla domov. Asi sa to tam už Martinkovi nevpratalo.

:D No, späť ku Kristiánkovi: koncom novembra má osemnásť  a 1. 12. organizuje megapárty na lodi! Pôjdeme, Sof, však pôjdeme? Bude tam Samo, a čo ty vieš, možno si aj zatancujete ;)

Zháčila som sa. A posmutnela som.

Už to vidím! On ma do tanca nevyzve a ja jeho už vôbec nie :/

Prosím ťa, nedrístaj… Tak si s ním zatancujem ja a potom ti ho podhodím.

:D

Pozri, Sof, daktorá ti ho čoskoro klofne. Žaneta… nechcela som ti to povedať, ale asi by si to mala vedieť: Žaneta minule vravela, ako sa Broňa vystatovala, že si so Samom dávali jazýčkové a vraj je Boh.

Zabolelo to, akoby ktosi do mojej vúdú bábiky skrz-naskrz napichal ihly.

Netvár sa tak, Sofia, nič to neznamená. Ale ak sa nevzchopíš, niektorá ti ho fakt preberie. Nechápem, že je ešte stále voľný. Ale dlho už asi nebude, daj na moje slová, Samo je príliš milý a pekný.

Aby som svoju skepsu voľajako odľahčila, naťukala som:

Vieš čo, úprimne pochybujem, že Boh si s niekým dáva jazýčkové.

Karina sa rozosmiala a vytrhla tým z koncentrácie chudáka Čapíka, ktorý sa nám snažil vysvetliť rozdiely medzi poviedkou a novelou. Pôvodne som jej chcela napísať, že okuliarnaté sa Samovi aj tak nepáčia, ale zastavila som sa. Nebudem sa až tak zhadzovať, ani pred Karinou nie. Aj keď je to pravda, lebo Sama som nikdy nevidela s okuliarnatou, ani len smiať sa. Kontaktné šošovky nenosím, lebo si na ne neviem zvyknúť. Ale od tejto chvíle sa o to asi budem pokúšať.

„Sofia.“

Vyplašene som sa pozrela na profesora.

„Sofia, o akej knižke ste naposledy písali vo vašom krásnom blogu?“

Trieda zavzdychala a ja som sa za svoju vášeň zasa raz zahanbila.

„Cesta za mesačného svitu…“ hlesla som a spolužiaci vyprskli. „Nie, nie je to ľúbostná romanca!“ vyhŕkla som rýchlo v seba­obrane. „Je to osemdesiatdvaročný príbeh o mladíkovi, ktorý počas svadobnej cesty opustí manželku, lebo zistil, že sa nechce vzdať svojich mladíckych ideálov…“

Nemala som to hovoriť. Čapík ma zamestnával do konca hodiny a dokonca som mu musela prehrať svoj vlog. Je presvedčený, že zo mňa bude rovnako šikovná učiteľka slovenčiny a literatúry ako on. Len to nie!