S každou novou generáciou a vyšším vzdelaním sa zvyšoval blahobyt, prichádzal pokrok. Zoznámte sa s cestou Hansa Roslinga z pohotovostnej kliniky v Mozambiku na svetové rečnícke pódiá. Prezradí pikošky zo svojho rodokmeňa, že jeho prastarí rodičia pri čítaní len slabikovali, babička prala v cementovej výlevke a otec sa ostýchal vkročiť do moderného hypermarketu. Memoáre Hansa Roslinga vám pomôžu spoznať autora vynikajúcej knihy Moc faktov.
Predslov
Agneta Roslingová
Po viac ako päťdesiatich rokoch priateľstva a manželstva, po troch deťoch a ôsmich vnúčatách ma Hans zanechal v bolestnom tichu. Vďaka tejto knihe však môže jeho hlas znieť znovu.
O svojom živote začal Hans písať pred niekoľkými rokmi. Skúsenosti vlastnej rodiny chcel použiť na vyrozprávanie príbehu o spoločenskom rozvoji: poukázať na podobnosti medzi životmi ľudí z generácie jeho starých rodičov, ktorá sa narodila vo Švédsku pred viac ako sto rokmi, a dnešnými životmi ľudí v mnohých krajinách vzdialených od moderného Švédska nielen kilometrami, ale aj životnými podmienkami. Chcel sa podeliť o príbehy, ktoré zmenili alebo posilnili jeho predstavu toho, čo je v živote dôležité − toho, čo sa musí vo svete zmeniť, aby sme všetci dospeli k udržateľnej budúcnosti.
Hans vždy zdôrazňoval, že nekoná altruisticky, keď zdôrazňuje potrebu rovnosti, aby sme sa vyhli konfliktom a vojne, ale, naopak, sebecky. Chcel svet bez vojen pre seba, svoju rodinu a všetkých ostatných. Nebol ani optimista, pretože si nikdy nenahováral, že zmeny, o ktorých hovorí, prebehnú ľahko, rýchlo a jednoducho. Sám seba nazýval pozibilistom a vždy sa snažil presvedčiť svojich poslucháčov, že je možné vytvoriť svet, v ktorom každý dostane spravodlivú šancu prežiť život v primeraných podmienkach.
Rád sa venoval cezpoľnému behu, ale vždy používal mapu a kompas, aby vedel, kde sa nachádza, a išiel správnym smerom. Naznačuje to, ako analyzoval každú situáciu. Správny smer nájdete len vtedy, ak viete, kde ste a čo je okolo vás. V knihe Moc faktov sa hlbšie venuje kritickému mysleniu, ktoré nám umožňuje pochopiť globálny rozvoj. Napísal ju s naším synom Olom Roslingom a jeho manželkou Annou Roslingovou Rönnlundovou. (Na Slovensku vyšla vo vydavateľstve Tatran v preklade Marianny Bachledovej.)
Táto kniha, Ako som sa naučil rozumieť svetu, rozpráva príbeh celého jeho života. Prvý raz vyšla vo Švédsku v roku, keď Hans zomrel. V tomto vydaní sú niektoré časti vynechané, pretože dávajú zmysel iba vo švédskom kontexte, a som rada, že v takto upravenej podobe si Hansove spomienky budú môcť prečítať aj slovenskí čitatelia.
Hansov odkaz naďalej udržuje a rozvíja nadácia Gapminder a rôznymi spôsobmi aj viaceré univerzity vo Švédsku aj vo svete. Prostredníctvom Gapminderu pokračujú Ola a Anna vo svojej tvorivej práci, ktorou podporujú ľahko zrozumiteľný svetonázor založený na faktoch. V súčasnosti, keď pre pandémiu koronavírusu hrozí prehĺbenie chudoby a hladu v mnohých chudobných krajinách, by Hans pracoval ešte usilovnejšie. Som spokojná, že jeho hlas bude stále počuť a že tak mnoho ľudí prijalo, čo sa im snažil odovzdať, a vzalo si jeho skúsenosti k srdcu.
Hans by mal pre vás určite množstvo otázok.
Ešte nikdy nebolo také dôležité vnímať svet na základe faktov.
Agneta Roslingová
Uppsala, apríl 2020
Úvod
Piateho februára 2016 som telefonoval so svojím lekárom. Povedal mi niečo, čo spravilo z písania tejto knihy prioritu. Čakal som zlé správy a aj som ich dostal. Diagnostikovali mi rakovinu pankreasu.
Ten rozhovor v piatok popoludní mi len potvrdil to, čo som si v posledných dňoch počas lekárskych vyšetrení začal uvedomovať čoraz jasnejšie. Prognóza bola zlá. Zostával mi približne jeden rok života.
Väčšinu toho večera som preplakal. Mal som to šťastie, že bola pri mne manželka Agneta, predtým moja krásna mladá priateľka a neskôr celoživotná partnerka. Vďaka jej úteche a podpore našich detí a priateľov som sa dokázal zmieriť s novou realitou. Nezomriem budúci mesiac. Aj napriek nevyliečiteľnej chorobe život pôjde ďalej. A budem si ešte môcť vychutnať život na jar a v lete.
Choroba spôsobila, že sa môj každodenný život stal nepredvídateľným a môj pracovný harmonogram sa musel zmeniť. Niekoľko dní po tom, ako som sa dozvedel svoju diagnózu, som zrušil všetky prednášky a filmové a televízne projekty. Mrzelo ma to, ale nemal som na výber. Okrem toho som si vytvoril konkrétne plány, ktoré mi pomohli vyrovnať sa s týmito drastickými opatreniami. Na prvé miesto svojho zoznamu povinností som presunul položku: Dokončiť knihu, ktorú som plánoval napísať so synom Olom a jeho manželkou Annou. Už mala aj názov − Moc faktov. Posledných osemnásť rokov sme všetci traja pracovali v oblasti osvety a založili sme neziskovú organizáciu Gapminder.
Na jeseň roku 2015 Anna a Ola sformulovali koncept knihy a vymysleli jej názov. Rozhodli sme sa, že si na jej písanie vyhradíme nasledujúci rok a zároveň budeme pracovať v Gapminderi. Po určení diagnózy som sa musel poponáhľať.
Rýchlo som si uvedomil, že mám dosť materiálu na dve knihy. Moc faktov je o dôvodoch, prečo je rozvoj v globálnom meradle pre ľudí tak ťažko pochopiteľný, zatiaľ čo táto kniha je o mne a o tom, ako som dospel k tomuto poznaniu.
Inými slovami, táto kniha sú moje pamäti. Na rozdiel od Moci faktov v nej nenájdete veľa čísel. Namiesto toho tu opisujem stretnutia s ľuďmi, ktorí mi otvorili oči, prinútili ma pozrieť sa na veci z odstupu a znovu sa nad nimi zamyslieť.
Hans Rosling
Uppsala, január 2017
1
Od negramotnosti k akademickým úspechom
Vždy keď sa môj otec vrátil večer domov z práce, voňal po káve. Pracoval v pražiarni Lindvalls Kaffe v Uppsale. Tak som si obľúbil vôňu kávy dávno predtým, ako som ju začal piť. Často som vyzeral, kedy pappa príde domov, a čakal som ho vonku, keď sa blížil po ulici na bicykli. Zoskočil z neho, objal ma a ja som sa ho vždy opýtal to isté: „Našiel si dnes niečo?“
Keď vrecia plné zelených kávových zŕn dorazili do pražiarne, vysypali ich na pásový dopravník a zo všetkého najskôr ich prešli silným magnetom. Robili to preto, aby odstránili všetky kovové predmety, ktoré sa mohli dostať do vreca pri sušení a balení. Pappa mi tie veci nosieval a o každej mi rozprával príbehy. Boli vzrušujúce.
Niekedy priniesol mincu a napríklad povedal: „Pozri, táto je z Brazílie. Brazília produkuje viac kávy ako hociktorá iná krajina.“
Usadil si ma na kolená, otvoril atlas sveta a začal rozprávať príbeh: „Je to veľká krajina, veľmi horúca. Táto minca sa našla vo vreci z mesta Santos,“ vysvetlil mi a ukázal na brazílsky prístav.
Rozprával o pracujúcich mužoch a ženách, o ohnivkách v reťazi, na konci ktorej boli Švédi popíjajúci kávu. Veľmi rýchlo som pochopil, že zberači kávy dostávajú najnižšiu mzdu.
Iná minca mohla prísť z Guatemaly. „V Guatemale vlastnia kávové plantáže bieli Európania. Miestnym, hoci sa usadili v tej krajine ako prví, sa ujdú len zle platené miesta. Napríklad zbieranie kávových čerešní.“
Obzvlášť živo si pamätám, ako raz domov doniesol medenú päťcentovku s dierou uprostred, ktorá pochádzala z Britskej východnej Afriky, dnešnej Kene.
„Myslím si, že nejaký muž nosil mince navlečené na koženej šnúrke okolo krku. Možno sa šnúrka roztrhla, keď rozprestieral kávové zrná, aby vyschli na piesčitej zemi, kým ich naložia do vriec. Pozbieral všetky mince, čo videl, ale túto jednu asi nezbadal. Skončila medzi zrnami a teraz je tvoja.“
Dodnes mám mince, ktoré mi otec priniesol, v drevenej škatuľke. Minca z Britskej východnej Afriky ho priviedla k tomu, že mi vysvetlil, čo je to kolonializmus. V ôsmich rokoch som sa dozvedel o povstalcoch z kmeňa Mau-Mau a o tom, že žiadajú kenskú nezávislosť.
Otcove príbehy ma presvedčili o tom, že ľudí z Latinskej Ameriky a z Afriky, ktorí zbierali, sušili a balili kávu, považoval za svojich kolegov. Som presvedčený, že moja silná túžba porozumieť svetu sa začala, keď mi pappa rozprával o minciach vo vreciach s kávou a ukazoval mi všetky tie krajiny v atlase. Z tejto túžby sa stala celoživotná vášeň a neskôr aj čosi, čo som považoval za svoje najdôležitejšie profesionálne poslanie.
Spätne si uvedomujem, že môj otec vnímal povstania proti kolonializmu po celom svete rovnako ako európsky boj proti nacizmu. Pri našich dlhých víkendových prechádzkach v lese mi podrobne rozprával o dejinách druhej svetovej vojny.
Politické názory mojich rodičov neboli vôbec extrémne. Skôr naopak, až nudne obyčajné. Môj otec obdivoval každého, kto bojoval za spravodlivosť a slobodu, ale obaja mali výhrady aj voči krajnej ľavici, aj voči krajnej pravici.
Rodičia ma neviedli k náboženstvu, ale vštepili mi silné hodnoty: „Nie je dôležité, či človek verí v Boha alebo nie. Záleží iba na tom, ako sa správa k svojim blížnym.“ A tiež: „Niektorí ľudia chodia do kostola, iní sa prechádzajú po lese a obdivujú prírodu.“
Mali sme malé rádio v lakovanej drevenej skrinke. Stálo na polici nad kuchynským stolom. Pri večeri sme vždy počúvali správy národnej rozhlasovej stanice Sveriges Radio. Ako chlapcovi mi však viac záležalo na názoroch rodičov než na samotných správach. Mama zvyčajne komentovala správy zo Švédska, zatiaľ čo pappa sa zameriaval na zahraničné novinky a často reagoval veľmi rázne, prestal jesť, vystrel sa na stoličke, počúval a zahriakoval mamu i mňa. Po správach sme sa ešte dlho rozprávali o tom, čo sme práve počuli.
Raz som sa skoro utopil v odvodňovacom kanáli pred domom mojich starých rodičov. Je to vlastne moja prvá spomienka. Mal som len štyri roky, vykĺzol som zo záhrady a potuloval som sa medzi plotom a kanálom. Až po okraj ho zapĺňala odpadová voda, zmes dažďa z predchádzajúceho dňa a páchnucich splaškov zo susedných domov.
Niečo v tom bahne však upútalo moju pozornosť. Bol som zvedavý a vliezol som do kanála, aby som to lepšie videl. A potom som sa pošmykol. Na šikmých stenách som sa nemal čoho zachytiť. Nemohol som dýchať. Všade bola tma. V panike som sa snažil pretočiť, ale len som sa zabáral hlbšie do kalu.
Moja devätnásťročná teta ma šla hľadať, všimla si moje trčiace nohy a vytiahla ma von. Keď potom zasiahla stará mama a odvliekla ma do kuchyne, neskutočne sa mi uľavilo – dodnes si ten pocit živo pamätám. Stará mama práve zohrievala vodu na kuchynskom sporáku na drevo a chystala sa umyť riad. Namiesto toho vyliala teplú vodu do cínovej vane. Kým som sa vyzliekal, skontrolovala jej teplotu lakťom, potom mi pomohla vojsť do vody a umyla ma od hlavy až po päty mäkkou špongiou a množstvom mydla. O chvíľu som sa už spokojne hral so špongiou. Až o mnoho rokov neskôr som si uvedomil, ako blízko som bol smrti.
Dokonca ani vtedy, v roku 1952, neexistovala v štvrti Eriksberg v Uppsale, kde žilo mnoho robotníkov z tovární vrátane mojich starých rodičov, nijaká kanalizácia. Ako štvorročného ma poslali k starým rodičom, pretože mama ochorela na tuberkulózu a musela ísť do nemocnice. Otec ju navštevoval každý večer po práci a so mnou mohol byť len v nedeľu. Celý týždeň sa teda o mňa starala stará mama, ktorá vychovala sedem vlastných detí. Dve najmladšie mali devätnásť a dvadsaťtri rokov a ešte bývali u rodičov, keď sa zo mňa stalo jej ôsme dieťa.
Obaja otcovi rodičia sa narodili a vyrástli na vidieku, ale napokon sa pridali k rastúcej pracovnej sile v meste. Starý otec celý svoj život pracoval v tej istej tehelni, Uppsala-Ekeby. Bol to láskavý, pracovitý muž, ľúbil svoju manželku a aj to dával najavo. Ich drevený dvojposchodový dom staval so synmi po večeroch po práci a kedykoľvek, keď mal chvíľu času. Právom sa ním pýšil. Vďaka internému programu hypoték v tehelni si mohol kúpiť zalesnený pozemok na okraji mesta a stal sa súčasťou obytnej štvrte pre robotníkov z továrne.
Väčšinu stavebného materiálu na dom poskytli vysoké borovice rastúce na pozemku. Starý otec strávil jedno celé leto ich rúbaním a pílením dosiek pomocou obojručnej píly. Na toto obdobie ťažkej práce spomínal celý život.
Starký chcel mať čo najmodernejší dom, aký si len mohol dovoliť, ale hygienické podmienky boli biedne, ako vo väčšine obydlí robotníckej triedy. Jediný zdroj tečúcej vody predstavoval kohútik nad drezom v rohu kuchyne. Do drezu sa zároveň vylievali aj nočníky zo spálne vrátane môjho detského. Jarky, ktoré sa vinuli popri prašných cestách vo štvrti, boli vlastne špinavé, nezdravé otvorené stoky. Stará mama udržiavala v dome aj v záhrade čistotu a poriadok, ale v lete sme smrad z jarkov cítili všade. Keď som neskôr v živote precestoval mnohé kúty sveta, smrad otvorených odvodňovacích kanálov v slumoch mi vždy pripomenul letá u starých rodičov.
Moji rodičia, rovnako ako starí rodičia, boli chudobní. Hoci nemali peňazí na rozdávanie, našu rodinu nikto nevnímal ako sociálne slabú. Počas môjho detstva a mladosti sa príjmy domácností a zdravotný stav v celom Švédsku postupne zlepšovali. Zdravotníctvo ako súčasť rozširujúceho sa sociálneho štátu zabezpečovalo nové lieky pre ľudí zadarmo. Mama sa vyliečila z tuberkulózy. Úmrtnosť na infekčné choroby sa prudko znížila a namiesto infekcií sa najbežnejšou príčinou úmrtí v detstve stali nehody. Nádrže so stojatou vodou pri domoch ako ten odvodňovací kanál, do ktorého som ako malý spadol, sa stali osudnými pre mnohé švédske deti mojej generácie.
Knihu Ako som sa naučil rozumieť svetu nájdete v internetovom kníhkupectve KNIHCENTRUM.sk so zľavou 25 % za 11,18 €.
