„To, čemu obvykle říkáme ryby je ve skutečnosti soubor neuvěřitelně rozmanitých zvířat. Podle FishBase (největší a nejčastějši konzultované online databáze o rybách) nám bylo v lednu 2016 známo 33 249 druhů z 564 čeledí a 64 řádů. Jde o větší číslo, než k jakému bychom došli součtem všech druhů savců, ptáků, plazů a obojživelníků. Když mluvíme o rybách, mluvíme o 60 procentech všech známých druhů živočichů s páteří.“
Sú nemé, a predsa medzi sebou skvele komunikujú. Nemajú mimické svaly, no svoje nálady dávajú jasne najavo. Nemajú ruky, a aj napriek tomu vedia šikovne používať predmety. V niektorých trikoch dokonca predbehnú aj opice, no napriek všetkým týmto schopnostiam sa nechajú preľstiť očným klamom rovnako ako my. Čo to je? Ryby!
Svet rýb je pre ľudí stále veľkou záhadou. Jedným z dôvodov je práve neschopnosť rýb komunikovať prostredníctvom tvárovej mimiky. Absencia akéhokoľvek vyjadrenia radosti či strachu ich odsunula do úzadia nášho záujmu. Stali sa pre nás potravou, ktorá sa dá loviť v obrovských húfoch bez toho, aby lovci počúvali prenikavý nárek bezbranných tvorov. Je ale taká obyčajná ryba naozaj obyčajná?
Ako tieto podivné tvory vnímajú svet? Ako vidia, ako sa orientujú v priestore, ako sa medzi sebou poznajú? A počujú ryby vôbec? Veľa podobných otázok si kladie aj kniha Co ryba ví?
Vďaka nadľahčujúcemu pôsobeniu vody vodné živočíchy nemusia zvádzať každodenný boj s gravitáciou a ich telesné rozmery môžu dosahovať úctyhodné čísla. Práve tento faktor vysvetľuje nepomer medzi ich veľkosťou tela vo vzťahu k mozgu. Nie je to tým, že by ryby boli hlúpe. Malý mozog nie je malý, to len telo mohlo pôsobivo rásť bez toho, aby sa muselo prispôsobovať rovnakým evolučným princípom ako živočích žijúci na suchu.Ryby sú fascinujúce tvory:
- ako prvé si užívali „klasický“ sex,
- ich oči vnímajú nezávisle na sebe a dokážu spracovávať informácie z dvoch zorných polí (viete si predstaviť, aký by sme z toho mali za chvíľku chaos my, ľudia?),
- rozpätie sluchu dokážu prispôsobiť zvukovým vlnám, ktoré vydávajú ich predátori a dokonca vedia rozoznať aj hudbu podľa žánrov!,
- mečúne vedia teplotu svojich očí zvýšiť až o 15 stupňov v porovnaní s teplotou okolitej vody a tým zabezpečia rýchlejší reakčný čas v prípade blížiaceho sa nebezpečenstva,
- pirane škrípu zubami,
- čuch žraloka je približne 10 000-krát lepší ako ten náš,
- lietajúca ryba hravo preletí až 350 metrov.
Čítať Co ryba ví? je ako sledovať dokument BBC. Je výstižná, ide okamžite k pointe a udrží vašu pozornosť od začiatku do konca. Rozhodne najvtipnejšou časťou bola zmienka o PRDoch – Prudké Repetitívne Dardy, ktoré vypúšťa sleď pacifický, a dá sa povedať, že prdy sleďa znejú ako hudba. A najsmutnejšou bola posledná kapitola o nás ľuďoch a o našom bezcitnom zabíjaní všetkého živého, ryby nevynímajúc.
A čo bolo najzaujímavejšie? Pre mňa určite informácie o vzťahu čističov a predátorov. Čo-to som už o tejto nebezpečnej symbióze počula a fakt, že dravá ryba otvorí ústa a malé rybky jej veselo čistia zuby a ústnu dutinu, ma neprekvapil. Ale celkovo ten manažment okolo - ako si čističe hýčkajú svojich zákazníkov a ako vedia okamžite rozoznať, kto u nich už dlhšie nebol na návšteve, tak to už aj mňa prekvapilo. Zámerne o tejto kapitole nebudem prezrádzať viac, nechcem vás obrať o pôžitok z objavovania. Ale stojí to za prečítanie!
Keď som knihu Co ryba ví? brala do ruky, tušila som, že bude fantastická. Očakávala som od nej podobnú smršť zaujímavých informácií ako to bolo v knihe Genialita vtákov. Nemýlila som sa. Co ryba ví? je ďalšia lahôdka z overeného vydavateľstva Knihy Kazda, ktorú by nemal prehliadnuť nijaký milovník prírody.
