Preneste sa do Ameriky 80. rokov

NAJNOVŠIE ČLÁNKY
NAJOBĽÚBENEJŠIE
A vychutnajte si pritom aj veľmi osobný príbeh o ceste k sebe samému po rozchode.
Viete, že spisovateľ Peter Handke nakrúcal so svojím blízkym priateľom Wimom Wendersom film Nebo nad Berlínom?

Handke je známy ako dramatik. Ústrednou postavou jeho diela Krátky list na dlhú rozlúčku je teda asi neprekvapujúco známy autor divadelných hier, ktorý v 80. rokoch bezcieľne cestuje po Spojených štátoch len s jedným kufrom. Napadli vám pri tom nedávno vydané Steinbeckove Potulky s Charleym? Tie sú zo 60. rokov a je to ďalšia výborná kniha.

Handkemu Amerika pripadala ako zasľúbená zem, opisuje ju všetkými zmyslami do najmenších detailov. V rozhovoroch s Claire a Johnom Fordom aj v autorových spomienkach na filmy, knihy a piesne, sa prenesiete do americkej histórie a navnímate ju. Handkeho nadchla bezprostrednosť a sloboda Američanov, iste ju zacítite aj vy. Začítajte sa už teraz...



JEFFERSON STREET JE TICHÁ ULICA V PROVIDENCE. Vinie sa okolo obchodných štvrtí a na juhu mesta, kde sa medzičasom volá Norwich Street, ústi do výpadovky na New York. Tu i tam sa Jefferson Street rozširuje do malých námestí, kde rastú buky a javory. Na jednom z nich, na Wayland Square, je väčšia budova v štýle anglických vidieckych domov, hotel WAYLAND MANOR. Keď som tam prišiel koncom apríla, vrátnik vybral z priehradky zarovno s kľúčom list a oboje mi odovzdal. Ešte pred otvoreným výťahom, kde už čakal liftboy, som roztrhol obálku, ostatne, ani nebola zalepená. Krátky text znel: „Som v New Yorku. Prosím, nehľadaj ma, nebolo by dobre, keby si ma našiel.“

Pokiaľ si spomínam, som ako stvorený na hrôzu a strach. Keď ma pred americkými bombardérmi vtiahli do akéhosi domu, vonku na dvore slnko ticho osvetľovalo porozhadzované polená. Na bočnom schodišti pri vchode žiarili kvapky krvi – koncom týždňa tam zabíjali zajace. Raz za hrôzostrašného súmraku, noc bola ešte ďaleko, som sa potkýnal pozdĺž pochmúrneho lesa, smiešne som klátil rukami a na okraji lesa sa v kôre jagali lišajníky. Zastal som, občas niečo zakričal, žalostne a hanblivo ticho, a vzápätí som zreval z hĺbky duše, keď hrôza prekonala hanbu, volal som milovaného človeka, ktorý ráno odišiel do lesa a ešte sa nevrátil. A opäť sa mihali v lúčoch slnka, na múroch domu mäkké pierka vyplašených kurčiat.

Vošiel som do výťahu, a keď mi starý černoch povedal, aby som dával pozor, kde stúpam, potkol som sa o zvýšené podlažie kabíny. Černoch pohybom ruky zavrel výťah a zatiahol mreže, potom ho pákou uviedol do pohybu.

Vedľa osobného výťahu musel byť nákladný výťah, pretože kým sme vystupovali, sprevádzal nás aj cvengot šálok naukladaných na seba a neutíchol za celej jazdy. Odvrátil som pohľad od listu a pozoroval liftboya, ktorý stál so sklonenou hlavou v tmavom kúte pri páke a ani na mňa nepozrel. V tmavomodrej uniforme svietila len jeho biela košeľa… Náhle som si bol istý – stáva sa mi to často, keď som s ľuďmi v jednej miestnosti a dlhší čas nikto neprehovorí –, že černoch v najbližšom okamihu zošalie a vrhne sa na mňa. Z kabáta som vytiahol noviny, kúpil som ich ešte ráno pred odchodom v Bostone, a ukazujúc na nadpis, pokúsil som sa objasniť liftboyovi, že po súčasnom prehodnotení niektorých európskych mien v porovnaní s dolárom mi nezostáva iné, ako všetky vymenené peniaze minúť na ceste, lebo pri spätnej výmene v Európe by som dostal omnoho menej. Liftboy namiesto odpovede ukázal na kopu novín pod lavicou, navrchu boli mince utŕžené za predané kusy, a kývol rukou: výtlačky Providence Tribune pod lavicou mali tie isté nadpisy ako môj exemplár Boston Globe.

Odľahlo mi, keď černoch so mnou súhlasil, a začal som loviť vo vrecku nohavíc papierový peniaz, ktorý mu podstrčím, len čo v izbe zloží kufor. Vtedy sa mi neprezieravo zjavila v ruke desaťdolárová bankovka. Preložil som si ju do druhej ruky a hmatkal po jednodolárovke; nechcel som vytiahnuť z vrecka celý zväzok peňazí. Nahmatal som bankovku a rovno som ju podal liftboyovi. Bola to päťdolárovka a černoch ju hneď zovrel v pästi. „Zase som tu, a ešte nie dosť dlho,“ povedal som nahlas, keď som osamel. V kabáte som zašiel do kúpeľne a zahľadel sa skôr na zrkadlo ako na seba. Vzápätí som zbadal niekoľko vlasov vzadu na kabáte a prehodil som: „V autobuse mi zrejme vypadali vlasy.“ Prekvapený som si sadol na okraj vane, pretože po prvýkrát, odkedy nie som dieťa, som sa zhováral sám so sebou. Dieťa hovorí nahlas, aby si vyčarilo spoločnosť, ale tu, kde som chcel byť divákom, a nie účastníkom, bol pre mňa rozhovor so sebou samým nepochopiteľný; zachechtal som sa a v návale náhlej samopašnosti som sa udrel päsťou do hlavy, takmer som skĺzol do vane.

Dno bolo vyložené nakríž širokými svetlými pásmi pripomínajúcimi leukoplast; chránili pred pokĺznutím. Medzi pohľadom na zdanlivý leukoplast a myšlienkou na vlastný rozhovor sa vytvoril nepochopiteľný súlad, prestal som sa smiať a vrátil som sa do izby.

 

Pred oknom s výhľadom do priestranného parku s menšími domami sa vypínali vysoké brezy. Slnko presvetľovalo sotva vyhúknuté listy na stromoch. Vysunul som okno, pritiahol k nemu kreslo a usalašil sa v ňom; nohy som si vyložil na radiátor, od rána ešte trochu teplý. Kreslo bolo na kolies­kach, a tak som sa vozil sem a tam a prezeral si obálku. Bola to bledomodrá hotelová obálka s hlavičkou na zadnej strane: Delmonico’s, Park Avenue na Päťdesiatej ulici, New York. Pečiatka na prednej strane prezrádzala: Filadelfia, Pa.; list bol podaný už pred piatimi dňami. „Poobede,“ povedal som nahlas, keď som v pečiatke objavil písmená p. m.

„Kde vzala peniaze na cestu?“ spýtal som sa. „Musí ich mať pri sebe veľmi veľa, izba tam stojí prinajmenšom tridsať dolárov.“ Delmonico som poznal najmä z muzikálov: Dedinčania vtancovali dnu z ulice a neokrôchane jedli v uzavretých lóžach. „Jednako nemá nijaký zmysel pre peniaze, rozhodne ani len základný. Doteraz sa nezbavila detskej radosti z čachrovania, peniaze pre ňu predstavujú len výmenný prostriedok. Teší sa zo všetkého, čo môže ľahko upotrebiť alebo aspoň zameniť, a peniaze predstavujú oboje, spotrebu i výmenu v jednom.“ Blúdil som pohľadom v diaľke a pozoroval kostol, strácajúci sa v dyme továrne na spracovanie bavlny: podľa plánu mesta mal byť baptistický. „List šiel pridlho,“ povedal som. „Ktovie či medzičasom nezomrela?“ Raz podvečer som hľadal matku na vysokom skalnom brale. Občas bývala trudnomyseľná, obával som sa, aby sa z neho nezrútila alebo náročky nespadla. Stál som na skalisku a hľadel dolu do dediny, kde sa už zmrákalo. Nevidel som nič zvláštne, len zopár žien postávajúcich v hlúčiku, nákupné tašky bez ladu a skladu zložené na zemi, potom k nim niekto pristúpil, a to ma tak znepokojilo, že som nanovo hľadal zdrapy šiat na skalných výstupkoch. Nevládal som otvoriť ústa, ešte aj vzduch mi spôsoboval bolesť; všetko vo mne od strachu kleslo hlboko dovnútra. Potom sa v dedine zapálili svetlá, niektoré autá už mali zažaté reflektory. Hore na skale vládlo hlboké ticho, iba svrčky cvrlikali. Oťažieval som čoraz väčšmi. Aj na benzínovej pumpe pri vstupe do dediny sa zažali svetlá. A pritom bolo ešte celkom vidno! Ľudia na ulici vykročili rýchlejšie. Keď som na vrchole brala pobehoval drobnými krôčikmi sem a tam, zazrel som v hĺbke ťarbavo kráčajúcu postavu a podľa chôdze som spoznal matku, v poslednom čase robila všetko veľmi pomaly. Neprechádzala rovno cez ulicu ako zvyčajne, ale v dlhej diagonále.

V kresle som sa odviezol k nočnému stolíku a dal sa spojiť s hotelom Delmonico v New Yorku. Našli ju v zozname, až keď som povedal dievčenské meno Judith. Odišla pred piatimi dňami a nenechala adresu; ostatne, v izbe zabudla fotoaparát; majú ho poslať na jej európsku adresu? Odpovedal som, že zajtra prídem do New Yorku a prevezmem si ho. „Áno,“ zopakoval som, keď som položil slúchadlo, „som jej muž.“ Rýchlo som sa vrátil k oknu, aby som sa zasa nerozchichotal.

Posediačky som si vyzliekol kabát a listoval v cestovných šekoch, ešte v Rakúsku som ich kúpil v hotovosti, pretože sa veľa hovorilo o lúpežných prepadoch. Bankový úradník mi síce sľúbil, že ich vezme späť v rovnakom kurze, ale nový kurz valút ho teraz zbavuje sľubu. „Ako tu minúť celých tritisíc dolárov?“ spýtal som sa. Zaumienil som si, že tu premrhám peniaze, z ktorých som toľko zamenil len z rozmaru, že budem žiť podľa možnosti v záhaľke a zabudnem na seba. Ešte raz som zavolal do hotela Delmonico, aby som si zahovoril izbu na nasledujúci deň. Keďže nemali nič voľné, čosi ma pochytilo a poprosil som vrátnika, aby mi objednal izbu v hoteli Waldorf Astoria; zháčil som sa však a pri spomienke na F. Scotta Fitzgeralda, ktorý často býval v hoteli Algonquin na Štyridsiatej štvrtej ulici, zahovoril som si tam takisto izbu; práve som totiž čítal jeho knihy. Aj tam mali ešte voľnú izbu.

Keď som napúšťal vodu do vane, prišlo mi na um, že Judith dozaista vybrala posledné peniaze z môjho konta. „Nemal som jej dať plnú moc,“ povedal som, ale v skutočnosti mi na tom vôbec nezáležalo; dokonca ma to rozveseľovalo a bol som zvedavý, čo sa z toho vykľuje, no len na okamih. Keď som ju videl naposledy, bolo to popoludní a ležala vystretá na posteli, už sa s ňou nedalo rozprávať, a keď som sa blížil, uprela na mňa taký pohľad, že som zastal na polceste, lebo som jej už nemohol pomôcť.

Sadol som si do vane a dočítal Veľkého Gatsbyho od F. Scotta Fitzgeralda. Bol to ľúbostný príbeh, v ktorom si Veľký Gatsby kúpi dom na jednej strane zátoky len preto, aby každý večer videl, ako sa zapaľujú svetlá v dome na náprotivnej strane, kde býva milovaná žena s iným mužom. Veľký Gatsby bol posadnutý svojou vášňou, a pritom neprirodzene hanblivý; zatiaľ čo žena sa správala o to zbabelejšie, o čo bola jej láska náruživejšia a nehanebnejšia.

„Áno,“ povedal som. „Na jednej strane som hanblivý, na druhej strane vo vzťahu k Judith zasa zbabelý. Vždy som sa akosi ostýchal vnútorne sa k nej priblížiť. Teraz mi je jasné, že moja ostýchavosť, ktorej som sa nijako nevedel zbaviť v obave, že mi jednoducho zabráni všetko prijímať, je vlastne zbabelosťou v porovnaní s mojou láskou. Veľký Gatsby bol nehanebný iba v prejavoch lásky, ktorou bol posadnutý. Bol zdvorilý. Chcel by som byť natoľko zdvorilý a bezohľadný ako on, len neviem, či už nie je neskoro.“

Vypustil som vodu z vane a ostal tam sedieť. Odtekala veľmi pomaly, a ako som tak sedel so zatvorenými očami a opieral sa o vaňu, zdalo sa mi, že sa v pokojnom pohojdávaní odtekajúcej vody ustavične zmenšujem, až sa napokon rozpustím. Keď mi začala byť zima v prázdnej vani, uvedomil som si vlastnú existenciu a vstal som. Poutieral som sa a pohľadom som si kĺzal po tele. Potom som vaňu vysprchoval dočista a obliekol sa.


Knihu Krátky list na dlhú rozlúčku nájdete v internetovom kníhkupectve KNIHCENTRUM.sk so zľavou 25 % za 9,68 €.

Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Súvisiace produkty

Krátky list na dlhú rozlúčku

0.0 0
12,90
-25%
9,68
IHNEĎ odosielame
Zaujímavý článok? Zdieľajte ho s priateľmi:

Najnovšie články

Navoďte si adventnú pohodu, tvorte, oddychujte, zamýšľajte sa. Tento čas nemusí byť len o zhone.
Strach ich núti utekať a nádej udržiava pri živote.
Knihy plné tipov, inšpirácie a všetky vhodné ako darček. Čo viac si priať?