Niečo tu je. Medzi nami. Nehmatateľné, no ak sa človek na chvíľu zastaví a započúva, ucíti nepatrné brnenie na končekoch prstov. Samozrejme hovorím o nás, o obyčajných ľuďoch, o nás smrteľníkoch. A potom sú tu tí, ktorí to cítia neustále. A sú to schopní zmotávať do slov ako vlákna pavučiny. K nim sa obracia tisíce tvári. A načúvajú. Jedným z takýchto ľudí bol aj Kahlil Gibran (v Slovenčine taktiež Chalíl Džibrán).
Kahlila Gibrana, básnika, maliara a sochára libanonského pôvodu, snáď netreba ani predstavovať. Vzhliada k nemu aj taká kapacita, ako Osho, ktorý hovorí, že len zvuk Chlaídovho mena rozoznieva v srdci zvony, ktoré nenáležia tomuto svetu. A obrazne povedané, že v Gibranovi sa museli spojiť všetci básnici a kreatívny duchovia, podať si ruky a prehovoriť. A to keď Kahlil písal Proroka, svoje najväčšie dielo, mal len 21 rokov!Potom náhle jeho hlas stíchol. Mal len 48 rokov. Príčina? Môžete si vybrať: cirhóza alebo rakovina pečene. Ľudovo povedané: prepil sa k smrti. A možno len tie hlasy, čo mu našepkávali, stíchli. Posolstvo odovzdal a ostal sám. A nedokázal čeliť tomu neznesiteľnému tichu.Povedal som životu: "Chcel by som počuť hovoriť smrť."
A život prehovoril trochu hlasnejšie a povedal: "Teraz ju počuješ!"
