Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu popisuje skutočný príbeh rodiny Kleinmannovcov, ktorý žili vo Viedni v roku 1939. Život šesťčlennej rodiny sa náhle zmenil po pripojení Rakúska k Nemecku. Nasledujúce roky hlboko ovplyvnili a poznamenali nielen čalúnnika Gustava a jeho ženu Tini, ktorá sa starala o ich domácnosť, ale aj ich deti.
Knihu si môžete prečítať v preklade Zuzany Gálikovej.
Úvod
Toto je pravdivý príbeh. Každá postava, každá udalosť, dejový zvrat a neuveriteľné náhody sú podložené historickými prameňmi. Niektoré udalosti sú také hrozné a bolestné, že by sme si priali, aby neboli skutočné, aby sa nikdy neodohrali. Všetky sa stali a sú zapísané v pamäti tých, čo ešte stále žijú medzi nami.
Existuje mnoho príbehov o holokauste, tento je však iný. Príbeh Gustava a Fritza Kleinmannovcov, otca a syna, sa čiastočne zhoduje s ostatnými, zároveň sa od nich výrazne odlišuje. Iba málo židov zažilo nacistické koncentračné tábory od prvých masových zatýkaní koncom tridsiatych rokov cez konečné riešenie až po oslobodenie. Pokiaľ viem, nikto neprešiel celým týmto peklom tak, ako tento otec so synom – od začiatku do konca, od života pod nemeckou okupáciou cez Buchenwald, Osvienčim, väzenskú vzburu proti SS až po pochody smrti a ďalej po Mauthausen, Mittelbau-Dora, Bergen-Belsen. Len málo je takých, ktorí toto všetko zažili a vrátili sa živí domov. Gustav a Fritz mali sčasti šťastie a nechýbala im odvaha, prežili však predovšetkým vďaka vzájomnej láske a oddanosti. „Ten chlapec je moja najväčšia radosť,“ napísal Gustav do svojho tajného denníka v Buchenwalde.
„Dávame jeden druhému silu. Sme jedno, sme nerozlučiteľní.“ Toto puto prešlo veľkou skúškou o rok neskôr, keď Gustava transportovali do Osvienčimu, čo bol takmer rozsudok smrti. Fritz sa zriekol vlastného bezpečia a rozhodol sa ísť s otcom.
Vdýchol som tomuto príbehu život a vložil som doň celé srdce. Podobá sa románu. Som rozprávač rovnako ako historik, ale nemusel som nič prikrášľovať; aj útržky dialógov sú citované alebo vychádzajú z historických zdrojov. Základným kameňom tejto knihy je denník Gustava Kleinmanna, viedol si ho od októbra 1939 do júla 1945 v koncentračných táboroch, je doplnený spomienkami a rozhovormi s Fritzom v roku 1997. Žiaden z týchto zdrojov sa nečíta ľahko – z emocionálneho ani literárneho hľadiska. Denník, písaný v extrémnych podmienkach, je útržkovitý, často sa v ňom vyskytujú nejasné narážky, ktorým bežný čitateľ nerozumie (dokonca aj historici zaoberajúci sa holokaustom sa budú musieť obrátiť na svoje zdroje informácií, aby vedeli vysvetliť niektoré úryvky). Gustavovým motívom na písanie nebola snaha zaznamenať udalosti, ale ostať pri zdravom rozume, jeho vyjadrovanie bolo vtedy preňho zrozumiteľné. Keď sa nám podarí preniknúť doň, poskytne nám plastický a mučivý pohľad na život počas holokaustu týždeň po týždni, mesiac po mesiaci, rok po roku. Pôsobivým spôsobom odhaľuje Gustavovu neporaziteľnú silu a optimistického ducha: „Každý deň si opakujem…“ napísal v šiestom roku svojho väznenia, „…nezúfaj. Zatni zuby – esesácki vrahovia ťa nedostanú.“
Rozhovory s členmi rodiny, ktorí prežili, nám poskytujú ďalšie osobné detaily. Opisy života vo Viedni v tridsiatych rokoch 20. storočia, fungovanie táborov, osoby, ktoré sa spomínajú v diele, všetko toto sa opiera o rozsiahly dokumentárny výskum, vrátane svedectiev tých, čo prežili, záznamov z táborov a iných oficiálnych dokumentov, ktoré dosvedčujú vierohodnosť celého príbehu aj na tých miestach, kde sa zdá podivuhodný a neuveriteľný.
Jeremy Dronfield, jún 2018
Predslov Kurta Kleinmanna
Od strašných udalostí, o ktorých hovorí táto kniha, prešlo vyše sedemdesiat rokov. Príbeh mojej rodiny, z ktorej niektorí prežili a zachránili sa, iní prišli o život, zahŕňa v sebe všetkých, ktorých sa týkalo toto obdobie, tých, čo zažili väzenie, stratili svojich príbuzných alebo mali šťastie a unikli pred nacistickým režimom. Reprezentuje všetkých, ktorí v tých dňoch zažívali utrpenie, a preto nesmú upadnúť do zabudnutia.
Zážitky môjho otca a brata za šesť rokov z piatich rôznych koncentračných táborov sú živým svedectvom toho, čo sa dialo počas holokaustu. Ich túžba prežiť, puto medzi otcom a synom, ich odvaha a aj šťastie vyvolávajú údiv tých, čo žijú v tomto čase, vďaka nim dokázali prežiť všetko to utrpenie.
Moja matka vycítila nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo, hneď, ako Hitler anektoval Rakúsko. Pomohla mojej najstaršej sestre utiecť v roku 1939 do Anglicka. Tri roky som žil pod nadvládou nacistov vo Viedni, kým sa matke podarilo vybaviť mi cestu do Spojených štátov vo februári 1941. Nielenže mi zachránila život, ale zaistila mi domov a milujúcu rodinu, kde ma prijali ako vlastného syna. Moja druhá sestra nemala toľko šťastia. Spolu s matkou ich nakoniec zatkli a deportovali s tisíckami ďalších židov do tábora smrti pri Minsku. Desiatky rokov som žil vo vedomí, že ich tam zabili, dokonca som navštívil vzdialené miesto, kde sa to odohralo, bol som hlboko pohnutý, zničený, keď som sa z tejto knihy dozvedel, ako sa to presne stalo.
Táto kniha pozoruhodne detailne opisuje, ako môj otec a brat prežili svoj údel. Stretol som sa s nimi, keď som v roku 1953 dostal povolávací rozkaz. Vrátil som sa do Viedne po pätnástich rokoch. V nasledujúcich rokoch sme spolu s manželkou Diane navštívili Viedeň veľa ráz a naši synovia sa tu stretli so svojím starým otcom a strýkom. Ostalo medzi nami silné rodinné puto, ktoré vydržalo rozdelenie aj holokaust a pretrvá navždy. Necítim k Viedni ani k Rakúsku nevraživosť, nenesiem v sebe traumu, ale to neznamená, že som schopný celkom odpustiť alebo zabudnúť na to, čo sa v Rakúsku udialo v minulosti. Môj otec a nevlastná matka navštívili mňa a moju sestru v Spojených štátoch v roku 1966. Ukázal som im krásy krajiny, ktorá sa stala mojím novým domovom, a mali možnosť stretnúť sa s mojou pestúnskou rodinou v Massachusetts. Bolo to stretnutie plné vďačnosti a radosti, stretnutie tých, čo mi boli najdrahší – jedni mi dali život a druhí mi ho zachránili.
Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je citlivo, sviežo a dojímavo napísaný príbeh mojej rodiny, ktorý je navyše historicky výborne spracovaný. Len ťažko viem dostatočne vyjadriť vďaku Jeremymu Dronfieldovi za to, že napísal túto knihu. Je nádherne napísaná, moje a sestrine spomienky sa v nej pretkávajú s príbehom môjho otca a brata z koncentračných táborov. Som vďačný a oceňujem, že príbeh mojej rodiny počas holokaustu sa dostáva na verejnosť a nezabudne sa naň.
Kurt Kleinmann
august 2018
Prológ
Rakúsko, január 1945
Fritz Kleinmann sa natriasal v rytme hrkotajúceho vlaku, kŕčovito sa chvel v mrazivom vetre, ktorý prefukoval otvoreným nákladným vagónom. Vedľa neho driemal jeho otec, schúlený do klbka a celkom vyčerpaný. Naokolo sa črtali nejasné postavy, v mesačnom svetle sa odrážali svetlé pásy ich mundúrov a lícne kosti na tvárach. Teraz nastala chvíľa, keď sa pokúsi o útek, onedlho by už bolo neskoro.
Od ich odchodu z Osvienčimu uplynulo osem dní. Prvých šesťdesiat kilometrov prešli peši, esesáci hnali tisícku väzňov na západ cez sneh, preč od postupujúcej Červenej armády. Fritz s otcom počúvali prerušovanú streľbu, ktorá sa ozývala z konca zástupu, keď vojaci zabíjali tých, čo nevládali ďalej. Nikto sa neobzeral.
Potom ich nahnali do vlakov smerujúcich dovnútra ríše. Fritzovi s otcom sa podarilo ostať spolu, tak ako vždy. Transport mieril do Mauthausenu v Rakúsku, kde SS z väzňov vyžmýka posledné zvyšky síl predtým, ako ich zlikvidujú. Do každého otvoreného nákladného vagóna napchali stoštyridsať mužov – zo začiatku museli stáť, no ako plynuli dni a chlad ich začal zabíjať, postupne sa dalo sadnúť si. Mŕtve telá sa kopili na jednom konci vagóna, zbavené oblečenia, aby zohrialo žijúcich.
Títo väzni, aj keď na pokraji smrti, patrili k šťastlivcom, lebo boli schopní práce – väčšinu ich bratov a sestier, manželiek, matiek a detí zavraždili alebo ich prinútili pochodovať ďalej na západ, kde húfne umierali.
Fritz bol iba chlapec, keď sa pred siedmimi rokmi začala táto nočná mora. V nacistických táboroch sa stal mužom, tam sa učil, dozrieval a vzdoroval tlaku vzdať sa nádeje. Vedel, že tento deň príde, a pripravoval sa naň. Pod táborovou uniformou mal on aj jeho tato civilné oblečenie, ktoré sa Fritzovi podarilo zohnať cez priateľov z osvienčimského odboja.
Vlak chvíľu stál vo Viedni, v meste, ktoré bolo kedysi ich domovom, potom sa vydali na západ a teraz boli pätnásť kilometrov pred cieľom. Boli späť vo svojej vlasti, kde mohli predstierať, že sú miestni robotníci. Teraz alebo nikdy.
Fritz odďaľoval toto rozhodnutie, obával sa o otca. Gustav mal päťdesiattri rokov a bol vyčerpaný – bol zázrak, že sa dožil tohto dňa. Teraz, keď prišla osudná chvíľa, nevládal sa pokúsiť o útek. Všetka sila ho opustila. Nemohol však uprieť synovi šancu žiť. Bude trýznivo bolestné rozdeliť sa po toľkých rokoch, keď si navzájom pomáhali prežiť, ale naliehal na Fritza, aby šiel do toho sám. Fritz prosíkal, no otca nepresvedčil. „Boh nech ťa ochraňuje,“ povedal. „Nemôžem ísť, som prislabý.“
Ak sa Fritz nepokúsi o útek teraz, o chvíľu už bude neskoro. Postavil sa a zvliekol zo seba nenávidenú uniformu, potom objal tata, pobozkal ho a vyštveral sa na šmykľavú bočnicu vagóna.
Mohutný nápor vetra v tridsaťstupňovom mraze ho zasiahol celou silou. Vystrašene pozrel smerom k brzdárskej búdke na pripojených vagónoch, v ktorých boli ozbrojení strážcovia SS. Mesiac jasne svietil – do splnu chýbali dva dni, stál vysoko na oblohe a vrhal mátožnú žiaru na zasneženú krajinu, kde bol každý pohyblivý objekt ostro viditeľný. Vlak uháňal najvyššou rýchlosťou. Fritz sa chvíľu odhodlával a s nádejou, že všetko dobre dopadne, sa vymrštil do noci, do ženúceho sa mrazivého vzduchu.
I. ČASŤ
Viedeň
Pred siedmimi rokmi…
1. „Keď z noža kvapká
krv židova…“
אבא
Štíhle prsty Gustava Kleinmanna posúvali látku pod pätku šijacieho stroja, ihla zarachotila a vystrelila nadol, vpichávala niť do tkaniny v dlhom dokonalom oblúku. Vedľa pracovného stola stálo kreslo, čakalo na výsledok jeho práce, drevená konštrukcia z bukového dreva s napnutými pružinami a s výplňou z konskej srsti. Keď bol poťah zošitý, Gustav ho natiahol na konštrukciu, malým kladivom pribíjal klince – obyčajné zvnútra, ozdobné s okrúhlymi mosadznými hlavičkami zvonka, nahusto, ako rad vojenských heliem, s buchotom zatĺkal jeden vedľa druhého.
Mal svoju prácu rád. Nebolo jej nazvyš, pre muža v strednom veku s manželkou a štyrmi deťmi bol život občas plný neistoty. Gustav bol nadaný remeselník, ale nie podkutý obchodník, vždy sa však dokázal udržať nad vodou. Narodil sa v malej dedinke pri jazere, ktorá pôvodne ležala v Haličskom kráľovstve*, v provincii rakúsko-uhorskej ríše. Ako pätnásťročný prišiel do Viedne, aby sa vyučil za čalúnnika, a nakoniec sa tu usadil. Keď mal dvadsaťjeden, na jar ho povolali do vojenskej služby, bojoval v prvej svetovej vojne, dvakrát bol ranený a dostal medailu za statočnosť. Po vojne sa vrátil do Viedne a pokračoval v skromnom podnikaní, až sa vypracoval na zručného remeselníka. Ešte cez vojnu sa oženil so svojím dievčaťom. S Tini vychovávali štyri vydarené, veselé deti. A tak plynul Gustavov život, pokojne, ak aj nie celkom bezstarostne, ale takmer šťastne.
Gustavove myšlienky prerušil hukot lietadiel. Silnel a slabol, akoby lietadlá krúžili nad mestom. Položil nástroje a zvedavo vyšiel na ulicu.
Im Werd bola rušná hlavná ulica, ozývalo sa tam hrkotanie vozov ťahaných koňmi a vrčanie nákladných áut, vo vzduchu sa vznášal ľudský pach, dym z výfukov a zápach konského trusu. Na okamih sa Gustavovi zazdalo, že sneží – v marci! Ale z oblohy padala záplava papierov. Dopadali na dlažbové kocky a na stánky na trhu Karmelitermarkt.
Jeden z nich zodvihol.
ĽUD RAKÚSKA!
Prvý raz v dejinách našej vlasti vedenie štátu žiada otvorené vyjadrenie oddanosti našej domovine…
Agitácia na voľby, ktoré sa mali konať v nedeľu. Celá krajina nehovorila o ničom inom a celý svet sa prizeral. Táto udalosť znamenala veľmi veľa pre každého muža, ženu a dieťa, ale pre Gustava ako žida to bola otázka života a smrti – národ sa mal vyjadriť, či Rakúsko ostane nezávislé od nemeckej tyranie.
Nacistické Nemecko už päť rokov upieralo lačný pohľad ponad hranice na svojho rakúskeho suseda. Adolf Hitler, ktorý sa narodil v Rakúsku, bol posadnutý myšlienkou pripojiť svoju domovinu k nemeckej ríši. Napriek tomu, že Rakúsko malo vlastných, domácich nacistov, ktorí boli naklonení zjednoteniu, väčšina Rakúšanov bola proti. Kancelár Kurt Schuschnigg bol pod tlakom, aby vo svojej vláde dal kreslá členom nacistickej strany. Ak by odmietol, Hitler by z toho vyvodil kruté dôsledky – Schuschnigg by bol nútený odstúpiť a nahradili by ho nacistickou bábkou, nasledovalo by zjednotenie a Nemecko by pohltilo Rakúsko. Stoosemdesiattritisíc rakúskych židov považovalo túto perspektívu za desivú.
Celý svet netrpezlivo očakával výsledok. Posledným zúfalým Schuschniggovým ťahom bolo vyhlásenie plebiscitu – referenda, v ktorom by sa rakúsky národ sám vyjadril, či si chce zachovať samostatnosť. Bol to odvážny počin; Schuschniggov predchodca sa stal obeťou atentátu pri neúspešnom nacistickom puči a Hitler urobí čokoľvek, aby zabránil blížiacim sa voľbám. Dátum stanovili na 13. marca 1938.
Nacionalistické slogany („Áno pre nezávislosť!“) boli nalepené alebo namaľované na každej stene a chodníku. A dnes, dva dni pred voľbami, lietadlá zhadzovali na Viedeň Schuschniggovu propagandu. Gustav opäť očami prebehol po letáku.
… Za slobodné a germánske, nezávislé a sociálne, kresťanské a zjednotené Rakúsko! Za mier a prácu a rovnoprávnosť pre všetkých, ktorí sú lojálni k národu a k vlasti.
… Svet uvidí našu vôľu žiť, ľud Rakúska, povstaň ako jeden muž a zvoľ si ÁNO!
Tieto burcujúce slová vyvolávali v židoch zmiešané pocity. Mali vlastnú predstavu o germánskom Rakúsku – Gustav, nesmierne hrdý na svoju službu vlasti v prvej svetovej vojne, sa považoval predovšetkým za Rakúšana a až potom za žida. Napriek tomu nezapadal do predstavy Schuschniggovho germánskeho kresťanského ideálu. A mal výhrady proti Schuschniggovej austrofašistickej vláde.
Gustav bol kedysi členom Sociálnodemokratickej strany Rakúska. So vzrastajúcim vplyvom austrofašistov bola strana tvrdo potlačovaná a v roku 1934 zakázaná (spolu s nacistickou stranou). Rakúski židia však v tejto chvíli dávali prednosť čomukoľvek pred otvoreným prenasledovaním, ktoré sa dialo v Nemecku. Titulok židovských novín Die Stimme v ten deň znel: „Podporujeme Rakúsko! Všetci k volebným urnám!“ Ortodoxné noviny Jüdische Presse uverejnili rovnakú výzvu: „Rakúskym židom netreba nijako zvlášť pripomínať, aby sa v plnom počte vyjadrili jednohlasne. Vedia, aký to má význam. Každý si musí splniť svoju povinnosť!“
Tajnými kanálmi sa Hitler vyhrážal Schuschniggovi, že ak neodvolá plebiscit, Nemecko bude reagovať, aby mu zabránilo. V tomto okamihu, zatiaľ čo Gustav stál na ulici a čítal leták, sa nemeckí vojaci začali masovo zhromažďovať na hraniciach.
אמא
Tini Kleinmannová hodila pohľad do zrkadla, prešla si dlaňami po kabáte, vzala do ruky nákupnú tašku, peňaženku a vyšla z bytu. Schodiskom sa niesla ozvena jej drobných klopkajúcich podpätkov, keď svižne schádzala z jedného poschodia na druhé. Na ulici natrafila na Gustava stojaceho pred svojou dielňou, ktorá bola na prízemí bytovky. V ruke držal leták, celá ulica bola nimi pokrytá – zachytili sa v korunách stromov, na strechách, boli všade. Prebehla ho očami a zachvela sa. Mala akési tušenie, ale Gustav, ktorý bol vždy optimista, si to nepripúšťal. Nebol veľmi nábožensky založený, vždy však veril, že všetko dopadne dobre. To bola jeho slabá i silná stránka.
Tini rezko prešla cestu dláždenú mačacími hlavami až na trh. Majiteľmi stánkov boli roľníci z vidieka a viedenskí obchodníci, z ktorých mnohí boli židia; vyše polovice obchodov v meste vlastnili židia, najmä v tejto mestskej časti. Miestni nacisti ťažili z tejto skutočnosti a rozdúchavali antisemitské nálady medzi robotníkmi, ktorí trpeli dôsledkami hospodárskej krízy – ako keby sa netýkala aj židov.
Gustav a Tini neboli veľmi zbožní, synagógu navštevovali len zopár ráz do roka na výročia a sviatky, a ako väčšina viedenských židov, dali svojim deťom germánske mená, nie hebrejské. Tak ako všetci židia, aj oni zachovávali tradície jidiš. Od pána Zeisela, mäsiara, kúpila Tini teľacinu nakrájanú na tenké plátky – pripraví z nej viedenské rezne.
Zo zvyškov kuraciny urobí večernú polievku na šabat*. V stánkoch kúpila od roľníkov zemiaky a čerstvý šalát, potom chlieb, múku, vajcia, maslo… Prechádzala rušným Karmeliter-marktom, taška bola čoraz ťažšia. Na mieste, kde sa trhovisko stretávalo s hlavnou ulicou Leopoldsgasse, uvidela skupinu nezamestnaných žien, ktoré sa ponúkali upratovať; postávali pred kaviarňou a penziónom Klabouch. O tie z nich, ktoré budú mať viac šťastia, prejavia záujem zámožné dámy bývajúce v okolí. Ak si prinesú vlastné vedro s mydlovou vodou, dostanú plnú mzdu – jeden šiling**. Tini s Gustavom mali občas čo robiť, aby zaplatili šeky, ale aspoň sa nikdy nemusela znížiť k niečomu takému.
Slogany za nezávislosť boli všade, namaľované na chodníkoch veľkými tučnými písmenami ako dopravné značky – manifestačné pozývanie na plebiscit: „Hovoríme áno!“ a všadeprítomné „barličkové kríže“***. Cez otvorené okná sa rinula veselá patriotická hudba z rádioprijímačov. Tini sa rozhliadala okolo seba a vtom začula hlasné ovácie a hukot motorov – po ulici prechádzal konvoj nákladiakov, na ktorých mávali zástavami v národnej červeno-bielej farbe mladí z Österreichisches Jungvolk v uniformách a vyhadzovali ďalšie letáky. Okolostojaci na nich mávali vreckovkami, snímali si klobúky a volali: „Rakúsko! Rakúsko!“ Zdalo sa, že nezávislosť víťazí… kým ste si nevšímali zachmúrené tváre v dave. Sympatizanti nacistov. Dnes boli nezvyčajne ticho – a bolo ich nezvyčajne málo. Zvláštne.
Veselú hudbu z rádia prerušilo zachrapčanie a potom sa ozval naliehavý oznam – všetci slobodní vojaci v zálohe sa okamžite majú hlásiť do služby. Hlásateľ dodal, že dôvodom je zabezpečenie poriadku počas sobotňajšieho plebiscitu, jeho tón však neveštil nič dobré. Načo sú im ďalší vojaci?
Tini sa zvrtla a cez preplnený trh zamierila domov. Bez ohľadu na dianie vo svete, bez ohľadu na hroziace nebezpečenstvo, život ide ďalej; a čo iné človeku ostáva, než žiť svoj život napriek všetkému?
* Šabat sa začína tesne pred západom slnka v piatok a trvá do zotmenia v sobotu.
** Hodnota dvoch alebo troch libier roku 2018.
*** Kríž s ramenami zakončenými v tvare písmena T; symbol vládnuceho Vlasteneckého frontu.
