Z nového psychotrileru Sebastiana Fitzeka vás bude určite mraziť. Už úryvok z knihy dáva poriadne zabrať fantázii a šialenstvu, s ktorým sa stretnete.
Len únosca vie, čo sa stalo s malým Maxom Berkhoffom, ktorý zmizol pred rokom. Na(ne)šťastie je únosca hospitalizovaný na uzavretom psychiatrickom oddelení so zvýšenou ochranou a jednoducho zaryto mlčí. Maxov otec sa preto podujme na strastiplnú cestu, aby zistil, kde svojho syna Maxa nájde. Bude pacientom na psychiatrii.
Nemrazí vás z toho dostatočne? Asi sa potrebujete len začítať do prvých kapitol knihy Pacient.
Len únosca vie, čo sa stalo s malým Maxom Berkhoffom, ktorý zmizol pred rokom. Na(ne)šťastie je únosca hospitalizovaný na uzavretom psychiatrickom oddelení so zvýšenou ochranou a jednoducho zaryto mlčí. Maxov otec sa preto podujme na strastiplnú cestu, aby zistil, kde svojho syna Maxa nájde. Bude pacientom na psychiatrii.
Nemrazí vás z toho dostatočne? Asi sa potrebujete len začítať do prvých kapitol knihy Pacient.
1
Prečo je tu tak chladno?
Na to, že Myriam práve vkročila do pekla, bolo tu dole, v pivničnej kobke bez okien s vlhkými stenami, na ktorých sa držala čierna pleseň ako rakovina na pľúcach fajčiara, príliš chladno.
„Opatrne,“ upozornil ju policajt a naznačil jej, aby pri vchode do kotolne sklonila hlavu, ináč by sa udrela o potrubie odpadovej vody. A to mala Myriam iba stošesťdesiatpäť centimetrov. Na rozdiel od Tramnitza, ktorý aj pri takej strašnej príležitosti vyzeral atraktívne. Široké plecia, vysoké čelo, štíhly, no svalnatý. Ako stvorený na titulku kalendára berlínskej polície, keby nejaký bol. Tu dolu sa mu v blond účese v štýle „zase som nevedel zaspať“ zachytával prach a pavučiny, lebo hlavu mal tesne pod stropom pivnice. Domček na okraji Grunewaldu pochádzal z dvadsiatych rokov minulého storočia. Vtedy boli ľudia očividne menší.
A určite nie takí zlí ako posledný obyvateľ tohto domu. Alebo predsa?
Myriam prehltla a snažila sa rozpamätať na krstné meno milého policajta, ktorý ju vyzdvihol u nej doma a priviezol sem.
Niežeby na tom záležalo. Len sa chcela rozptýliť. No nič dostatočne nevinné jej nezišlo na um. Nie tu, v pivnici, ktorá páchla krvou, močom a strachom.
A smrťou.
Tramnitz uvoľnil červeno-bielu policajnú pásku v tvare X, ktorou forenzní technici prelepili prázdny rám dverí. Na poletujúcej páske sa opakoval nápis čiernymi písmenami: POLÍCIA, VSTUP ZAKÁZANÝ.
Ale Myriam to čítala ako: „NECHOĎ ĎALEJ! NEPOZERAJ SA TAM!“
„Počujte.“ Komisár si nervózne pošúchal rukou trojdňové strnisko na brade. Vo svetle zaprášenej pivničnej lampy vyzeral, akoby mal žltačku. „Chcem vás upozorniť, že vlastne by sme tu ani nemali byť.“
Myriam chcela prikývnuť a zároveň pokrútiť hlavou (Nie, nemali by sme. No na druhej strane: Áno, musím to urobiť), čo v konečnom dôsledku dopadlo tak, že čudne mykla telom.
„Ale áno, chcem to vidieť,“ vyhlásila.
Povedala to, ako keby šlo o nejakú vec. Nedokázala pomenovať tú hrôzu pravým menom, jej menom.
„Prekračujem svoje právomoci. Miesto činu ešte nie je uvoľnené, a pohľad…“
„Horšie než v mojich predstavách to nemôže byť,“ odvetila Myriam sotva počuteľne. „Prosím, musím to vidieť na vlastné oči.“
„Dobre, ale opatrne!“ varoval ju policajt po druhý raz a ukázal na schody pred nimi. Malé drevené schodíky jej sucho vŕzgali pod teniskami. Tramnitz odtiahol belavú umelohmotnú plachtu ako kúpeľňový záves. Za ňou bolo čosi ako pivničná predsieň, ktorú majiteľ pravdepodobne používal ako prezliekareň či šatňu, o pár krokov ďalej za pootvorenými požiarnymi dverami čakalo peklo.
Na medenej rúrke visela poštárska uniforma vzorne zavesená na ramienku. Vedľa stál vozík s balíkmi.
„Tak predsa,“ hlesla Myriam.
Tramnitz prikývol. Žmurkol, ako keby sa mu do oka dostalo zrniečko prachu, ťažký vzduch tu dolu ho bol plný. „Vaše podozrenie sa potvrdilo.“
Panebože.
Myriam si siahla na hrdlo, nedokázala prehltnúť, v ústach mala púšť.
Keď polícia ani po týždňoch nenašla jedinú stopu po Laure, začala Myriam hľadať dcéru na vlastnú päsť. Ešte raz sa pýtala všetkých susedov, zamestnancov v obchodoch okolo ihriska vo Švajčiarskej štvrti, kde videli jej dcéru naposledy.
Ozvala sa staršia, v tom veku už mierne dementná nájomníčka, ktorej výpoveď pravdepodobne nikto nebral vážne alebo ju po chvíli prestal počúvať, iste aj preto, že pri rozprávaní veľmi rýchlo stratila niť a začala sa zaoberať spomienkami. Žena s určitosťou tvrdila, že v deň únosu videla poštára. Bolo jej ho ľúto, s hromadou balíkov mu nikto nepomohol, musel ich všetky odniesť späť, celú dlhú cestu od obytného bloku na Altdorfskej až k svojej dodávke s logom DHL, lebo príjemcovia neboli doma. Potom odbočila – vraj jej pripomenul synovca. To prirovnanie veľmi nepomohlo jej dôveryhodnosti.
A predsa poskytla jeden z najdôležitejších tipov!
„Naozaj sa maskoval ako doručovateľ,“ potvrdil Tramnitz a jemne kopol do poldruha metra vysokej hromady balíkov na vozíku pri stene. Hoci sa jej ledva dotkol, zrútila sa, čo Myriam najprv prekvapilo a potom vydesilo.
„Papmašé,“ vysvetlil jej Tramnitz. „Je to prázdne.“
Bola to dutá atrapa.
Vysoká meter päťdesiat.
Dosť miesta pre sedemročné dievča.
„Laura,“ zastonala Myriam. „Moje dievčatko. Čo s ňou urobil?“
„Omámil ju, ukryl ju v tejto atrape a bez problémov odvliekol k svojej dodávke. Poďte.“ Tramnitzove silné ruky otvorili protipožiarne dvere, na ktorých bola zvonka nalepená stará nálepka Sound & Drumland. Je možné, že by mal ten netvor rád hudbu?
Ako Laura?
Myriam musela myslieť na detský klavír, ktorý kúpili len minulé leto a posledné týždne stál neznesiteľne ticho v obývačke. Zato tu dolu bol neznesiteľný hluk. Myriam mala pocit, že v štvorhrannej pivnici, kam práve vstúpila, počuje dcérin krik. Ozvenu spomienky, ktorá sa odrážala od mŕtvolne sivých stien a dláždenej podlahy s odpadom uprostred. Nad nimi sa kolísala holá žiarovka so škvrnami bielej farby, ktorá zdanlivo viac tienila, než svietila.
„Čo je to?“ zachripela Myriam a ukázala na debnu pri stene pred nimi.
Tramnitz si pošúchal vyholenú líniu vlasov na krku a skúmavo sa zahľadel na hranatú drevenú debnu. Ležala na kovovom stole, ktorý pripomínal pitevný stôl súdneho lekára. Bola zbitá z hnedého lisovaného dreva, dlhá asi meter a pol a široká tridsať centimetrov. Do pozdĺžnej strany oproti nim boli vyrezané dva okrúhle otvory, vzdialené od seba asi na šírku dlane a trochu väčšie ako plocha stolnotenisovej rakety. Obidva otvory aj vrch debny pokrývala nepriehľadná fólia, takže Myriam nevidela, čo je vnútri.
„To je inkubátor,“ povedal Tramnitz a v pekle pivnice sa ešte viac ochladilo. Keď Miriam pochopila, že otvory sú určené na vkladanie rúk, aby sa človek mohol dotknúť toho, čo je za stenami „inkubátora“, prišlo jej nevoľno.
„Čo jej urobil? Čo urobil môjmu dievčatku?“ opýtala sa Tramnitza, no ani sa naňho nepozrela.
„Páchateľ dlhé roky pracoval na novorodeneckom oddelení, až kým ho neprepustili pre nemravné správanie. Nikdy sa z toho nespamätal. Tu dolu si vytvoril vlastné novorodenecké oddelenie.“
„A čo tu chcel robiť?“
Myriam pristúpila o krok bližšie, natiahla ruku, ale príliš sa triasla. Nedokázala to. Ako keby bolo okolo „inkubátora“ magnetické pole, ktoré odpudzovalo jej prsty tým silnejšie, čím viac sa priblížili, aby strhli fóliu.
Tramnitz k nej zozadu pristúpil. Jemne sa dotkol jej pliec a odkašľal si. „Naozaj to chcete?“
Namiesto toho, aby s krikom utiekla, prikývla.
Policajt strhol fóliu z inkubátora a Myriam nedokázala dosť rýchlo zavrieť oči. Uvidela to a obraz hrôzy sa jej vpálil do mozgu ako horúce železo do kože zvieraťa.
„Laura,“ vydralo sa jej z úst, lebo nebolo pochýb. Telo síce bolo celé zasypané podstielkou pre mačky, ktorá viaže pach, a pod doširoka otvorenými očami sa krútili larvy, ale Myriam ju spoznala: podľa jamky na brade, znamienka pri pravom obočí, a sponky Lillifee, ktorá krotila neskrotnú ofinu.
„Staral sa o ňu.“
„Čo?“
Myriamin duch bol na míle vzdialený od skutočného života, stratený v mori bolesti a duševného utrpenia. Policajtove slová sa jej preliali do vedomia akoby z inej dimenzie a nedávali zmysel.
„Dával jej jesť, lieky, teplo. A lásku.“
„Lásku?“
Myriam zaváhala, mala pocit, že prišla o rozum.
Otočila sa k Tramnitzovi a pozrela sa nahor naňho. Jeho atraktívna symetrická tvár sa strácala v závoji sĺz ako za dažďovou stenou.
Na jej zdesenie sa začal zadúšať od smiechu. „Och, toto je ešte oveľa lepšie, než som dúfal. Ten výraz vo vašej tvári!“
V tej chvíli si Myriam bola istá, že Boh už neexistuje. Len ona, Laurina mŕtvola a diabol rovno pred ňou.
„Vy nie ste policajt,“ chcela zakričať. „Vy ste to urobili! Vy ste uniesli moje dievčatko, týrali ho a zabili!“
Ale všetky tie slová už nenašli cestu von z jej úst, lebo dostala úder sekerou rovno medzi oči.
Posledné, čo v tomto živote počula, bol bolestne štiepavý zvuk, ako keby sa jej v ušiach lámal celý les na kosť vysušených konárov, prekrytý odporným smiechom Guida Tramnitza, keď ju udieral. Zas a zas. A znova.
Až okolo neho a okolo nej bola iba červená hmla, potom ešte posledná prudká bolesť. Potom už nič.
Ani len čierno.
2
Till Berkhoff
Bábätko sa dusilo, ale holohlavému to bolo jedno. Jeho päsť dopadla na kapotu Tillovho auta ako Thorovo kladivo. „Odprac si tú posratú kraksňu, toto je jednosmerka!“
„Ešte stláčajte. Trikrát, ako som hovoril, to zvládnete,“ povedal Till, ktorý práve vystúpil zo záchranky.
Nehovoril s dlháňom, ktorý stál pred ním na ulici v teplákovej súprave o tri čísla menšej, než by pri svojej svalovej hmote potreboval, ale s matkou v telefóne, ktorá mohla začať v panike hyperventilovať.
Jej núdzové volanie prišlo pred piatimi minútami. Odvtedy sa jej Till snažil radiť: „Potom zas dýchanie z úst do úst. Hneď tam budeme.“
Za predpokladu, že nás tuto hlavohruď konečne pustí.
Od ženy ich delilo vzdušnou čiarou asi štyristo metrov a išli skratkou cez ulicu Eichkatzweg, aby obišli nehodu na Eichkampstraße. Ale keďže ten debil v SUV nechcel uvoľniť cestu, tak v úzkej jednosmerke so záchrankou jednoducho ďalej neprešli. Ulička nemala ani len chodník. A tento chrapúň zjavne chcel právom silnejšieho donútiť záchranku, aby zaradila spiatočku.
„Zopakujem to už len raz a potom to tu bude plieskať, ale potlesk to nebude.“ Svalovec sa krátko obzrel k svojmu autu. Vnútri sedela červenovlasá vychrtlina a práve si maľovala kačičkové pery. „Stojíš mi v ceste a ponáhľam sa.“
Till sa zhlboka nadýchol a na chvíľu spustil ruku s telefónom. „Počúvaj, čo si myslíš, čo tu robím?“ spýtal sa.
Ukázal na záchranku, do ktorej idiot práve buchol päsťou. Maják na jej streche sa mĺkvo krútil.
„Musím ísť na Dauerwaldweg, teraz určite nebudem cúvať cez ten úzky lievik, aby si sa ty dostal načas do fitka.“
Nebolo zriedkavosťou, že chodci sa sťažovali, keď vozidlá rýchlej zdravotnej pomoci parkovali v druhom rade, ale toto bola aj na berlínske pomery celkom nová kvalita. Aj keď… Iba včera si v štvrti Lankwitz našli na prednom skle lístok: „Len preto, že zachraňujete ľudí, nemáte právo kaziť nám vzduch výfukovými plynmi. Nabudúce vypnite motor, kým vynesiete chorého z domu!“
Starostlivý nahnevaný občan zjavne nedomyslel, že by zároveň vypli aj prístroje, ktoré pacienta s porážkou udržiavali pri živote. Alebo mu to bolo jedno. Tak ako hore svalov bolo teraz ukradnuté dusiace sa bábätko.
„Haló? Ste ešte tam?“ počul Till ustrašenú matku, zatiaľ čo sa hlavohruď približovala.
Pritlačil si telefón k uchu. „Áno, áno, ešte som tu. Pokračujte v dýchaní z úst do úst!“
„Modrie. Bože. Myslím, že… že…“
„Nechaj tak!“ zavolal spoza Tilla jeho partner. Aram vystúpil s príručným kufríkom z auta. „Vráť sa, ja pobežím dopredu sám.“
„Hej, počúvni tú čiernu hubu,“ zasmial sa holohlavý. „Šup, šup. Spiatočka!“
Vtedy sa to znovu objavilo. Mravčenie v prstoch. Varovný signál, ktorý vysielal mozog, keď Till už-už išiel spraviť chybu. Till nevedel, či preto, že ten primitív urazil jeho kurdského partnera, alebo či ani nepotreboval žiadny ďalší spúšťač. V každom prípade išlo o život šesťmesačného dojčaťa. Naposledy pocítil špendlíkovité pichanie v končekoch prstov, keď pred tromi týždňami zasahoval pri požiari. Zásah, po ktorom si vyslúžil disciplinárne konanie.
Till bol hasič, člen zásahovej jednotky. Rotmajster s výcvikom záchranára. Vlastne ani nemal byť sanitárom tu na západe, skôr by mal bežať niekde v prvej línii s plynovou maskou a krompáčom do horiacej budovy.
„Príliš impulzívne správanie. Latentná hrozba pre kolegov,“ uvádzal psychologický posudok, ktorý mu vyniesol preradenie. Degradácia. Záchranár na juhozápade Berlína.
A to všetko pre jednu prekliatu mačku. Ale čo mal robiť? Stará pani usedavo plakala, priznala sa mu, že chlpáč je to posledné, čo ešte má, takže opäť vbehol do plameňov v jej byte. Nakoniec mu kamoš musel dobehnúť na pomoc.
Chvíľu predtým, než vbehol do ohňa, pocítil známe mravčenie v prstoch. Varovný signál, aby zas neurobil nejakú hlúposť. Dnes, povedal si teraz, ho počúvnem.
Odhliadnuc od toho, že Till na tieto somariny nemal čas, patrila hlavohruď jednoznačne do inej váhovej kategórie. Niežeby bol Till malý a útly, ale zo skúsenosti vedel rozoznať pouličných bitkárov a športových zápasníkov. V týchto disciplínach mal nad ním holohlavý jasnú prevahu.
„Okej, múdrejší ustúpi,“ vzdychol si Till za hurónskeho rehotu primitíva.
Nastúpil do záchranky a spustil motor so šteklivým pocitom v rukách. Zaradil rýchlosť a pokúsil sa prehltnúť hnev.
Počkal, kým si aj idiot sadne do SUV. Potom šliapol na plyn.
O pol sekundy neskôr zachytil kapotu. Náraz nebol dosť silný, aby spustil airbagy, ale keďže dlháň zjavne ešte nebol pripútaný, treskol hlavou o volant.
Červenovláska ziapala tak nahlas, že ju Till napriek pískaniu pneumatík, asfaltu a triešteniu skla, plastu a chrómu počul aj cez dve čelné sklá, keď ju spolu s autom tlačil dozadu.
O niečo neskôr sa na ľavej strane otvoril prejazd, Till strhol volant a naplno zošliapol plyn, aby s pretáčajúcimi sa kolesami odtlačil dokatované SUV nabok. Pri tomto manévri utrpeli škody ďalšie dve zaparkované autá. Ale cesta bola konečne voľná a Till musel dupnúť na brzdu, aby nevyletel na Alte Allee ako vystrelený šíp.
Zastavil, otvoril dvere vodiča a na chvíľu sa otočil späť k Aramovi, ktorý v šoku nehybne stál na ulici pri kompletne zmasakrovanom SUV, odkiaľ sa práve snažil vyplaziť dlháň. Nos mal zlomený, po tvári sa mu rinula krv a pôsobil omráčene.
„Najprv bábätko,“ zakričal Till partnerovi. „Nos počká.“
Ak vás kniha Pacient zaujala, môžete si ju objednať na www.KNIHCENTRUM.sk v zľave 25 % za 10,43 €.
Ak vás kniha Pacient zaujala, môžete si ju objednať na www.KNIHCENTRUM.sk v zľave 25 % za 10,43 €.
