Bianca Bellová vydala v Česku už dva úspešné romány, oba čiastočne sa odohrávajúce za minulého režimu. Čo nabádalo sympatickú mladú ženu k ceste do čias normalizácie? Zistite sami v exkluzívnom rozhovore, ktorý nám Bianca poskytla.
Mohli by ste na začiatok sama predstaviť Vašu najnovšiu knihu Mrtvý muž? Na internete sa o nej už mnoho popísalo. Každý hľadá originálne informácie. Čo môžu slovenskí čitatelia od knihy očakávať?Mrtvý muž je knižka o tom, ako nás poznamenávajú vzťahy v rodine, o tom, ako si toto dedičstvo nesieme do dospelého života a ako to ovplyvňuje naše fungovanie v blízkych vzťahoch. V tejto knižke je to naviac podtrhnuté tým, že sa to detstvo odohráva v 70. rokoch, takže dobe pomerne hodne špecifickej.
Prečo ste si vybrali práve dobu 70. rokov? Je to tým, že sama ste v tej dobe vyrastali?
Určite je to tým ovplyvnené, pretože myslím, že je tým zaručená tá autenticita. Ja presne viem, ako vyzeral ten pohár od horčice, z ktorého sme pili, a myslím, že to dodáva naozaj tú autenticitu. Pre mňa je to obdobie veľmi určujúce. Ja mám napríklad manžela, ktorý je Angličan, a ja som mu za celú dobu nebola schopná vysvetliť, ako to tu fungovalo. Pre mňa je strašne ťažké vysvetliť mu všetky tie detaily toho s prepáčením „opruzu“, akým spôsobom tu bol človek obmedzovaný vo všetkých oblastiach života. Generácia, ktorá má dnes tridsať, to už taktiež nevie.
Keď ste hovorili s manželovými známymi o tejto ére, alebo sa oni zaujímali o Vaše povolanie, majú aspoň trochu prehľad?
Myslíte cudzincov? Ja samozrejme nemôžem hovoriť za všetkých, pretože je samozrejme rozdiel medzi Nemcom a Angličanom. Množstvo ich ešte dnes používa slovo Czechoslovakia, pretože to ešte neboli schopní po toľkých rokoch prijať. Pre množstvo Britov to bolo miesto za železnou oponou. To už bolo niečo akoby „nezem“, že tam boli už neviem, trebárs nejakí škriatkovia alebo čo. Neriešili to, myslím, že ani riešiť nikdy nebudú, ich to nezaujíma. Tým myslím bežného Angličana, nehovorím za všetkých samozrejme. Sú vzdelaní, kultivovaní, ktorí sa zaujímajú o dejiny strednej Európy, ale medzi mojimi známymi ich mnoho nie je.
Myslíte, že kniha Mrtvý muž môže zaujať aj slovenské čitateľské publikum? Pretože ako ste sama už v nejakom rozhovore zmienila, dej sa odohráva v Prahe v Riegrovych sadech.Neviem, uvidíme. Ten dej, v tom by som nehľadala nejaké národné špecifikum. Ja som trebárs vyrastala v dobe, kedy bola televízia československá, hovorilo sa oboma jazykmi. Máme omnoho viac spoločného než odlišného. Ja by som tam nevidela nič, prečo by k tomu mal Slovák pristupovať inak než Čech.
Stretli ste sa už s tým, že by aj mladšia generácia čítala Vašu knihu? Vymieňali ste si s nimi názory na ňu? Dokážu vôbec pochopiť, čo sa tu niekedy dialo?
Myslím, že zatiaľ som nemala ešte tú príležitosť. Mala som zopár ohlasov od vysokoškolákov povedzme. Boli veľmi kladné, ale nikdy sme sa nedostali k tomu, aby sme rozoberali, čo to pre nich znamená, či ich to oslovuje, či ich to zaujíma.
Ovplyvnil Vás nejakým spôsobom aj manžel pri tvorbe kníh? Ten sa môže pozerať na nejaké to slovanské špecifikum alebo na éru, o ktorej píšete, zvonku, ako nezaujatá osoba.
Ovplyvnil? Ja myslím, že nie. Ovplyvnil ma keď tak v tom smere, že je tiež kreatívny, on spieva, vystupuje s kapelou, maľuje a v podstate sa tak navzájom inšpirujeme. On si to prečíta, dá mi spätnú väzbu, povie mi, čo si myslí. Ale že by ma nejak ovplyvňoval, to nie. Akurát v knihe je vždy nejaká špecifická postava a on má vždy potrebu všetkým povedať, že to nie je on. (Smiech)
Pracujete už na ďalšej knihe? Prezradíte, čoho by sa tentokrát mala týkať?
Áno, chystám ďalšiu knihu. Mám ju rozpísanú a dúfam, že už budem mať čas a sadnem si k nej. Myslím, že to bude neštandardný formát, zatiaľ to ešte nie je úplne uzavreté . Tematicky je to zase život v súčasnej dobe, fungovanie v súčasnom meste, so všetkými nástrahami, ktoré pre moderného človeka prináša, myslím, že tam nebude už veľa histórie. Jednoducho - píšem o tom, ako je ťažké zachovať si zdravý rozum v súčasnom stave fungovania tejto urbánnej aglomerácie.
