Trinásťroční, to je kniha nielen pre násťročných. Je na nich primárne cielená, ale čo je dôležitejšie, je pre nich ako stvorená. Do príbehov sa začítajú rýchlo a budú im blízke. Riešia prevažne vzťahy v rodine, niektoré postavy nachádzajú únik na sociálnych sieťach, či v hudbe. Obsahujú tiež prvky fantastiky a sci-fi. A vďaka svojmu rozsahu očaria nielen mladých knihomoľov.
Päť príbehov z rôznych časových období sa odohráva prevažne na Slovensku. Zažívajú ich trinásťroční Slováci - Darina, Oliver, Šarlota, Sväťo a Viola. Každý z nich žije v inej slovenskej obci, v odlišnej dobe, počnúc rokom 1992 až po 2157. Každý z nich sa vyrovnáva s odlišnou domácou i celospoločenskou atmosférou. Stretávame sa s nimi v čase, keď sa to v ich živote láme a musia sa zmieriť s realitou.
O knihe prezradí viac autorka, Zuzana Štelbaská..jpg)
Hneď v prvom príbehu sa čitateľ stretne s pojmom virtuálne šťastie. Nazývate ním pocit bezpečia, istoty a výnimočnosti, ktorý ľudia zažívajú na sociálnej sieti budúcnosti. Nie je bezbrehé používanie internetu či počítačové hry len inou formou úniku od reality, akú sme praktikovali pred ich rozšírením?
Tak, ako v iných oblastiach, aj tu by som sa rada vyhla zovšeobecneniu. Pred internetom ľudia tiež unikali, aj keď inými cestami (a nemám tým na mysli drogy ani nič podobné), ale mnohí časom zistili, že úniky nikam nevedú, zmenili názor, aj náhľad na svet a začali žiť inak. Podobne vnímam internet. Sú fázy, kedy nás úplne opantá a pohltí, ale mnohí sa z nich časom vymaníme a prestaneme záplavu informácií vnímať, odstrihneme sa a zistíme, že vlastne o nič neprichádzame.
Fascinuje, desí a nadchýna ma superrýchly technologický pokrok a tiež vývoj sociálnych sietí. Keď som túto poviedku písala, ešte som netušila, že zakrátko sa skutočne objaví firma, ktorá podobný virtuálny zážitok začne ponúkať - to, čo zažije moja hrdinka Darina v sieti Oxacul, je už reálne na dosah. Aj preto som poviedku umiestnila do blízkej budúcnosti.
Osobne som fanúšikom sociálnych sietí aj internetu, prežila som však tiež obdobie hľadania rovnováhy. Dnes som s týmto výdobytkom, myslím, vysporiadaná. Pri nadužívaní čohokoľvek sa totiž ľahko môže stať, že už nepôjde o únik, ale o pád do čiernej diery.
Príbehy z rokov 1992 a 2003 sú realistické, napojené na domácu spoločenskú situáciu. Tie z rokov 2026 a 2157 si pýtali riadnu dávku fantázie. Čo Vám bolo oporou pri ich vymýšľaní?
Oporou mi bol čas, ktorý je pre mňa ako mamu dvoch malých detí veľkou vzácnosťou. Keď ho mám dostatok, ponáram sa do príbehov úplne celá. Vizualizujem, neplánujem, nechám hrdinov, nech konajú, vedie ma podvedomie a obrazotvornosť. Sú to momenty, kedy cítim a prežívam proces tvorby z najhlbšieho vnútra, okolie pre mňa prestáva existovať a dokážem takto pri písaní presedieť v jednom kuse aj celé hodiny. Často sa mi stáva, že si na začiatku k príbehu sadám s nejakým zámerom, ale zrazu zistím, že postavy robia a hovoria niečo celkom iné. Rada sa tomu podvoľujem. Podobne to bolo aj v prípade Vami spomínaných poviedok.
Okrem posledného príbehu z roku 2157, ktorý je až mystický, ste aj do príbehu z roku 2016 zakomponovali nadprirodzeno. Bolo pre Vás inšpiráciou, že naši predkovia verili rôznym poverám či tajomným javom?
Som racionálny človek, ale na úrovni fantázie a rozprávok nemám žiadne hranice. Páčia sa mi mystifikácie a mám celkovo rada surrealizmus, ako vo výtvarnom umení, tak aj v literatúre. Odlišujem však vieru od fantazírovania. Baví ma skôr dráždenie čitateľa, keď narazí v texte na niečo, čo sa tvári ako úplne normálne, ale pritom vyvoláva pochybnosti, mieša tieto dva svety a dovoľuje rozprávke v nových formách prenikať k nám, aj keď sme z jej detskej podoby už vyrástli. Vami spomínané povery som v tomto zmysle nebrala do úvahy, ani neboli mojim východiskovým bodom.
Doteraz ste písali predovšetkým pre deti do desať rokov. Ako sa zrodil nápad na túto knihu pre vekovú skupinu násťročných a jej hlavné myšlienky?
Ešte v roku 2005 som napísala rozhlasovú hru Za pokus nič nedáš, ktorá v autorskej súťaži Slovenského rozhlasu získala prémiu. Hra sa, žiaľ, nikdy nerealizovala, ale jej námet pochádzal zo skutočnosti a často sa mi vracal do spomienok. Raz som ju pri upratovaní počítača našla a pokúsila som sa ju prepísať do poviedkovej formy. Vznikol tak Sväťo, ku ktorému mi okamžite v hlave naskočil nápad na zvyšok knihy a hrdinov, ktorých by som v nej chcela mať. Poviedok som napísala viac, ale nakoniec som po selekcii usúdila, že stačí päť.
Darina z roku 2026 je mojou sci-fi odozvou na ľudskú posadnutosť sociálnymi sieťami. Šarlota, dievča zo súčasnosti, je malým testom vnútorných hodnôt zmäteného človeka. Viola z ďalekej budúcnosti ma zase lákala pre úplnú slobodu vymysleného sveta, ktorý príde po nás. Jej alteregom je líška, dostala sa aj na obálku, z čoho mám veľkú radosť. A nakoniec Oliver a jeho otec z roku 1993 majú takisto predlohu v skutočných ľuďoch, hoci ich príbeh o návrate z emigrácie je úplne vymyslený. Problematika 21. augusta 1968 ma zaujíma odnepamäti, keďže som sa narodila presne na desiate výročie týchto udalostí a verím, že v kontexte, v akom sa Oliver dostane po bezcieľnom putovaní celým svetom až do Košíc, budú tieto dejinné súvislosti pre mladých čitateľov stráviteľné.
Plánujete ďalšie knihy pre čoraz starších čitateľov alebo skôr návrat k tvorbe pre menšie deti?
Zanedlho po Trinásťročných vyjdú Štrnásťroční a sériu by som rada ukončila aj Pätnásťročnými. V tomto roku by však mala vyjsť aj kniha pre menšie deti - predškolákov a prvý stupeň ZŠ. Baví ma písať pre všetky vekovky.
Autorka: Jana Golianová
Foto: archív Zuzany Štelbaskej
