Keď sa povie Gruzínsko, vybavím si Kaukaz, Stalina a Tbilisi. Kaukaz ako pohorie a podmanivú prírodu, ktorú si predstavujem, keď sa snažím zapátrať, ako by Gruzínsko mohlo vyzerať. Stalina, ktorý sa narodil v Gori vo východnom Gruzínsku. A hlavné mesto, o ktorom viem iba to, že je hlavné. Bez nápovedy by som nevedela povedať ani aké štátne zriadenie tam panuje (je to poloprezidentská republika) alebo akou menou platia (gruzínske lari). História? Nadvláda Ruska, ZSSR, občianska vojna a revolúcie. A práve z tejto krajiny pochádza Jelena Bočorišvili, ktorá v štyroch príbehoch, ktoré sa pre šírku deja a postáv, no zároveň úzkým prepojením, označujú ako "stenografické romány", píše o Gruzínsku.
O sile drobnej matky, o opere a strate milovanej ženy, o osude gomarteliovskej rodiny a ich masti a o snúbencoch Fafočky. O Gruzínsku niekoľkých generácií obyčajných ľudí, žijúcich v krajine poznamenanej Sovietským zväzom. Vojna, nedostatok všetkého, susedia, ktorí menia kabát podľa politickej situácie i susedia, ktorí miznú bez stopy. No bez ohľadu na to, kto zrovna krajine vládol, aká bola situácia, stále tu boli obyčajní ľudia, ktorí chceli prežiť. A žiť.
Štyri rozličné príbehy na dvesto stranách doplnil výstižnými ilustráciami Michal Puhač. Nie sú to obyčajné ilustrácie. Sú čiernobiele, silné, na prvý pohľad vyjadrujúce situáciu. Strach, bezmocnosť, utrpenie, smútok i túžbu. To všetko v nich je. A také sú aj všetky štyri romány. Málo úsmevov, veľa nešťastia.
Hlava mého otce sa mi hodnotí veľmi ťažko. Mám pocit, akoby som hodnotila niekoho život a to sa nepatrí. Autorka má výrazný talent a mieša realitu s čímsi snovým. Na jednej strane je to pre mňa lákadlo - dozvedieť sa viac z histórie mne málo známej krajiny. Prečítať si knihu, ktorá nikdy nebude bestsellerom, no má toľko čo povedať. Na druhej strane, všetko to nešťastie a mimoriadny štýl, akým Jelena Bočorišvili píše.
Prekvapilo ma, že autorka dej takmer nijako časovo nezaraďuje. Nepíše, v ktorom roku sa príbeh odohráva, vieme to len približne podľa niektorých veľkých udalostí, ktoré sa stali, a aj to musíte mať aký-taký prehľad. Akoby chcela naznačiť pomalé plynutie času a nedôležitosť konkrétneho dátumu na osud postáv.
Knihu som čítala dlho a ešte dlhšie som dávala dohromady myšlienky. Niektoré obrazy mám aj po niekoľkých týždňoch pred očami. Určite za to môžu aj ilustrácie, ktoré, ak ich nebudete preskakovať, no dáte si čas na preskúmanie detailov, rýchlo vpijete do pamäti.
Odporúčam? Určite áno. Len si netrúfam určiť cieľovú skupinu. A bez pochyby si vás musí nájsť v tom správnom čase.
Autorka (vrátane fotografie):
