K CHRONOLÓGIIViem, od poslednej knihy ubehlo veľa času. Takže by bolo na mieste trochu si to zrekapitulovať.
Kniha, ktorú držíte v rukách, je piaty diel Piesne ľadu a ohňa. Štvrtý sa volal Hostina pre vrany. Tento diel naň však nenadväzuje v bežnom zmysle, skôr sa dá povedať, že sa ich dej odohráva súčasne.
Tanec aj Hostina rozprávajú o tom, čo sa dialo bezprostredne po udalostiach opísaných v treťom diele Búrka mečov. Zatiaľ čo v Hostine sme sa zamerali na Kráľov prístav a blízke okolie, Železné ostrovy a Dorn, Tanec nás zavedie na sever do Čierneho hradu, na Múr (ale aj zaň) a na druhý breh Úzkeho mora do Pentosu a Otrokárskeho zálivu, aby sme pokračovali v rozprávaní o Tyrionovi, Jonovi Snowovi, Daenerys Targaryenovej a ostatných postavách, s ktorými ste sa nestretli v predchádzajúcom diele. Takže tieto knihy nejdú za sebou, odohrávajú sa skôr paralelne... a sú rozdelené geograficky, nie chronologicky.
Ale len do určitej miery.
Tanec s drakmi je dlhší ako Hostina pre vrany a zachytáva väčší časový úsek. V druhej polovici knihy sa znova objavia postavy, ktoré nám ponúkali svoj uhol pohľadu v Hostine pre vrany. A znamená to presne to, čo si myslíte – rozprávanie sa dostalo za časové obdobie pokryté Hostinou a oba prúdy sa znova spojili.
Po tejto knihe nasledujú Vetry zimy. A dúfam, že tam sa budú triasť opäť všetci pekne spolu…
George R. R. Martin
apríl 2011
PROLÓG
Noc páchla človečinou.Warg zastal pod stromom a vetril na všetky strany. Sivohnedú srsť mu farbili roztancované tiene. Slabučký vánok, čo zaševelil v konároch borovice, privial silný pach človeka na pozadí jemnejších vôní líšky, zajaca, tuleňa, jeleňa a dokonca aj vlka. Warg dobre vedel, že aj tie patria človeku, kyslý zápach mŕtvych koží prerážal čerstvý závan dymu, krvi a hniloby. Iba ľudia sťahujú zvieratá z kože a obliekajú sa do nej.
Na rozdiel od vlkov sa však wargovia ľudí neboja. Od hladu a nenávisti mu stiahlo žalúdok. Potichu zavrčal, aby privolal svojho jednookého brata a prešibanú sestričku. Len čo vyrazil pomedzi stromy, svorka mu bola za pätami. Zavetrili tú istú stopu. Keď vkĺzol do ich kože, zbadal sám seba, ako uháňa v čele svorky. Z dlhých sivých čeľustí mu vychádzali chumáčiky teplej bielej pary. Na labách im primrzol sneh, stvrdol na kameň, ale boli lovci a hnali sa za korisťou. Mäso, pomyslel si warg, čerstvé mäso.
Jeden človek je slabý a zraniteľný. Aj keď je veľký a mocný a má dobrý zrak, sluch má slabý a pachy mu nič nehovoria. Jelene, losy, ba i zajace ho poľahky predbehnú, medvede a kance zasa premôžu. No človečie svorky sú oveľa nebezpečnejšie. Keď sa vlky priblížili ku koristi, začul warg skučanie mláďaťa, chrupčanie zamrznutej snehovej pokrývky pod nemotornými človečími labami, šuchot kožušín a cvendžanie dlhých sivých pazúrov, čo pri sebe nosí človek.
Meče, zašepkal mu vnútorný hlas, oštepy.
Z obnažených hnedých konárov viseli ľadové tesáky. Jednooký sa predieral húštím a rozmetával sneh na všetky strany. Svorka ho nasledo-vala. Vybehli na kopec, zliezli na druhej strane a pred nimi sa zjavila čistina s korisťou. Zbadal samicu, v náručí zvierala mláďa zakrútené do kožušín. Tú si nechaj nakoniec, zašepkal hlas, najprv sa zbav samcov. Hulákali na seba ako vždy, no warg cítil ich strach. Jeden držal drevený pazúr, vysoký ako on sám. Hodil ho do nich, ale ruka sa mu triasla a pazúr minul cieľ.
Vtedy sa na nich vrhli.
Jednooký brat zvalil samca so zubom do záveja a rozhryzol mu hrdlo. Sestra prekĺzla za druhého a napadla ho od chrbta. Ostala len samica s mladým.
Aj samica zvierala malý kostený pazúr, no pustila ho, len čo jej zahryzol do nohy. Spadla na zem a oboma rukami objala hlučné mláďa. Pod kožušinami bola len kosť a koža, ale cecky mala plné mlieka. Zato mláďa bola skutočná pochúťka. Najšťavnatejšie kúsky nechal bratovi. Kým sa svorka kŕmila, zamrznutý sneh navôkol sa pomaly sfarboval krvou.
Ďaleko odtiaľ, v hlinenej chatrči so slamenou strechou, dymníkom a podlahou z udupanej hliny sa Varamyr zachvel a oblizol si ústa. Mal krvou podliate oči, popraskané pery a sucho v krku, ale v ústach cítil chuť krvi a sadla, hoci mu od hladu skrúcalo žalúdok. Detské mäsko, pomyslel si a spomenul si na Balíka. Ľudské mäso. Vari už klesol tak hlboko, že túži po ľudskom mäse? V duchu počul, ako naňho Haggon vrčí. „Ľudia môžu jesť zvieratá a zvieratá ľudí, ale človek, ktorý ochutná človečinu, je netvor.“
Netvor bolo odjakživa Haggonovo obľúbené slovo. Netvor, netvor, netvor. Iba netvor žral ľudské mäso, páril sa s vlčicami alebo vnikal do cudzích ľudských koží.
Haggon bol slaboch, bál sa vlastnej moci. Keď som ho pripravil o nádej na druhý život, zomrel v slzách a opustený. Varamyr mu zjedol srdce. Veľa ma naučil, a práve vďaka nemu som po prvý raz ochutnal ľudské mäso.
Pravdaže, vo vlčej koži. Nikdy nezjedol človečinu ľudskými ústami. Napriek tomu nemienil pripraviť vlky o hostinu. Boli rovnako vyhladovaní ako on, iba kosť a koža, uzimení a lační, a tá korisť… dvaja muži a žena s dieťaťom, čo po porážke vbehli smrti do náručia. Aj tak by dlho nevydržali, buď by ich zahubil mráz alebo hlad. Takto je to lepšie, aspoň sa netrápili. Rýchla smrť. Vykúpenie.
„Vykúpenie,“ šepol. Škriabalo ho v hrdle, no dobre mu padlo počuť ľudský hlas, aj keď len vlastný. Vlhký vzduch páchol plesňou, zem bola studená a tvrdá a oheň viac dymil ako hrial. Priplazil sa k nemu čo najbližšie, kašľal a triasol sa, v boku sa mu otvorila rana a bolestivo pulzovala. Krv mu vsiakla do nohavíc až po kolená, zaschla a stvrdla.
Bodlina ho varovala, že sa to môže stať. „Zošila som ti ranu čo najlepšie, ale musíš oddychovať, inak sa ti potrhajú stehy a nezahojí sa.“
Bodlina bola jeho posledná spoločníčka, kopijníčka do špiku kostí – samá bradavica, zocelená a vráskavá. Ostatní ich cestou opustili. Jeden za druhým sa pobrali do svojich dedín, k Mliečnej vode, do Tvrdého domova alebo do lesa po istú smrť. Varamyr nevedel, kam sa podeli, ani ho to nezaujímalo. Mal som do niektorého vkĺznuť, kým sa dalo. Do jedného z dvojčiat alebo do toho veľkého so zjazvenou tvárou, či do toho mladého ryšavca. No čo keby na to ostatní prišli? Vrhli by sa naňho a zabili ho. Navyše ho prenasledovali Haggonove slová a potom už bolo neskoro.
Po bitke sa v lesoch túlali tisícky hladných vydesených divochov, čo utiekli pred krviprelievaním pri Múre. Niektorí sa chceli vrátiť do opustených domovov, iní zase pochodovať späť a znovu zaútočiť na bránu, no väčšina len bezcieľne blúdila divočinou. Unikli síce havranom v čiernych plášťoch aj rytierom v sivom brnení, ale prenasledovalo ich neúprosnejšie vojsko. Zo dňa na deň sa rozrastali zástupy mŕtvol. Mnohých zabil hlad, mráz či choroby, ďalší padli za obeť bývalým spolubojovníkom, ktorí s nimi prednedávnom pochodovali na juh pod vedením Mancea Nájazdníka, kráľa za Múrom.
Mance padol, šepkali si zúfalo divosi, zajali ho, je mŕtvy. „Harmu zabi-li, Mancea zajali a ostatní utiekli a nechali nás napospas osudu,“ tvrdila Bodlina, keď mu zašívala ranu. „Tormund, Uslzený, Varamyr v šiestich kožiach, všetci naši statoční nájazdníci. Kam sa len podeli?“
Nespoznala ma, uvedomil si Varamyr. A prečo by aj? Bez svojich zvierat vyzeral ako niktoš. Predtým som bol Varamyr v šiestich kožiach, stoloval som s Manceom Nájazdníkom. Meno Varamyr si vymyslel, keď mal desať rokov. Meno hodné lorda, mocné a hrozivé, meno z piesní. A napriek tomu zdupkal ako vyplašený králik. Vysvitlo, že strašný lord Varamyr je obyčajný zbabelec, no nezniesol, aby sa to dozvedela aj stará kopijníčka, tak jej povedal, že sa volá Haggon. Neskôr premýšľal, prečo si zo všetkých mien vybral práve toto. Zožral som mu srdce a zapil ho jeho krvou, a predsa ma stále prenasleduje.
Jedného dňa sa k nim prirútil jazdec na vycivenom bielom koni a všetkých presviedčal, nech zamieria k Mliečnej vode, kde Uslzený zbiera vojsko, s ktorým by prekročil Most z lebiek a dobyl Tieňovú vežu. Veľa ľudí s ním odišlo, ale väčšina ostala. O pár dní nato sa zjavil akýsi zanovitý bojovník v kožušinách, obvešaný jantárom, obchádzal ohniská a nahováral divochov, aby sa vydali na sever a utiahli do údolia Thenn. Varamyr nechápal, prečo by tam mali byť v bezpečí, keď aj Thennčania odtiaľ zutekali, no mnohí ho nasledovali. Ďalšie stovky sa pridali k lesnej čarodejnici, ktorá mala videnie, že po nich príde flotila lodí a odvezie ich na juh. „Musíme ísť k moru,“ vykrikovala Krtica a jej prívrženci sa obrátili na východ.
Varamyr by sa k nim pridal, keby mal viac sily. Sivé studené more však bolo ďaleko, vedel, že takú dlhú cestu by neprežil. Zomrel už deväťkrát a tentoraz ho čakala skutočná smrť. Plášť z popolky, spomenul si, bodol ma pre obyčajný plášť z popolky.
Jeho majiteľka bola mŕtva, ktosi jej rozmlátil hlavu na krvavú kašu s úlomkami kostí, ale jej plášť vyzeral teplý a hrubý. Snežilo a Varamyr nechal svoj plášť pri Múre. Prišiel tam o všetok svoj majetok: kožušiny na spanie, vlnené spodky, čižmy z ovčej kože a kožušinové rukavice, zásoby jedla a medoviny, pramene vlasov všetkých žien, ktorých sa kedy zmocnil, dokonca aj zlaté náramky, čo mu daroval Mance. Zhorel som a potom zutekal, šialený od bolesti a strachu. Pri tej spomienke sa hanbil, ale rozhodne nebol sám. Celé stovky, ba tisíce divochov vzali nohy na plecia. Nemali sme šancu. Vyrútili sa na nás rytieri v oceľovom brnení a pobili všetkých, čo zostali bojovať. Mohli sme len ujsť alebo zomrieť.
Uniknúť smrti však nebolo také jednoduché. Keď Varamyr v lese narazil na mŕtvu a zohol sa, že si vezme jej plášť, vôbec si nevšimol chlapca, čo vybehol z húštia, zabodol mu do boku dlhý kostený nôž a vytrhol mu z rúk popolku. „Bola to jeho matka,“ vysvetlila mu neskôr Bodlina. „Ten plášť patril jeho matke a ty si ju okrádal…“
„Bola predsa mŕtva,“ vyhlásil Varamyr a mykol sa, keď mu kostenou ihlou prepichla kožu. „Niekto jej rozbil hlavu. Nejaký havran.“
„Čoby havran, Kopytníci. Videla som ich.“ Ihlou mu zašívala ranu na boku. „Nemajú ďaleko od zverov, a ktože ich teraz skrotí?“ Veru nik. Ak Mancea naozaj zabili, slobodný národ je odsúdený na zánik. Thennčania, obri, Kopytníci, jaskynní ľudia s nabrúsenými zubami aj kmene zo západného pobrežia s kostenými záprahmi… po všetkých si príde smrť, aj po havrany. Čierne plášte to zrejme ešte netušia, ale stihne ich rovnaký osud ako ostatných. Nepriateľ sa blíži.
V duchu začul Haggonov drsný hlas: „Čaká ťa dvanásť smrtí, chlapče, a každá bude bolieť… ale po tej skutočnej príde nový začiatok. Druhý život je vraj jednoduchší a krajší.“
Onedlho zistí, či mal učiteľ pravdu. Vedel, že skutočná smrť sa blíži, cítil ju v štipľavom dyme, čo napĺňal chatrč, aj v teple, čo zacítil pod prstami, keď vopchal ruku pod oblečenie a dotkol sa rany. No drvila ho zima, zaliezala mu až do špiku kostí. Tentoraz ho zabije chlad.
Naposledy zahynul v plameňoch. Horel som. Spočiatku si myslel, že ho zasiahol zápalný šíp z Múra… lenže tento oheň ho spaľoval zvnútra. A tá bolesť…
Varamyr zomrel už deväťkrát. Raz ho zabila kopija, inokedy roztrhal medveď a raz dokonca vykrvácal, keď vrhol mŕtve šteňa. Prvýkrát okúsil smrť, keď mal šesť rokov – otec mu sekerou rozťal hlavu. Nič sa však nevyrovnalo bolesti, akú zažil, keď ho spaľoval oheň. Chcel odletieť, aby jej unikol, no zúfalým mávaním krídel len ešte väčšmi rozdúchaval plamene. V jednej chvíli letel ponad Múr a sledoval pohyb nepriateľa, vzápätí mu srdce zhorelo na popol a ocitol sa vo vlastnej koži, takmer pritom prišiel o rozum. Pri tej spomienke ho striaslo.
Vtedy si všimol, že vyhaslo v ohnisku.
Ostala v ňom iba hŕbka obhorených polien a pár svietiacich uhlíkov v pahrebe. Ešte dymí, stačí naň len priložiť. Zaťal zuby, priplazil sa ku kôpke konárov, čo nazbierala Bodlina, prv než sa vybrala na lov, a prihodil na pahrebu zopár vetvičiek. „No tak,“ zachrčal. „Chyťte sa!“ Dúchol do uhlíkov a v duchu sa modlil k bezmenným bohom lesov, kopcov a polí.
Nevyslyšali jeho prosbu. Po chvíli zmizol aj dym a v chatrči sa ochladilo. Varamyr nemal kresadlo, práchno ani drevo na podkúrenie. Vlastnými silami oheň iste nerozdúcha. „Bodlina!“ zvolal zachrípnutým hlasom plným bolesti. „Bodlina!“
Mala špicatú bradu, plochý nos a na líci bradavicu, z ktorej vyrastali štyri dlhočizné tmavé chlpy. Bola škaredá ako noc, ale aj tak ju túžil znovu vidieť. Mal som sa jej zmocniť, skôr než odišla. Ako dlho je preč? Dva dni? Tri? Nebol si istý. V chatrči vládlo prítmie, celý čas podriemkaval, nevedel, či je vonku noc, alebo deň. „Počkaj tu,“ vyhlásila. „Idem zohnať niečo pod zub.“ A tak čakal ako sprostý a dumal o Haggonovi, Balíkovi aj hriechoch, ktoré napáchal, no prešli celé dni a Bodliny nikde. Už sa nevráti. Ktovie, či ho neprekukla. Možno mu videla na tvári, čo má za lubom, alebo sa prezradil, keď blúznil v horúčke.
Netvor, začul Haggonov hlas, akoby bol tu, rovno pri ňom. „Je to len škaredá kopijníčka,“ namietol Varamyr. „Ja som významný človek, warg, prevteľovač. To ja si zaslúžim žiť, nie ona.“ Odpovede sa nedočkal. Napokon, bol tu sám. Bodlina odišla, opustila ho ako všetci ostatní.
Aj vlastná matka sa ho zriekla. Za Balíkom plakala, ale za mnou nie. Keď ho otec vytiahol z postele, aby ho odovzdal Haggonovi, nevenovala mu jediný pohľad. Celou cestou do lesa kričal a kopal, až kým mu otec nedal facku a neprikázal zavrieť ústa. „Patríš medzi svojich,“ vyhlásil a sotil ho Haggonovi k nohám.
Mal pravdu, uvedomil si v triaške Varamyr. Haggon ma veľa naučil. Ukázal mi, ako loviť zver, chytať ryby, zaklať prasa a vykostiť pstruha, aj ako sa nestratiť v lese. Zasvätil ma do života wargov a prevteľovačov, hoci som bol nadanejší než on.
O niekoľko rokov šiel hľadať rodičov, aby im povedal, že z ich malého Uzlíka vyrástol Varamyr v šiestich kožiach, ale obaja boli už dávno mŕtvi a spopolnení. Odišli do stromov a riek, odišli do skál a zeme. Odišli do prachu a popola. To im povedala lesná čarodejnica, keď zomrel Balík. Uzlík nechcel, aby aj po ňom ostala len kopa hliny. Dúfal, že o ňom zložia mnohé piesne a krásne devy mu budú ležať pri nohách. Keď vyrastiem, stanem sa kráľom za Múrom, prisahal. Táto túžba sa mu nesplnila, ale dostal sa veľmi blízko. Všetci divosi sa ho báli. Do boja sa niesol na chrbte ľadového medveďa vysokého trinásť stôp, slúžili mu tri vlky i ľadový tiger a sedával po pravici Mancea Nájazdníka. To Mance ma priviedol až sem. Nemal som ho počúvať. Mal som vkĺznuť do medvedej kože a roztrhať ho na márne kúsky.
Kým neprišiel Mance, Varamyr v šiestich kožiach si žil ako pán. Býval v Haggonovej sieni z machu, hliny a brvien a obsluhovali ho jeho zvieratá. Ctili si ho v dvanástich dedinách. Nosili mu chlieb, soľ a jablčné víno, ba aj ovocie a zeleninu z vlastných sadov a záhrad. Mäso si zháňal sám. Keď zatúžil po žene, poslal za ňou ľadového tigra a všetky ho pokorne nasledovali. Pravda, niektoré s plačom, ale ani jedna sa mu neodvážila vzoprieť. Obdaril ich semenom, na pamiatku im odrezal pramienok vlasov a poslal ich naspäť. Občas prikvitol dedinský hrdina s kopijou v ruke a chcel ho skántriť, aby zachránil sestru, dcéru či milú. Tých Varamyr pozabíjal, no ženám neublížil. Niektoré dokonca obťažkal deťmi. Samé nedochôdčatá, krpaté a slabé ako Uzlík. Ani jedno nezdedilo môj dar.
Zrazu ho zaplavil strach, zviechal sa na vratké nohy. Chytil sa za bok, aby zastavil krvácanie, vykročil k dverám, odhrnul ošklbanú kožušinu a ocitol sa zoči-voči bielemu múru. Sneží. Nečudo, že v chatrči sa zotmelo a naplnil ju dym. Pochovala ju hrubá vrstva snehu.
Varamyr sa zaprel a mäkká mokrá stena sa poddala. Vonku panovala mŕtvolne biela noc – bledé oblaky krúžili okolo striebristého mesiaca a tisícky hviezd sa chladne prizerali ich tancu. Navôkol stáli ďalšie zaviate chatrče a za nimi sa ligotal zľadovatený čarostrom. Na juhu a západe sa dvíhali kopce, rozľahlá biela divočina, nehybná v padajúcom snehu. „Bodlina!“ zvolal chabo Varamyr. Ktovie, ako ďaleko sa zatárala. „Bodlina! Ženská! Kde si?“
V diaľke zavyl vlk.
Varamyr sa zachvel. Ten zvuk poznal lepšie než hlas vlastnej matky. Jednooký. Najstarší, najväčší a najzúrivejší zo svorky. Stopár bol štíhlejší, rýchlejší a mladší a Šibalka zase prefíkanejšia, no obaja sa báli Jednookého. Ich starší brat bol nebojácny, húževnatý a krutý.
O ostatné zvieratá prišiel, keď mučivo zomieral v orľom tele. Ľadový tiger utiekol do lesa a medveď rozdriapal štyroch chlapov, kým ho neskolili oštepom. Keby sa k nemu Varamyr priblížil, roztrhal by ho na kusy. Nenávidel ho a zúril, keď mu vkĺzol pod kožu alebo vysadol na chrbát.
Ale jeho vlky…
Sú to moji bratia, moja svorka. Prežil s nimi nejednu mrazivú noc, zakaždým ho prikryli vlastnými telami, aby ho zohriali. Keď zomriem, pochutnajú si na mne, a na jar po mne ostanú len kosti. V tejto myšlienke nachádzal útechu. Napokon, vlky mu často zháňali obživu, zaslúžia si, aby ich po smrti nakŕmil. Možno sa k nim pridá a na začiatku druhého života roztrhá vlastnú mŕtvolu.
Najľahšie sa zbližoval so psami, žili s ľuďmi takpovediac pod jednou strechou a dávno si na nich zvykli. Vkĺznuť do psej kože bolo ako obúvať si staré vychodené čižmy. Čižmy boli stvorené pre nohy a psy pre obojok, či už obyčajný alebo neviditeľný. S vlkmi to bolo zložitejšie. Mohol sa s nimi spriateliť alebo zblížiť, no ani jeden sa nedal naozaj skrotiť. „Vlky a ženy sú na celý život,“ vravieval Haggon. „Keď si vezmeš ženu, stane sa tvojou manželkou. Keď si vezmeš vlka, staneš sa jeho súčasťou a on zase tvojou. Oboch vás to poznačí.“
Haggon ho učil, aby dal ostatným zvieratám pokoj. Mačky sú márnivé a kruté, neoddá sa im veriť. Losy a jelene sú korisť a aj ten najodvážnejší človek sa zmení na zbabelca, ak v nich ostane pridlho. Medvede, diviaky, jazvece, lasice… nič z toho Haggon neschvaľoval. „Niektoré zvery neradno pokúšať, chlapče. Nepáčilo by sa ti, čo s tebou spravia.“ A vtáky boli podľa neho úplne najhoršie. „Ľuďom nie je súdené lietať. Zalietaš si v oblakoch a nebudeš sa chcieť vrátiť na zem. Poznám prevteľovačov, čo to skúsili so sokolmi, sovami aj krkavcami. Odvtedy aj v ľudskej koži len zasnene posedávajú a zízajú na oblohu.“
Mnohí prevteľovači s ním však nesúhlasili. Keď mal Uzlík desať rokov, Haggon ho priviedol na zhromaždenie. Wargov tam bolo najviac, vlčích bratov, no práve tí ostatní sa mu videli oveľa zaujímavejší. Borroq sa tak podobal na svojho diviaka, že mu chýbali len kly, Orell mal orla, Briar ľadového tigra (len čo ho zbadal, zatúžil po vlastnom), Grisella zase kozy…
No ani jeden z nich sa nevyrovnal Varamyrovi v šiestich kožiach, dokonca ani vysoký zachmúrený Haggon s ručiskami ako z ocele. Starý lovec zomieral so slzami v očiach, keď mu Varamyr zobral Siváčika – vyhnal ho a sám si vlka podmanil. Na druhý život môžeš zabudnúť, starec. V tých časoch sa ešte volal Varamyr v troch kožiach. So Siváčikom mal štyri, no bol to starý vlk, bezzubý a zúbožený. Onedlho nasledoval svojho bývalého pána na druhý svet.
Varamyr sa dokázal zmocniť každého zvera, zlomiť jeho odpor a privlastniť si jeho kožu. Psa, vlka, medveďa alebo jazveca…
Bodlina, pomyslel si.
Haggon by ho nazval netvorom a odporným hriešnikom, no toho už dávno zabil, zožral a spálil. Mance by ho istotne preklial, ale aj ten je mŕtvy alebo v zajatí. Nik sa to nedozvie, vkĺznem do starej kopijníčky a Varamyra v šiestich kožiach nechám zahynúť. Predpokladal, že jeho dar sa pominie spolu so starým telom. Príde o svorku a zmení sa na škaredú, vycivenú ženu, ale aspoň unikne smrti. Ak sa vôbec vráti. Ak sa jej dokážem zmocniť.
Zakrútila sa mu hlava. Zrazu kľačal na kolenách s rukami zaborenými do záveja. Nabral si za hrsť snehu, džgal ho do úst, natieral na bradu a popraskané pery, konečne mal vodu. Bola ako ľad, ledva ju prehltol, a znova si pritom uvedomil, ako ho spaľuje horúčka.
Len čo si uhasil smäd, hlad ho kváril ešte viac. Žalúdok sa dožadoval jedla, nie vody. Prestalo snežiť, zdvihol sa prudký vietor a naplnil vzduch drobnými kryštálikmi, čo ho štípali do tváre, keď sa s otvorenou ranou tackal cez záveje. Vydychoval biele obláčiky pary. Pod čarostromom našiel dlhý konár, poslúžil mu ako barla. Sťažka sa oň oprel a zamieril k najbližšej chatrči. Možno tu dedinčania niečo nechali… vrece jabĺk, sušené mäso, čokoľvek, čo by ho udržalo pri živote, kým sa vráti Bodlina.
Už-už sa blížil k cieľu, keď sa palica pod jeho váhou zlomila a nohy mu vypovedali službu.
Netušil, ako dlho ležal v snehu a farbil ho vlastnou krvou. Sneh ma onedlho pochová. Bude to pokojná smrť. Ku koncu sa človeku chce spať a vraj je mu teplo. Na teplo sa tešil, no mrzelo ho, že už neuvidí zelené pláne za Múrom, čo Mance toľko ospevoval. „Nie je nám súdené žiť za Múrom,“ vravieval Haggon. „Slobodný národ sa prevteľovačov bojí, ale má ich v úcte. Na juhu by nás podrobení pochytali a zaklali ako prasce.“
Najprv si ma varoval, a potom si mi sám ukázal Východnú hliadku, pomyslel si Varamyr. Mohol mať nanajvýš desať rokov, keď sa tam s Haggonom vybrali, aby vymenili tucet jantárových korálov a sane plné surových koží za šesť mechov vína, soľ a medenú kanvicu. Vo Východnej hliadke sa obchodovalo lepšie než v Čiernom hrade, lebo tam kotvili lode plné tovaru z bájnych ďalekých krajín za morom. Havrany považovali Haggona za obyčajného lovca, priateľa Nočnej hliadky, a radi si od neho vypočuli novinky spoza Múra. Niektorí vedeli, že je prevteľovač, no nik to nespomenul ani slovkom. Práve tam začal Varamyr snívať o živote na teplom juhu.
Cítil, ako sa mu na čele topia snehové vločky. Lepšie než zomierať v plameňoch. Jednoducho zaspím a už sa nezobudím. Čaká ma druhý život. Cítil, že jeho vlky sa blížia. Opustí svoje zoslabnuté telo a stane sa jedným z nich, bude s nimi loviť a vyť na mesiac. Z warga sa stane skutočný vlk. Lenže ktorý?
Určite nie Šibalka. Varamyr do nej často vkĺzol, keď sa párila s Jednookým, aj keď podľa Haggona to bola zvrhlosť. No nechcel žiť ako suka. Stopár by mu vyhovoval lepšie… ale Jednooký bol väčší a zúrivejší, a on vždy obskočil Šibalku, keď sa honila.
„Časom vraj na všetko zabudneš,“ vysvetľoval mu Haggon len pár týž-dňov pred smrťou. „Keď tvoje telo zahynie, usídliš sa vo zvierati, no spomienky na predošlý život sa postupne vytratia a z warga sa napokon stane obyčajný vlk.“
Varamyr už okúsil, ako vyzerá druhý život. Keď sa zmocnil Orellovho orla, cítil, ako sa proti nemu búri prevteľovačova duša. Jeho niekdajší spoločník tak nenávidel Jona Snowa, toho prevracača plášťov, že svojou zášťou nakazil aj Varamyra. Od začiatku vedel, že Snow je warg, bolo mu to jasné, len čo zbadal obrovského bieleho pravlka, ktorý ho nemo sprevádzal. Prevteľovači sa navzájom vždy spoznajú. Škoda, že mi Mance nedovolil zmocniť sa toho pravlka, to by bol život hodný kráľa. Nepochybne by to dokázal. Snow mal dar, ale nik ho nenaučil, ako ho rozvíjať, bojoval s ním namiesto toho, aby sa z neho tešil.
Videl, ako naňho z bieleho kmeňa čarostromu hľadia červené oči. Bohovia ma súdia. Zachvel sa. Dopustil sa strašných, neodpustiteľných činov. Kradol, vraždil, znásilňoval, dokonca sa napchával ľudským mäsom a hltavo chlípal horúcu krv, keď sa valila z rozďavených hrdiel zomierajúcich. Prenasledoval svojich nepriateľov, zabíjal ich v spánku, vytrhával im vnútornosti a vláčil ich po blatistej zemi. Ako sladko chutilo ich mäso! „To nie ja, to tie zvery,“ zašepkal chrapľavo. „Môže za to váš dar.“
Bohovia neodpovedali. Dych sa mu zrážal pred očami. Cítil, ako mu zamŕza brada. Varamyr v šiestich kožiach zavrel oči.
Prisnil sa mu starý sen o chatrči pri mori, troch skučiacich psoch a plačúcej žene.
Balík. Za Balíkom plakala, ale za mnou nie.
Uzlík sa narodil predčasne a stále chorľavel, všetci čakali, že sa onedlho pominie. Matka mu dala meno, až keď dovŕšil štyri roky, no bolo už neskoro. Celá dedina ho dávno volala Uzlík, ako ho nazvala sestra Meha, kým bol ešte v matkinom lone. Ďalšiemu bratovi vymyslela meno Balík, ale bol to veľký, mocný červenolíci chlapec, narodil sa načas a dychtivo cical mlieko z matkinho prsníka. Matka ho chcela pomenovať po otcovi. Lenže Balík sa toho nedožil. Zomrel, keď som mal šesť rokov, tri dni pred svojimi druhými meninami.
„Vášho drobčeka si vzali bohovia,“ povedala vtedy lesná čarodejnica uplakanej matke. „Už nikdy neokúsi bolesť, hlad ani smútok. Bohovia si ho zobrali dolu do zeme a stromov. Sú všade vôkol nás, v skalách, potokoch, vtákoch i šelmách. Balík je s nimi, stal sa súčasťou celého sveta.“
Jej slová ho zasiahli priamo do srdca. Balík je tu, určite ma sleduje a vie o všetkom. Nemohol sa pred ním schovať, zaliezť matke pod sukňu ani vziať psy a utiecť pred otcovým hnevom. Úbohé psy. Chvostík, Ňucháč a Brecháč. Boli to dobré psy, moji priatelia.
Otec ich našiel oňuchávať Balíkovo telo, no nemohol vedieť, ktorý z nich to spravil, nuž zmárnil všetky. Tak sa mu triasli ruky, že sa musel dva razy zahnať, aby umlčal Ňucháča, a Brecháča dorazil až na štvrtý pokus. Vzduchom sa niesol pach krvi a príšerné zavýjanie zomierajúcich psov, no Chvostík jednako prišiel, keď ho otec zavolal. Bol najstarší, naučené zvyky boli mocnejšie ako strach. Keď doňho Uzlík vkĺzol, bolo už neskoro.
Nie, otec, nerob to, chcel zvolať. Psy však nevedia rozprávať a z papule sa mu vydralo iba žalostné kvílenie. Keď mu doprostred lebky dopadla sekera, chlapec v chatrči skríkol. Vtedy pochopili, kým som. O dva dni otec vzal sekeru a odvliekol ho do lesa. Uzlík si myslel, že ho chce skántriť ako predtým psy, ale dal ho Haggonovi.
Znenazdajky sa prebral na to, ako ním ktosi z celej sily lomcuje. „Vstávaj,“ kričal hlas, „vstávaj, musíme ísť! Sú ich stovky.“ Celé telo mu pokrýval zľadovatený sneh. Je mi zima. Chcel sa postaviť, ale zistil, že ruka mu primrzla k zemi. Vyslobodil si ju, no strhol si pritom kus kože. „Vstávaj!“ zvrieskla znovu. „Už sú skoro tu!“
Bodlina sa vrátila. Mykala ho za plecia a kričala. Na stuhnutej tvári cítil jej teplý smradľavý dych. Ak sa jej nezmocníš teraz, je po tebe, pomyslel si.
Pozbieral všetky sily, vykĺzol zo svojho tela a nasilu do nej vnikol.
Zaklonila sa a vykríkla.
Netvor. Kto to povedal, ona, on alebo Haggon? Nevedel. Uvoľnila ruky a jeho staré telo spadlo do snehového závoja. Zúrivo sa zvíjala a revala ako zmyslov zbavená. Aj ľadový tiger sa mu vzpieral a medveď dlho vyvádzal, driapal stromy, skaly i prázdny vzduch, no toto bolo oveľa horšie. „Vypadni, vypadni!“ počul jej krik. Zatackala sa, spadla a znovu vstala, divo rozhadzovala rukami a kopala nohami, zatiaľ čo ich duše bojovali o nadvládu nad jej telom. Nadýchla sa ľadového vzduchu a Varamyr na sekundu vychutnával jeho osviežujúcu chuť a silu jej mladého tela, keď zrazu zahryzla a ústa jej naplnila krv. Zdvihla ruky k tvári. Chcel ich spustiť, ale neposlúchali ho, a vzápätí si už driapala oči. Netvor, spomenul si, kým sa utápal v krvi, bolesti a šialenstve. Keď chcel vykríknuť, vypľula ich vlastný jazyk.
Biely svet sa pred ním zakrútil a zmizol. Na chvíľu akoby sa ocitol v čarostrome a vyrezanými červenými očami sledoval zomierajúceho muža, čo sa z posledných síl trasie na zemi, a bláznivú zakrvavenú ženu, ako poslepiačky tancuje v mesačnom svite, z očí jej tečú červené slzy a v záchvate hrôzy si strháva šaty. Potom obaja zmizli a on stúpal, rozplýval sa, jeho dušu unášalo na krídlach studeného vetra. Splynul so snehom a oblakmi, bol vrabcom, vevericou i dubom. Pomedzi stromy preletel výr na love a Varamyr bol vo výrovi, v zajacovi aj v tých stromoch. Hlboko v temnej pôde sa hmýrili slepé červy a on sa stal aj nimi. Som les a všetko, čo je v ňom, zaradoval sa v duchu. Krkavce vzlietli a rozkrákali sa, keď popri nich prechádzal. Obrovský los zaryčal a vyplašil deti, čo sa mu kŕčovito držali na chrbte. Spiaci pravlk nadvihol hlavu a zavrčal do prázdneho vzduchu. Varamyr však zmizol, skôr ako sa stihli nadýchnuť, a hľadal svoju svorku, Jednookého, Šibalku a Stopára. Bol presvedčený, že sú jeho jedinou záchranou.
To bola jeho posledná ľudská myšlienka.
Znenazdajky prišla skutočná smrť, prenikol ho mrazivý pocit, akoby ho hodili do ľadového jazera. Vzápätí už bežal zasneženou krajinou zaliatou mesačným svitom so svorkou v tesnom závese. Svet pred ním bol spolovice čierny. Jednooký, pomyslel si. Keď zavyl, Šibalka a Stopár sa pridali.
Zastali na hrebeni kopca. Bodlina, spomenul si a zamrzelo ho, o čo prišiel, no na druhej strane ľutoval, čoho sa dopustil. Údolie pod nimi bolo samý mráz. Ľadové prsty sa ovíjali okolo kmeňa čarostromu a spájali sa. Opustená dedina už nebola prázdna. Pomedzi záveje sa zakrádali tiene s modrými očami. Niektoré v hnedom, iné v čiernom, ďalšie celkom nahé, s telami bielymi ako sneh. Kopcami fičal vietor a prinášal pach mŕtveho mäsa, zaschnutej krvi, kožušiny napáchnutej plesňou, hnilobou a močom. Šibalka zavrčala, naježila sa a vycerila zuby. Nie človek. Nie korisť. Títo nie.
Telá dolu pod kopcom sa hýbali, hoci život z nich dávno vyprchal. Všetky do jedného zdvihli hlavy a pozreli na tri vlky na hrebeni. Posledná sa na ne zahľadela tá, ktorú kedysi nazývali Bodlinou. Vlnené háby a teplé kožušiny jej pokrýval srieň, ligotal sa v mesačnom svite a pri každom pohybe zaprašťal. Z prstov jej viseli bledoružové cencúle, desať dlhočizných nožov zo zamrznutej krvi. V očných jamkách sa mihotali bledomodré svetielka a dodávali jej drsným črtám zvláštnu, nadpozemskú krásu, akú za života nepoznali.
Ona ma vidí.
Objednať knihu Tanec s drakmi 1: Sny a prach v zľave 25 %, za skvelú cenu - 14,18 €.
