Benedict Wells sa narodil 29. februára 1984 v Mníchove. V čase vydania jeho štvrtého románu Na konci samoty mal tridsať rokov. Po strednej škole sa usadil v Berlíne a namiesto univerzity sa vrhol na písanie. Zjavne to bola dobrá voľba, keďže jeho debut Becks letzter Sommer bol sfilmovaný. Bola to však jeho druhá kniha, prvá vyšla neskôr, no ani jedna ešte nevyšla v slovenskom ani českom preklade. Nemecko-švajčiarsky autor je napriek tomu už aj u nás vyhľadávaným autorom vďaka knihe Na konci samoty. A kde sa vzalo „švajčiarsky“? Toto občianstvo má vďaka mame, no a po rokoch v Barcelone, aktuálne žije v Zürichu.
„Smrť už poznám dlho, no teraz už aj smrť pozná mňa.“
Týmito slovami začína román Na konci samoty a autor nás vnára do Julesovho príbehu. Z budúcnosti, v ktorej smrť takmer siahla aj na Julesa, sa po troch stránkach vraciame späť v čase. Spolu s bratom Martym a najstaršou sestrou Liz (14) prichádza o rodičov ešte v detskom veku (11). Odchádzajú na internátnu školu, kde sa s udalosťami každý z nich viac-menej vysporiadava sám. Príbeh je podaný z Julesovho pohľadu a dynamiku vzťahov s jeho súrodencami sledujeme naprieč rokmi. Iste, že ich situácia zasiahla a vplývala na ich život. Autor i postavy sa k tomu niekoľkokrát vracajú. Mierne filozoficky, zväčša s odstupom, často s vedomým dištancom. No nečakajte srdcervúce výlevy, bezmocnosť a sklamanie sa dajú prežívať aj inak.
K hlavným dejovým líniám patrí vyrovnávanie sa stratou, ale aj hľadanie seba samého či prekonávanie odcudzenia. Na prvý pohľad sú to témy, ktoré sa dajú poňať ľahkým perom, patetickými vetami, ale aj značne filozoficky a ponuro. Benedictovi Wellsovi sa podarilo ísť zlatou strednou cestou, dokázal sa zavďačiť náročnejším čitateľom, ktorí sa radi zamyslia nad správaním postáv (v tomto prípade hlavne samotných súrodencov), ale aj tým, ktorí to potrebujú mať jednoznačne definované. Prednosťou diela je, že sa týmto témam venuje v rozmedzí troch desaťročí, takže zachytáva vnímanie a patálie násťročných a potom aj dospelých, čo napríklad pri „young adult“ príbehoch zvykne chýbať.
-001.jpg)
Už z obálky knihy je zrejmé, že v nej nájdete aj romantickú dejovú linku. Na prvý pohľad či podľa anotácie sa môže zdať výrazná, no cítiť, že je písaná z pohľadu mužskej postavy (Julesa) a mužského autora (Benedicta Wellsa), preto je otázkou, či nemohlo vydavateľstvo zvoliť aj iný motív na prebale, nevraviac o tom, že kniha samotná je ružová. Na druhú stranu originál je ladený klasicko-romanticky, takže rozumiem. Ale nedajte sa odradiť, ľúbostné vzťahy sú predsa súčasťou života (aj mužov) a toto ozaj nie je červená knižnica.
Julesovo až osudové kamarátstvo s Alvou môže čitateľom pripomenúť Alice a Mattiu z Osamelosti prvočísiel od Paola Giordana. Hlavná línia prekonávania nejakého zlomového momentu (jeden je dokonca rovnaký – zmiznutie sestry) a odcudzenia postáv (i alebo minimálne časového) udávajú smer a sú výrazné. No Wellsova strohosť je úplne iná ako Giordanova a o suchosti nemôže byť reč. Wells je empatický, určite nie umrnčaný, ale ten bôľ preciťovania je prítomný.
Dielo malo pôvodne viac ako dvojnásobok strán, no autor krátil a krátil, až skrátil na cca 300. To rozhodne prispelo k tomu, aby sa v príbehu neutopil nielen on, ale predovšetkým čitateľ. Vzhľadom na štýl písania je finálny text dostatočne čitateľný, jasný, svižný a istým spôsobom ľahký. Bolo by možné utopiť ho v detailoch či nechať ho melancholicky roztiahnutý, no možno by to nebolo stráviteľné a riziko spisovateľských nedostatkov by bolo výrazne vyššie. „Nebáť sa škrtať“ je častokrát namieste, čitateľovi je úprimne jedno, koľko času ste textu venovali, on chce len výborný výsledok.
Wellsov román Na konci samoty rozhodne odporúčam nielen melancholickým či osamelým dušiam. Svojou prístupnosťou dokáže osloviť širokú škálu čitateľov. Nie je to nič hypnoticko depresívne, aj keď sa to vzhľadom na témy mohlo stať. V rámci súčasnej nemeckej prózy ho môžeme charakterizovať ako realistický spoločenský román o dospievaní, ktorý prinesie čitateľský zážitok nielen dospelým, no môže zaujať aj dospievajúcich cca od 16 rokov.
Poznámka k prekladu: Som takmer ročník Benedicta Wellsa a postava Julesa môže mať asi o 10 rokov viac odo mňa, preto ma prekvapilo, že prekladateľka Eva Budjačová zvolila niektoré slová, ktoré nie že nepoužívam, ale ani z počutia nepoznám. Z kontextu síce boli pochopiteľné, ale zdalo sa mi to trochu nasilu. Jedine, že mi obohatila pasívnu slovnú zásobu, lebo do aktívnej to nedostanem.
Pikoška na záver:
Priezvisko Wells si autor vybral sám, keď sa v dospelosti chcel dištancovať od minulosti svojho predka, ktorý bol členom NSDAP. Inšpiroval sa priezviskom hlavnej postavy z románu Zásady muštárne od jeho obľúbeného autora Johna Irvinga a meno si úradne zmenil.
Začítajte sa do knihy Na konci samoty.
Knihu na recenziu venovalo vydavateľstvo Lindeni.
Autorka (vrátane fotografie): Čudácka čitateľka
