Ukážka z knihy Duševný život zvierat

Obálka knihy Tajný život stromovČítali ste už nemecký bestseller Tajný život stromov? Potom presne viete, do čoho sa púšťate. Do ďalšej fascinujúcej knihy o prírode od Petra Wohllebena. Ak už viete ako medzi sebou komunikujú a pomáhajú si stromy, preskúmajte jeho druhú knihu, Duševný život zvierat. Obe vychádzajú z Wohllebenových pozorovaní, no zároveň informácie aj vedecky podkladá, príp. dodá, že na vysvetlenie nejakého javu sa stále čaká.

Rozmýšľali ste už nad tým, či a aké emócie prežívajú zvieratá? Môže byť verný, starostlivý či smutný len človek? Nakoľko je to inštinkt, a môže to byť vedomé? Peter Wohlleben vám v knihe Duševný život zvierat predostrie najnovšie vedecké poznatky. No ako aj v predchádzajúcej knihe, Tajný život stromov, vychádza aj z vlastných skúseností a pozorovania správania zvierat. Môžete sa tešiť na príbehy z lesa i z jeho vlastného dvora, vďaka ktorým na konkrétnych pozorovaniach zistíte, nakoľko sú nám zvieratá blízke.

Peter Wohlleben je lesník, ktorý posledné roky venuje vedeniu ekologického lesného závodu v Nemecku. Stal sa pomerne známym, veľa prednáša a píše o lese a ochrane prírody.

Perlička: vydavateľstvo Tatran pripravuje aj tretiu knihu, Prechádzky po lese. Tešíme sa.

 

Predslov knihy Duševný život zvierat

Obálka knihy Duševný život zvieratKohúty, ktoré klamú sliepky? Smútiace lane? Kone, čo sa hanbia? Pred niekoľkými rokmi by sa také čosi pokladalo za fantáziu, zidealizované predstavy milovníkov zvierat, ktorí túžia po ešte tesnejšom spojení so svojimi chránencami. Ani ja som nebol výnimkou, lebo zvieratá ma sprevádzajú po celý život. Či to bolo kuriatko u rodičov, čo si ma zvolilo za mamu, alebo kozy v našej horárni, ktoré nám veselým mekotaním spestrovali všedné dni, prípadne lesná zver, ktorú stretávam na každodenných pochôdzkach po revíri: vždy znovu sa v duchu spytujem, čo sa im asi odohráva v hlavách. Naozaj platí, čo donedávna tvrdila veda, že iba my ľudia sme schopní v plnosti prežívať širokú škálu citov? Že by iba ľudia spomedzi všetkých tvorov mali privilégium kráčať po špeciálnej biologickej ceste zaručujúcej vedomý, naplnený život?

Ak by to tak bolo, táto kniha by sa tu mohla skončiť. Ak by totiž človek predstavoval niečo výnimočné v zmysle biologickej výbavy, nemohol by sa porovnávať s inými druhmi. Súcit so zvieratami by nemal zmysel, lebo by sme si ani v náznakoch nevedeli predstaviť, čo sa v nich odohráva. Príroda sa našťastie rozhodla pre úsporný variant. Evolúcia premenila a modifikovala „iba“ to, čo existovalo, podobne ako je to v počítačovom systéme. Tak ako sú v programe Windows 10 zachované funkcie predošlej verzie, aj v človeku fungujú genetické programy našich prapredkov. To isté platí aj pre všetky biologické druhy, ktorých rodokmeň sa počas miliónov rokov odklonil od tejto línie. Podľa môjho názoru nie sú dva rôzne druhy smútku, bolesti alebo lásky. Tvrdenie, že ošípané cítia rovnako ako my ľudia, je možno trúfalé. No pravdepodobnosť, že zranenie v nich vyvolá menej nepríjemné pocity, sa približuje k nule. Vedci v tejto chvíli možno zvolajú „Pozor!“, veď to nie je dokázané. Majú pravdu, a zrejme to nikdy ani nebude. Aj to, či vy cítite rovnako ako ja, je len teória. Nik nie je schopný vidieť do iného človeka, nemôže dokázať, či napríklad pichnutie ihly vyvolá u všetkých siedmich miliárd obyvateľov Zeme rovnaký pocit. Ľudia sú však schopní vyjadriť svoje city slovami a výsledok týchto vyjadrení zvyšuje pravdepodobnosť, že v citovej rovine je to u všetkých ľudí podobné.

Napríklad našu sučku Maxi, ktorá v kuchyni spásla plnú misu knedlí a potom sa tvárila ako neviniatko, nemožno pokladať za biologický stroj na žranie, bola to len prefíkaná milá šibalka. Čím častejšie a pozornejšie som to sledoval, tým viac údajne výlučne ľudských emócií som objavoval u našich domácich zvierat a ich divých príbuzných v lese. A nie som sám. Čoraz viac výskumníkov dospieva k poznaniu, že mnoho druhov zvierat má veľa spoločných čŕt s človekom. Ozajstná láska medzi havranmi? Určite existuje. Veveričky, ktoré poznajú mená svojich príbuzných? Aj to je dávno zdokumentované. Kam sa len pozriete, všade je láska, súcit a radosť zo života. Medzičasom vzniklo na túto tému veľa vedeckých prác, spracúvajú však len čiastkové aspekty a často sú napísané tak suchopárne a nezáživne, že neprispievajú k lepšiemu pochopeniu. Preto by som sa rád stal ich tlmočníkom a preniesol ich napínavé výsledky do bežnej reči, pospájal jednotlivé dieliky do celku a všetko okorenil vlastnými pozorovaniami. Výsledkom je obraz sveta zvierat, vďaka ktorému sa opisované druhy menia z tupých biorobotov, poháňaných fixným genetickým kódom, na verné tvory a milých spoločníkov. A o tom, že je to tak, sa môžete presvedčiť na prechádzke po mojom revíri, pri našich kozách, koňoch a králikoch, ale aj v parkoch a lesoch vo vašom okolí. Pridáte sa ku mne?


Materinská láska
až do zrútenia

Bol horúci letný deň roku 1996. Aby sme sa osviežili, dali sme so ženou do záhrady pod tienistý strom bazénik. Sedel som v ňom s oboma deťmi a pochutnávali sme si na kúskoch melóna. Zrazu som kútikom oka zachytil pohyb. Skackalo k nám čosi hrdzavohnedé, zavše to nakrátko zastalo. „Veverička!“ zvolali nadšene deti. Aj ja som sa potešil, ale vzápätí sa ma zmocnili obavy, lebo veverička sa po niekoľkých skokoch zvalila na zem. Očividne bola chorá a keď prišla ešte bližšie, spozoroval som, že má na krku veľkú hrču. Zvieratko zrejme trpelo a navyše malo nejakú nákazlivú chorobu. Pomaly, ale isto sa približovalo k bazéniku. Už-už som sa chcel dať spolu s deťmi na ústup, ale vtom sa situácia vysvetlila: ukázalo sa, že hrča je mláďa, ktoré sa drží matkinho krku. Tá sa ledva mohla nadýchnuť a v ťaživej horúčave vládala prejsť vždy len niekoľko krokov, až napokon odpadla a lapala po dychu.

Veveričie matky sa obetavo starajú o svoj dorast. Pri nebezpečenstve prenášajú mláďatá do bezpečia, tak ako som to opísal. Pri tom sa poriadne vyčerpajú, lebo v jednom vrhu môže byť až šesť malých, ktoré treba postupne preniesť. Napriek veľkej starostlivosti je pomerne nízka šanca na prežitie – asi osemdesiat percent mláďat sa nedožije prvého roku. Nebezpečné sú pre ne noci: kým cez deň títo ryšaví škriatkovia uniknú väčšine nepriateľov, smrť ich často zastihne v spánku. V noci sa po korunách stromov zakrádajú kuny lesné a napádajú snívajúce zvieratká. Keď svieti slnko, medzi kmeňmi prelietavajú jastraby a hľadajú chutný obed. Len čo zočia veveričku, začne sa špirála strachu. A to doslova. Veverička sa snaží ujsť pred dravcom a schová sa na opačnej strane kmeňa. Jastrab urobí prudký obrat a prenasleduje obeť. Veverička bleskurýchlo uniká okolo kmeňa, vták sa rúti za ňou, a tak sa obe zvieratá naháňajú v prudkej špirále stále dookola. Rýchlejší zvíťazí, a častejšie je to malý cicavec.

Zima je však omnoho horšia ako ktorýkoľvek nepriateľ z ríše zvierat. Veveričky si stavajú nory, ktoré im v studenom ročnom období poskytujú ochranu pred zimou. Sú to guľaté hniezda umiestnené medzi konármi v korune stromu. Zvieratá v nich labkami vyhrabú dva východy, aby unikli pred nepríjemnými nečakanými hosťami. Základnú konštrukciu hniezda tvoria drobné vetvičky, vo vnútri je bytík vyložený mäkkým machom. Ten slúži ako tepelná izolácia a zabezpečuje pohodlie. Pohodlie? Veru, aj zvieratá si zakladajú na komforte. Halúzky, ktoré pri spánku pichajú do chrbta, sú pre veveričku rovnako nepríjemné ako pre človeka. Mäkký machový matrac umožňuje sladký spánok.

Z okna pracovne pravidelne pozorujem, ako veveričky vytrhávajú z nášho trávnika hebký mach a odnášajú ho na strom. Sledujem ešte čosi: keď na jeseň padajú zo stromov žalude a bukvice, zvieratká zbierajú tieto výživné semená a zahrabávajú ich o niekoľko metrov ďalej do zeme. Slúžia im ako zimná rezerva. Veveričky sa totiž neukladajú na zimný spánok, ale väčšinu dňa len driemu a oddychujú. Telo pritom spotrebuje menej energie, nie je však celkom utlmené ako napríklad u ježa. Veverička sa podchvíľou prebúdza a je hladná. Vtedy svižne zlezie zo stromu a hľadá niektorú zo skrýš potravy. Hľadá a hľadá. V prvej chvíli to vyzerá komicky, keď sledujete, ako sa zvieratko snaží rozpamätať. Chvíľu hrabká tu, chvíľu tam, potom sa posadí, akoby chcela popremýšľať. Je to však ťažké: krajina sa od jesene opticky veľmi zmenila. Stromy a kríky nemajú lístie, tráva uschla a zem je navyše pokrytá snehovou prikrývkou. Ako zúfalá veverička pokračuje v hľadaní, pochytí ma ľútosť. Príroda totiž teraz kruto triedi a väčšina zábudlivých veveričiek, najmä z tohtoročného vrhu, sa nedožije jari, lebo zahynie od hladu. Niekedy nachádzam v starých bukových porastoch malé trsy vyklíčených bukov. Pripomínajú motýle na krátkych stopkách a zvyčajne rastú jednotlivo. V trsoch sa vyskytujú len tam, kde ich veverička nevyhrabala – často zo zábudlivosti, čo má pre zvieratko spomínané fatálne následky.

Veverička je pre mňa aj vynikajúci príklad toho, ako kategorizujeme zvierací svet. S tmavými očkami vyzerá veľmi milo, má hebkú, príjemne červenkastú srsť (sú aj hnedo-čierne varianty) a pre človeka nie je nebezpečná. Zo zabudnutých zásobární žaluďov vyklíčia na jar stromčeky, takže dokonca zakladá nové lesy. Slovom, veverička je jednoznačne sympatický živočích. Radi zabúdame na jej obľúbenú potravu: mláďatá vtákov. Aj takéto lúpežné výpravy totiž pozorujem z okna horárne. Keď na jar lezie veverička po kmeni nahor, v malej kolónii čvíkot hniezdiacich v starých boroviciach pri príjazdovej ceste zavládne rozruch. Pištiac a čipčiac poletujú okolo stromov a snažia sa odohnať votrelca. Veveričky sú ich úhlavnými nepriateľmi, lebo im z hniezda vyberajú jedno neoperené mláďa za druhým. Ani dutiny stromov neposkytujú dostatočnú ochranu, lebo veveričky si štíhlymi labkami s dlhými ostrými pazúrmi vylovia holíčatá aj z bútľavých stromov.

Sú teda veveričky skôr zlé ako dobré? Ani jedno, ani druhé. Rozmar prírody spôsobil, že oslovujú náš ochranársky pud a vyvolávajú pozitívne emócie. Nemá to nič dočinenia s dobrom alebo užitočnosťou. Druhú stranu mince, zabíjanie spevavých vtákov, ktoré takisto obľubujeme, tiež nemožno označiť za niečo zlé. Zvieratá sú hladné a musia sa starať aj o svoje mláďatá, ktoré potrebujú materinské mlieko. Keby si veveričky dopĺňali proteíny požieraním húseníc mlynárika kapustného, boli by sme nadšení. Naša emocionálna bilancia by bola na sto percent pozitívna, lebo tieto škodce šarapatia v zelenine. Ibaže húsenice mlynárika sú takisto mláďatá, v tomto prípade motýľa. A hoci náhodou obľubujú rovnaké rastliny, ktorými sa živí aj človek, zabíjanie motýlích bábätiek rozhodne nie je pre prírodu dobrodením. 

Veveričky ani najmenej nezaujíma naše kategorizovanie. Majú čo robiť, aby v prírode prežili a pritom mali aj zábavu. Ale späť k materinskej láske hrdzavej hopkačky: naozaj také niečo pociťuje? Je schopná takej silnej lásky, že obetuje život pre svoje potomstvo? Nejde iba o nápor hormónov prúdiacich v žilách zvieratka, ktorý vyústi do naprogramovanej starostlivosti? Veda má tendenciu degradovať takéto biologické procesy na automatické mechanizmy. Kým však strčíme veveričky a iné živočíšne druhy do tohto priveľmi účelného šuplíka, pozrime sa na materinskú lásku u ľudí. Čo sa odohráva v tele matky, keď drží na rukách bábätko? Je materinská láska vrodená? Odpoveď vedcov znie: áno aj nie. Vrodené sú iba predpoklady na to, aby sa táto láska vyvinula. Krátko pred pôrodom sa v tele uvoľňuje hormón oxytocín, ktorý umožňuje vytvoriť silné puto. Zároveň sa uvoľňuje aj veľké množstvo endorfínov, ktoré zmierňujú bolesť a potláčajú strach. Tento hormónový koktail zostáva v krvi aj po pôrode, vďaka čomu sa o bábätko stará úplne uvoľnená a pozitívne naladená matka. Aj pri dojčení sa uvoľňuje oxytocín, čím sa upevňuje puto medzi matkou a dieťaťom. Podobne je to u mnohých zvieracích druhov, napríklad u kôz, ktoré s rodinou chováme v našej horárni (a ktoré tiež produkujú oxytocín). Koza spoznáva svoje mláďa oblizovaním hlienu. Tento proces upevňuje puto, okrem toho matka nežne mekoce, deti jej odpovedajú vysokými tenkými hláskami a tie sa jej vryjú do pamäti.

Beda, ak procedúra s hlienom nefunguje! Kotné zvieratá našej malej čriedy dávame do osobitnej ohrádky, aby sa mohli v pokoji okotiť. Na dverách ohrádky je malý otvor a pri jednom pôrode cezeň prekĺzlo mimoriadne drobné kozliatko. Kým sme na to prišli, prešiel cenný čas a hlien zatiaľ uschol. Dôsledok: koza napriek všemožným pokusom kozľa neprijala, nevytvoril sa materinský cit. U človeka to často prebieha podobne: ak v nemocnici nadlho oddelia dojča od matky, narastá pravdepodobnosť, že sa nevytvorí materinská láska. Nestáva sa to však tak často a nie je to také dramatické ako u kôz, lebo človek sa môže materinskej láske aj naučiť, nie je odkázaný len na hormóny. Inak by neboli možné adopcie, keď si žena osvojí cudzie dieťa aj niekoľko rokov po narodení.

Adopcia je najlepšia možnosť, ako zistiť, či sa materinská láska dá naučiť a či nejde iba o inštinktívny reflex. Kým preskúmame túto otázku, chcel by som povedať pár slov o kvalite inštinktov.

Sú inštinkty podradné pocity?

Často počúvam, že nemá zmysel porovnávať zvieracie pocity s ľudskými, lebo zvieratá konajú a cítia iba inštinktívne, zatiaľ čo u ľudí ide o vedomé procesy. Skôr ako sa budeme venovať otázke, či je inštinktívne konanie niečo podradné, objasnime si, čo sú vlastne inštinkty. Veda pod tento pojem zahŕňa činnosti, ktoré prebiehajú nevedome, teda nepodliehajú myšlienkovým procesom. Môžu byť geneticky podmienené alebo naučené; ich spoločným menovateľom je, že rýchlo zanikajú, lebo obchádzajú kognitívne procesy v mozgu. Telesné reakcie často vyvolá uvoľňovanie určitých hormónov (napríklad pri hneve). Sú teda zvieratá len automaticky riadené bioroboty? Skôr ako vyjadríme predčasný záver, mali by sme sa pozrieť na svoj vlastný druh. Aj u človeka môžeme často pozorovať inštinktívne konanie. Spomeňte si na horúcu platňu sporáka. Keď na ňu nedopatrením položíte ruku, bleskurýchlo ju zasa odtiahnete. V tomto prípade nejde o vedomú úva­hu v zmysle: „Podozrivo tu smrdí grilované mäso a zrazu ma strašne bolí ruka. Mal by som ju radšej odtiahnuť.“ Nie, všetko sa deje automaticky a bez vedomého rozhodovania. Teda aj človek má inštinkty; otázka je, do akej miery ovplyvňujú náš každodenný život.

Aby sme vniesli trochu svetla do tmy, mali by sme sa zaoberať najnovšími výskumami mozgu. Ústav Maxa Plancka v Lipsku vydal v roku 2008 štúdiu s prekvapivými výsledkami. Vedci pomocou magnetickej rezonancie, ktorá zobrazuje mozgovú činnosť na počítači, pozorovali pokusné osoby pri rozhodovacom procese (pri stlačení gombíka ľavou alebo pravou rukou). Na základe mozgovej aktivity sa dal určiť výsledok už o sedem sekúnd skôr, ako sa testovaný kandidát vedome rozhodol. Proces sa teda začal ešte predtým, ako pokusná osoba začala uvažovať, čo urobí. Podnetom úkonu nebolo vedomie, ale podvedomie. Vedomie iba poskytlo o niekoľko sekúnd neskôr vysvetlenie.

Pretože výskum takýchto procesov je len v počiatočnom štádiu, nedá sa zatiaľ povedať, koľko percent rozhodnutí a akých funguje práve takto, a či sa aj proti procesom určovaným podvedomím môžeme brániť. V každom prípade je zarážajúce, že takzvaná slobodná vôľa značne pokrivkáva za realitou. Poskytuje vlastne iba ospravedlnenie pre naše ľahko zraniteľné ego, ktoré sa, takto potvrdené, kedykoľvek cíti ako neobmedzený pán situácie.

V mnohých prípadoch teda vládne opozícia, naše podvedomie. Napokon, nezáleží na tom, čo všetko vedome určuje náš rozum, lebo pravdepodobne prekvapivo vysoký podiel inštinktívnych reakcií poukazuje len na to, že prežívanie inštinktívne vyvolaného strachu a smútku, radosti a šťastia nie je nijako skalené, tieto pocity iba nie sú vzbudené aktívne. Ich intenzita sa tým nezmenší. V súčasnosti je už nespochybniteľné, že emócie sú jazykom podvedomia, ktoré nám v každodennom živote pomáha, aby sme sa neutopili v záplave informácií. Bolesť v ruke na horúcom sporáku spôsobí, že ju ihneď odtiahneme. Pocit šťastia posilňuje pozitívne konanie, strach vám zabráni, aby ste sa rozumom rozhodli pre niečo nebezpečné. Len tie problémy, ktoré sa skutočne dajú vyriešiť výlučne rozmýšľaním, preniknú do nášho vedomia, kde ich môžeme v pokoji analyzovať.   

City sú teda v podstate spojené s podvedomím, nie s vedomím. Keby zvieratá nemali vedomie, znamenalo by to len toľko, že nie sú schopné premýšľať. Zato každý živočíšny druh má podvedomie, ktoré musí regulatívne zasahovať, teda každé zviera musí mať city. Inštinktívna materinská láska preto nie je nič podradné, lebo iná materinská láska ani neexistuje. Jediný rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi je ten, že ľudia sú schopní materinskú lásku (aj iné city) vedome aktivovať – napríklad v prípade adopcie. Tu nemožno hovoriť o automaticky vyvolanej väzbe medzi rodičmi a dieťaťom, súvisiacej s pôrodom, lebo k prvému kontaktu dochádza často omnoho neskôr. Napriek tomu sa spolu s príslušným hormónovým koktailom v krvi časom vyvinie aj inštinktívna materinská láska.

Podarilo sa nám teda konečne nájsť emocionálnu ľudskú enklávu, kam sa zvieratá nedostanú? Pozrime sa ešte raz na našu veveričku. Kanadskí bádatelia dvadsať rokov pozorovali jej príbuzných v oblasti Yukon. Štúdia zahŕňala približne sedemtisíc jedincov, a hoci veveričky sú samotári, došlo k piatim prípadom adopcie. Cudzie matky však vychovávali vždy len spríbuznené veveričie deti. Adoptovali len netere, synovcov alebo vnúčatá, takže altruizmus veveričiek má jasné hranice. Z čisto evolučného hľadiska to prináša výhody, lebo takto sa zachováva a odovzdáva veľmi podobná dedičná výbava. Navyše, päť prípadov za dvadsať rokov nie je presvedčivý dôkaz zásadne kladného prístupu k adopcii. Pozrime sa teda na iné druhy.

Ako je to u psov? V roku 2012 sa mediálnym hitom stala sučka francúzskeho buldočka Baby. Žila na farme, v akomsi útulku pre divo žijúce zvieratá v Brandenburgu, kam jedného dňa pribudlo šesť diviačích mláďat. Samicu pravdepodobne skolili poľovníci a pásikavý drobizg by bez pomoci neprežil. Na farme dostali zvieratká tučné mlieko – a lásku. Mlieko im opatrovatelia podávali z fľašky a láska sa im dostala od Baby. Buldočka ihneď adoptovala celú bandu a dovolila im, aby pri nej spali. Ani cez deň nespustila maličkých z očí. Ide v tomto prípade o skutočnú adopciu? Diviačatá neboli dojčené, ale tak je to aj pri adoptovaných deťoch. Sú však zaznamenané aj prípady psov, ako napríklad kubánskej sučky Yeti, ktorá prijaté mláďa dojčila. Jej šteniatka dali všetky okrem jedného preč, takže mala veľa mlieka. Keďže na gazdovstve vrhli v tom čase aj viaceré prasnice, Yeti si adoptovala štrnásť prasiatok, hoci ich matky žili. Mláďatá nasledovali novú mamu po dvore a hlavne – sučka ich dojčila.

Šlo o vedomú adopciu, alebo Yeti len preniesla nadbytočné materinské city na prasiatka? Túto otázku si môžeme položiť aj v súvislosti s ľudskými adopciami, kde vlastné silné city hľadajú a nájdu cieľ. Dokonca aj chov psov a iných domácich zvierat môžeme porovnať s adopciami medzi rozličnými zvieracími druhmi – veď človek väčšinou vníma štvornohých miláčikov ako takmer rovnocenných členov rodiny.    

Sú však aj prípady, keď spúšťačom nie je nadmerná produkcia hormónov alebo nadbytok mlieka. Dojemným príkladom je vrana Moses, ale o tom neskôr. Keď vtáky prídu o mláďatá, príroda im poskytne ďalšiu príležitosť odreagovať nahromadené pudy: môžu začať odznova a ešte raz vysedieť vajíčka. Konkrétne vrana Moses teda nemala dôvod ujať sa iných zvierat. Moses si našla dokonca potenciálneho nepriateľa – mačku. Treba povedať, že to bola celkom malá, navyše úplne bezbranná mačička, očividne prišla o matku a dlhšie nedostala potravu. Bezprizorné zvieratko sa zjavilo v záhrade Ann a Wallyho Collitovcov. Obaja žili v domčeku v North Attleboro v štáte Massachusetts a nestačili sa čudovať. K mačiatku sa pridala vrana, ktorá ho očividne ochraňovala. Vták kŕmil malú sirotu dážďovkami a chrobákmi a Collitovci sa tiež zľutovali a dávali mačke jesť. Priateľstvo vrany a mačky pretrvalo aj v dospelosti, až napokon po piatich rokoch vrana zmizla.

Ale vráťme sa ešte raz k inštinktom. Podľa môjho názoru nezáleží na tom, či materinské city vyvolajú pokyny podvedomia, alebo sú riadené vedomými úvahami. Napokon, city sú v oboch prípadoch (!) rovnaké. Isté je, že u človeka sa vyskytujú oba varianty, pričom častejšie sú práve inštinkty vyvolané hormónmi. Aj keby zvieratá neboli schopné vedomej materinskej lásky (netreba však zabudnúť na adopcie druhovo odlišných mláďat), zostáva podvedomý variant, ktorý je prinajmenšom rovnako pekný a intenzívny. Keď veverička v horúčave prenášala svoje bábätko, robila to z vrúcnej lásky – a pre mňa je tento zážitok s odstupom času o to dojemnejší.

Objednať knihu Duševný život zvierat v zľave 25 %, za skvelú cenu 9,68. Kniha vychádza 18. apríla 2017.

Prebal knihy Duševný život zvierat

Knižné tipy na výlety

Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Chcem dostávať novinky jedenkrát týždenne na túto e-mailovú adresu:
Tešíme sa na Váš komentár: