Búrlivé obdobie po Veľkej francúzskej revolúcii

NAJNOVŠIE ČLÁNKY
22.02.2021
16:49
22.01.2021
16:06
14.01.2021
13:00
NAJOBĽÚBENEJŠIE
Spoznajte bližšie naše dejiny na prelome 18. a 19. storočia.

Zuzka Šulajová, známa autorka Džínsových denníkov sa po knihe Magický advent a krimirománe Tajomstvá jedného domu posunula ešte ďalej a načrela do inej témy a žánru. Tentokrát ju spoznáte ako autorku historického románu Oheň v srdciach. Zamerala sa na obdobie po smrti Márie Terézie. Okrem romantického príbehu ponúka aj podrobné a neveľmi známe historické detaily.

Spoznajte obdobie panovania Jozefa II. Vyberte sa do toskánskej Florencie, chorvátskeho Griču, noblesnej Viedne i korunovačného mesta Prešporku. Vychutnajte si príbeh neobyčajnej ženy, krásnej a vzdelanej, ktorá na viedenskom dvore vzbudzuje vášne mnohých mužov, no národné záujmy sú pre ňu častokrát dôležitejšie ako osobné šťastie.


Toskánsko, Florencia, september 1775 

Prekrásny palác Pitti na juhu Florencie nenavrhol nik menší než chýrny architekt Brunelleschi, preslávený stavbou svetoznámej kupoly florentskej katedrály. Od Pittiovcov ho odkúpili nemenej známi Mediciovci, spravili z neho svoje rodové sídlo a rozšírili ho o ďalšie dve krídla. A keď vymreli, palác sa napokon dostal do rúk kráľovského rodu.

Nádhernými chodbami neustále prúdilo obrovské množstvo ľudí – od služobníctva, lokajov či komorných až po aristokratov. V rozľahlých, zdanlivo nekonečných záhradách plných rôznorodých stromov, rozkvitnutých krovín a kvetov, o ktoré sa intenzívne staralo množstvo záhradníkov, sa naháňali traja chlapci.

Toskánsky miestodržiteľ stál v okne svojej pracovne a sledoval troch šantiacich synov. Myšlienky Petra Leopolda Habsburského sa však vracali k dávnym spomienkam na týždne strávené v chladnom Uhorsku v obkľúčení divokých hôr a lesov plných zveri. Ich pižmo priam cítil až sem, do slnečného Toskánska rozvoniavajúceho vinohradmi a olivami. Mäkký mat­rac strohého zvolenského zámku sa zachvieval pod vášnivými stonmi mladých tiel túliacich sa k sebe láskou, o ktorej vedeli, že nemá nádej. Ukradli si kúsok šťastia a nikdy sa nemali dozvedieť, aké by to bolo, keby sa pokúsili ponechať si ho.

Arcivojvoda Leopold frustrovane tresol rukami do podokenice. V srdci mu horel oheň, je to len pár krátkych mesiacov, čo ho v ňom zažalo to dievča. Hruď mu zvierala obruč vlastného pôvodu. Nezrodil sa na to, aby si mohol robiť, čo chce. Ani len ľúbiť, koho chce.

Toskánsky miestodržiteľ sledoval, ako sa jeho dvaja synovia bezstarostne naháňajú a za nimi zo všetkých síl beží štvorročný arcivojvoda Karol. Leopold sa zachmúril. Dieťa je vážne choré. Nesmie sa namáhať.

Leopold naliehavo zazvonil a nakázal lokajovi privolať Karolovu guvernantku. Aspoň si má na kom vybiť frustráciu.

„Doneste mi horúcu vodu a víno,“ rozkázala pôrodná babica a ustarostene pozorovala rýchlo slabnúcu rodičku. „Milosťslečna, musíte sa snažiť. Nebojte sa, nezomriete mi tu, rozumiete?“

Žena na slamovom lôžku v záhradníkovom domci nereagovala. Evidentne nerozumela po taliansky a pôrodná babica zase nerozumela slovám, ktoré na ňu to útle žieňa vysypalo. Niečo z toho bola latinčina, čo-to zachytila, ale málo na to, aby sa s ňou dokázala v tom jazyku rozprávať. A tak hovorila po taliansky a vkladala do svojich slov všetku rozhodnosť, vrúcnosť a istotu, ktorú v sebe ťažko dolovala, aby mladá žena z jej tónu vycítila, že sa nemusí báť, že na to nie je sama.

V skutočnosti mala babica obavy. Žena bola vyčerpaná a pôrod ťažký. Dieťa sa zakliesnilo a otočilo kostrčou dopredu. Babica ohmatávala jej zdurené brucho. Skúsenými rukami sa snažila dieťa vrátiť do správnej polohy. Nedarilo sa jej to. Keď jej záhradníkova žena doniesla, čo žiadala, vsypala do vína trochu prášku. Rozmiešané víno podala rodičke. Tá sa zoslabnutou rukou načiahla za pohárom. Kým hltavo pila, babica jej podopierala chrbát.

„Trochu rozdrveného imela na posilnenie,“ mumlala neprítomne. „Nie­ktoré ženy ním vyháňajú z tela nechcený plod… Vo veľkom množstve doháňa k šialenstvu… ale v správnom pomere urýchľuje pôrodné sťahy,“ vysvetľovala a dôkladne si umývala ruky pred samotným pôrodom.

Poutierala rodičke mokré čelo. Masírovala jej brucho, snažiac sa dieťa ešte v lone otočiť hlavičkou von. Záhradníkova žena také čosi jakživ nevidela.

„Zhlboka dýchajte, moja milá.“ Slová sprevádzala gestikuláciou. Čiernovlasá žena pochopila a snažila sa poslúchnuť. Spod zlepených vlasov sa jej valil pot. Z búrkových očí sa na nepekne zrumenené líca gúľali slzy. Z popukaných pier vychádzali stony, nárek a pri prudkých pôrodných sťahoch i kliatby.

„Leopold!“ zrevala nenávistne pri jednom zvlášť silnom sťahu a dodala čosi, čomu nerozumeli, v reči, ktorú nevedeli rozlíšiť.

Babica aj záhradníčka pri mrazivom výkriku ustrnuli. Vymenili si pohľady, v očiach jediná otázka: vari nemyslí táto žena ich vznešeného pána Leopolda? Než ju zachvátili pôrodné bolesti, dožadovala sa vraj audiencie uňho… Že by bola jeho konkubínou? Takáto špinavá tuláčka…? Nie, tomu neverili. Povedali im, že žena z posledných síl dorazila pred brány paláca Mediciovcov a gardisti ju odmietli vpustiť dnu. A tak začala rodiť rovno na dlažbe pred palácom. Vydesení gardisti ju odniesli na nádvorie a lokaji be­žali upovedomiť ich veličenstvá, toskánskych miestodržiteľov Leopolda a Máriu Ludoviku. Ženu zatiaľ preniesli do domca záhradníka Simona a jeho ženy. Tá utekala po pôrodnú babicu, ktorá nedávno pomáhala s pôrodom jej vlastného syna.

Babica si navlhčila ruku a siahla žene medzi nohy. Budúca matka zaúpe­la, no babica dokázala nahmatať dieťa. Slabé, malé. Jemnučký zadoček.

Medzi očami sa jej zjavila ustarostená vráska. Voľnou rukou zatlačila na brucho. Opatrne otáčala dieťa, ako sa dalo. Potom vstala a pri ďalšom sťahu oboma rukami tlačila na život v lone. Za matkinho revu po kús­koch posúvala dieťa von. Záhradníčke nakázala sadnúť si žene medzi nohy a hovoriť jej, čo vidí.

Vtom sa otvorili dvere. Záhradníčka vyskočila a hlboko sa uklonila pred mužom oblečeným v čiernom. Bol to doktor Krištof de Molinari, osobný lekár ich výsostí arcivojvodu Leopolda a jeho vznešenej manželky Márie Ludoviky. Obe ženy naňho zaskočene pozerali.

Čo tu robí urodzený lekár?

Doktor zamračene odhadoval aktuálny stav rodičky. „Pustite ma. Excelencia ma vyslala, aby som sa o ňu postaral,“ ukázal rukou na ženu zaliatu potom a krvou.

Babica nechápavo žmúrila na dvorného lekára. Poslala ho sem jeho excelencia? Že by táto žena skutočne mala niečo so vznešeným pánom Leopoldom?

„Nepočula si, ženská?! Odstúp!“ okríkol ju spupne de Molinari. „Čo si jej dala?!“ podozrievavo fľochol na pohár s vínom, v ktorom rozoznal zvyšky nejakej zmesi.

„Imelo, vaša milosť, na posilnenie…“

„Tie tvoje tinktúry ju privedú do hrobu.“ De Molinari sa sklonil k rodičke a babicu odstrčil nabok. Čiernovlasá žena zatiaľ vyčerpane klesla na vankúš. Lekár otvoril svoj kufrík. Vyťahoval rôznorodé kovové náčinie. Žene sa od údesu rozšírili oči. Vykríkla. Nikto si ju nevšímal. Babica zreferovala doktorovi, čo doteraz zistila a o čo sa pokúšala. De Molinari sa tváril nevšímavo. Bez slova si kľakol medzi ženine nohy a siahol do jej vnútra.

„Ruky, vaša milosť, musíte si umyť ruky!“

De Molinariho studené oči sa zablýskali. „Počuj, ženská, uvedomuješ si, kto si ty a kto ja?! Zmizni! Vypadni z chyže, tu ťa už nikto nepotrebuje!“ rozkríkol sa.

Babica preglgla. S ľútosťou sa pozrela na rodičku, ktorá vyzerala, že čo nevidieť omdlie. Tuláčka s vypätím všetkých síl vrtela hlavou, akoby chcela naznačiť, aby ju babica neopúšťala. Vzápätí jej telo znovu ovládol prudký kŕč, až ju skrútilo do sedu. Zrevala od bolesti, keď jej nový život derúci sa na svetlo sveta trhal vnútornosti.

Babica odstúpila, ale neodišla. Pozorovala, ako si lekár chystá kliešte, ktoré ona odmietala použiť. Zadívala sa na chuderu ženu, ako sa nadychuje pred ďalším sťahom. Ich pohľady sa spojili.

Vtom babicu myklo od hrôzy. V ženiných búrkových očiach zazrela to, čo iným zostávalo skryté. V žilách jej z toho zamrzla krv. Zbadala obrov­skú lásku dvoch mužov, zbadala merice krvi, oheň, požiar, ktorý strávi svet…

Jej dieťa musí prežiť, inak všetci zomrú…

Vtom sa za oknom čosi mihlo. Babica zvrtla hlavu a uvidela troch chlapcov.

Sedemročný arcivojvoda František, šesťročný arcivojvoda Ferdinand a štvorročný Karol, synovia ich pána, vznešeného Leopolda, zvedavo nazerali dnu. Tvár najstaršieho syna Františka horela vzrušením. Aristokratický nos pritískal na špinavú okennú tabuľu. Zato Ferdinand s malým Karolom akoby sa nevedeli rozhodnúť, či utiecť, alebo zostať. Ferdinand nakoniec spoza okna zmizol, ale malý Karol zostal. Zachytil babicin pohľad. Veľkými modrými očami vydesene pozrel na ženu na lôžku nasiaknutom krvou. Potom zbadal nenávideného doktora de Molinariho. Ten akurát strčil do ženinho tela kliešte a skrútol ich. Žena zarevala a mykala sa, akoby mala rovnaký záchvat, akým trpel on.

Karol vydesene odskočil od okna a stratil sa babici z dohľadu. Zato Františkove oči sa rozšírili zverským nadšením. Žena s výkrikom naposledy zatlačila. De Molinari jej z lona vytiahol dieťa zovreté v kliešťach. Prestrihol pupočnú šnúru, rukávom si utrel pot a takmer ľahostajne nakázal záhradníčke, aby sa postarala o neporiadok.

Neporiadok… blyslo hlavou babici.

„Rodička stratila priveľa krvi. Musela by to byť Božia vôľa, aby prežila,“ skonštatoval sucho.

Žena bola skutočne až mŕtvolne priesvitná. Bez pohybu ležala v krvavých plachtách. Neustále z nej unikala krv. Babica si uvedomila, že placenta ešte nevyšla z tela.

„Vaša milosť, keby ste mi dovolili…“ ozvala sa, ale de Molinari autoritatívne dvihol ruku.

„Nemiešaj sa mi do práce! Budem referovať ich excelenciám, ako nezodpovedne a hrubo ste pochybili.“

Babica vytreštila oči. „P-pane, a-ale placenta…“

„Čuš! Prac sa!“ rozkázal jej. K nosu si pritisol navoňanú vreckovku. Z pachu potu, krvi a moču, ktorého bola plná chyža, ho napínalo.

Zvýšené hlasy ženu na lôžku prebrali, zrazu roztvorila oči. Natiahla zoslabnuté ruky k dieťaťu. De Molinari nakázal záhradníčke, ktorá dieťa umývala, aby matke vyhovela.

Tenké ruky s vystupujúcimi žilami hladili drobnú hlávku s jemnými vláskami. Búrkové oči sa dojímavo upierali do rovnako búrkových, no ešte nevinných. Matka odchýlila popukané pery a po latinsky začala ševeliť čosi, čomu rozumel len doktor de Molinari:

„Nemáš priateľov… nikto ťa nemiluje… Všetci ťa iba potrebujú. Ja,“ zdôraznila, „ja som ťa ľúbila… A ty ma zabíjaš…“ Po týchto slovách sa zadívala na de Molinariho, ktorý sa zatváril zdesene, a na babicu, ktorá jej nerozumela, ale zároveň akoby jej bolo všetko jasné. „Želám ti, aby ste ty aj všetci tvoji potomkovia zažili takú bolesť a strach ako ja. Uvidíš, aké to je byť odvrhnutý a opustený… Aké to je, keď sa rúca všetko, v čo veríš. Nech sa zrúti všetko, čoho sa chopíš, celá habsburská ríša!“ zrevala zrazu z plného hrdla.

Telo sa jej naplo sťa luk ako pri milostnej extáze. Bábätko skĺzlo z lôžka, no babica ho stačila zachytiť. De Molinari sa vyľakane díval na ženu, ktorej na moment zažiaril v očiach plameň vášne, nespochybniteľnej vášne… Vycerila zuby. Ako pomstychtivá šelma.

A presne vtedy z nej vyprchal život. Jej voľakedy dokonalé telo bolo vychudnuté na kosť a skrútené v kŕči, doširoka roztvorené oči upierala na lekára, akoby ho videla aj po smrti, a cerila zuby ako pred smrtonosným útokom.

„Musela byť posadnutá,“ vyhlásil de Molinari a pokrižoval sa. „Nuž dobre. Odpracte telo, zavolajte kňaza, nech duša dôjde pokoja. Ja odnesiem dieťa mníškam, nech sa postarajú o sirotu. A ty si ešte tu?“ zagánil na babicu, ktorá hneď sklopila zrak. Zdvihla ho, až keď sa lekár pobalil a s dieťaťom v náručí vyšiel z pochmúrneho domca do hrejivého denného tepla. Počula, ako bábätko plače.

Babica zachytila záhradníčkin zdrvený pohľad. Nepovedala však nič.

Myslela len na to, že v očiach dieťaťa zachytila veľkú lásku. Veľké odhodlanie. Nesmierne utrpenie. A jeho výsosť malý arcivojvoda Karol v ňom nájde svoj osud… Toľko vyčítala z očí mŕtvej matky.

Osud arcivojvodu Karola je neochvejne spútaný s novorodeniatkom.

A osud krajiny závisí od Karolovho života.

Ak jeho milosť Karol zahynie, zahynie aj rakúska monarchia. Babica pristúpila k mŕtvej žene a zatlačila jej oči. Všimla si, že na krku sa jej ligoce umne kovaný zlatý náhrdelník zdobený zirkónmi.

Vzala jej ho.

A teraz nech sa stane, čo sa stať má.

 

Uhorsko, Pešt’, december 1786

Jozef II. Habsburský, cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, uhorský, český, taliansky, chorvátsky a slavónsky kráľ a rakúsky arcivojvoda, sa viezol v jednoduchom koči pod tajnou identitou grófa Falkensteina. Meno podedil po milovanom otcovi Františkovi I. Lotrinskom. Využíval ho na početných inkognito cestách po monarchii. Cestoval, aby spoznal krajinu, ktorej vládne, jej obyvateľov a ich potreby. Málokomu priznal, kto v skutočnosti je. Poskytovalo mu to slobodu a pocit šťastia, že unikol protokolu. Tvárou sa mu mihol úsmev, keď si spomenul na epizódu s ruskou nevoľníčkou, ktorej sa zase a znovu zmocňoval. Jej majiteľ ho za to takmer zmlátil – netušiac, že gróf Falkenstein je vtedajší následník rakúskeho trónu.

Jozef II. zachytil znudený výraz svojho synovca. Syn toskánskeho miestodržiteľa Leopolda, arcivojvoda František, len nerád sprevádzal svojho panovníka a príbuzného na cestách. Nespájali ich ani len rovnaké záujmy. František bol veľmi vzdelaný, rozhľadený, ale nevidel vo vzdelanosti prostriedok pomôcť poddaným ako Jozef. Zastával názor, že všetci sa narodia tam, kde im to určil Boh, a tak to má aj zostať.

Cisár si Františka napriek tomu vyvolil za svojho nástupcu. V štyridsiatich piatich rokoch síce nebol taký starý, aby nemohol splodiť vlastných potomkov, ale po dvoch nepodarených manželstvách a mŕtvych deťoch stratil chuť na povinné monarchistické plodenie následníkov. Prvá manželka Izabela Parmská ho nesmierne ponížila, keď mala pletky s jeho vlastnou sestrou Máriou Kristínou. A druhá manželka mu bola odporná, hoci ona ho, žiaľbohu, milovala. Dokonca mu padlo vhod, keď zomrela na kiahne. A potom už spoznal len jedinú ženu, ktorá jeho zatvrdnuté srdce na moment prebudila z celoživotného zimného spánku. Privádzala ho takmer do nepríčetnosti, pretože on oheň v jej srdci zažať nedokázal.

Vybrala si iného.

Jemu láska skrátka nebola predurčená.

Opájal sa teda láskou k svojmu ľudu.

Jozef II. opätoval synovcov zamračený pohľad. Často si kládol otázku, či z neho raz bude skutočne dobrý panovník. Na túto tému hodiny debatoval so svojím radcom, kancelárom Wenzelom Antonom, kniežaťom von Kaunitz-Rietbergom. Kancelár prišiel so skvostným nápadom oženiť mladíka s niektorou uvedomelou šľachtičnou, ktorá by mu nenápadne pritiahla opraty a viedla ho smerom, akým Jozef II. potrebuje. Kaunitz bol odjakživa čarodejník, jeho schopnosti využívala už jeho matka Mária Terézia. Pre princa Františka vyčaril ideálnu nevestu, princeznú württemberskú. Mladá aristokratka sa v tejto chvíli v saleziánskom kláštore priúčala umeniu budúcej manželky cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa, kým obaja mladí nebudú pripravení na výnimočný dynastický zväzok.

Dvaja muži rozdielnych pováh a názorov cestovali v nekončiacom tichu.

Za sebou už mali návštevy v Prešporku či v Trnave a teraz mierili do Budína a Pešti. V Budíne chcel Jozef II. zájsť do svojho hlavného pozemkovo­knižného úradu kvôli katastrálnym vymeriavacím prácam a spisbe pozemkových kníh vlastníkov pozemkov bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. V Pešti sa zase chystal zúčastniť malej oslavy svojho obľúbeného klerika, ktorého spolu so zopár ďalšími dával za príklad ostatným skostnateným kňazom, neochotným uznať, že vzdelaný ľud znamená pre krajinu prínos, nie pohromu.

O mladom kňazovi Maksimilijanovi Vrhovacovi naposledy počul pred tromi rokmi v nepeknej tragickej záležitosti. Vrhovac k nemu vyslal rých­leho posla s prosbou o milosť pre odsúdených chorvátskych mladíkov.

Posol dobehol vyšťavený a na pokraji síl. Na Jozefa II. urobil dojem učený spôsob jeho reči a odhodlanosť, s akou sa chopil svojho poverenia. Preto neváhal a mladého Janka Lackoviča prijal do svojich služieb ako kapitána kráľovskej gardy. Čím viac múdrych ľudí bude mať okolo seba, tým lepšie.

Jozef II. život odsúdencom nezachránil. Lackovič sa nestihol vrátiť na Grič s jeho milosťou. Mrzelo ho to. Jeho ministri gróf Pergen a barón Reischach mu predložili príslušné listiny a precedensy z obdobných prípadov, aby ho presvedčili o správnosti svojho rozhodnutia buričskú bandu neodkladne popraviť. Cisár sa s trestami smrti nestotožnil, ale musel uznať, že jeho štátnici sa neunáhlili. Zbojnícki chlapci boli zrelí na šibenicu. Prepadávali pocestných, útočili na kňazov, vykrádali zemianske kúrie, likvidovali armálesy, podpálili kostol, znásilnili niekoľko dievčat a rozvracali pokoj mesta Grič takým závažným spôsobom, že v Chorvátsku a Slavónii upadal obchod aj morálka.

Cisár a kráľ precitol z úvah až pred bránami Budína. Za hradbami sa týčili vysoké veže dobre známeho mesta, sídla kráľov a uhorskej koruny, ktorú dal ako nepotrebný, podľa neho už čisto múzejný kus, odviezť do Viedne. Taká rároha. Stará, zájdená, s kopou zbytočne drahých kameňov. Ešte aj kríž mala nakrivo.

Jozef II. pocítil vzrastajúce vzrušenie z nadchádzajúcej práce. Aj jeho odutý synovec František sa odrazu prebral. Vedľa jeho okna sa objavil galopujúci mladý gróf István Orlyovics, Františkov pobočník. Jozefovi neušlo, že si vymenili akési znamenie, ktoré nepochybne znamenalo, že si nudnú cestu spestria dobrým jedlom, skvelým pivom a švárnymi uhorskými devami.

Jozef II. si vzdychol. Osemnásťročný princ František asi nikdy nedospeje a kým bude konečne zrelý na ženbu, jeho nevesta v saleziánskom kláštore zvädne ako stará panna.

Knihu Oheň v srdciach nájdete v internetovom kníhkupectve KNIHCENTRUM.sk so zľavou 25 % za 14,93 €.

Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Súvisiace produkty

Oheň v srdciach

0.0 0
19,90
-25%
14,93
IHNEĎ odosielame
Zaujímavý článok? Zdieľajte ho s priateľmi:

Najnovšie články

Priznávame – polka kníh je o prírode. Ale to je po knihách druhý nástroj na pokojnú myseľ.
Klasika, filozofia, nástrahy internetu či kniha o výchove detí. Zaujímavé čítanie vychádza každý mesiac.
Vincent Munier a Sylvain Tesson budú vašimi sprievodcami Tibetom a cestou za snežnými leopardmi.