Majka Danihelová je ojedinelý zjav na knižnej scéne. Mladá slovenská autorka, ktorú možno poznáte vďaka jej blogu – publikovala nielen recenzie na knihy, ale delila sa s čitateľmi aj o prvé ukážky z knihy a celý proces tvorby a prepisovania. Vďaka tomu mnoho mladých čitateľov nesiaha po neznámom debute, ale po overenom príbehu a známej autorke.
Keďže Majka pre KNIHCENTRUM.sk v minulosti zrecenzovala niekoľko kníh, pár rôčkov už jej blog sledujeme a vieme, že cesta k vydaniu knihy V znamení ametystu bola aj tŕnistá a spletitá.
Majka, koľko trval celý proces – od napísania prvej kapitoly až po vydanie knihy? Ktoré momenty by ste vyzdvihli ako prelomové (či už v dobrom, alebo zlom)?
Celý proces trval osem rokov. Konečná podoba rukopisu sa však odlišuje od prvej verzie, pretože som ho párkrát kompletne prepísala a postupne som doň pridávala ďalšie opravy na základe názorov čitateľov. Snažila som sa príbeh upraviť do najlepšej možnej podoby, s ktorou by som bola spokojná a mohla ju ponúknuť vydavateľstvu.
Lenže prehnané prepisovanie autora brzdí, neustále sa musí v príbehu vracať na začiatok a nemôže pokračovať v písaní. Nekonečné prepisovanie je tak trochu moja choroba. Nevedela som sa zastaviť a vždy, keď mi čitateľ napísal niečo, čo sa mu nepáčilo alebo nezdalo, mala som nutkanie vrátiť sa k rukopisu a zistiť, kde bol problém. Veľmi dlho mi trvalo uvedomiť si, že možno už žiadny problém nie je a ide jednoducho o to, že všetci máme odlišný čitateľský vkus. Prepisovanie je dobré, ale treba ho robiť s mierou. Aj ja som napokon pochopila, že nemôžem donekonečna opravovať jeden rukopis v snahe spraviť z neho dokonalé dielo, lebo, paradoxne, tým ho len zhorším.
Za prelomový moment považujem rozhodne deň, keď som dostala e-mail z vydavateľstva Albatros Media, že mi V znamení ametystu vydajú. Mala som z toho takú radosť, že som sa rozplakala. Bol to pre mňa splnený sen, pretože išlo o vydavateľstvo, ktoré ma k sebe prijalo medzi prvými aj ako knižnú recenzentku, keď som si pred siedmimi rokmi založila blog.
V znamení ametystu je fantasy príbeh. Anotácia knihy je pomerne kvalitná, takže predpokladám, že čitatelia získajú celkom dobrý prehľad o tom, do akého sveta budú vrhnutí. Nedozvedia sa však, akým štýlom je kniha písaná (jedine, že by sa začítali do ukážky knihy). Viem, že môže byť ťažké, vystihnúť vlastný štýl písania, ale predsa len – využívate rada poetický jazyk, obľubujete opisy, množstvo postáv alebo rada vykresľujete charaktery do hĺbky?
Keďže príbeh som začala písať ako mladšia a čítala som prevažne zahraničnú literatúru napísanú v prvej osobe, automaticky som zakotvila pri priamom rozprávačovi aj ja. Zdalo sa mi, že týmto spôsobom sa mi podarí lepšie vtiahnuť čitateľa do príbehu. Chcela som, aby prežíval strasti aj radosti s mojou hlavnou hrdinkou. Všetko vnímal prostredníctvom nej. Využívam pomerne jednoduchý štýl rozprávania a čo najviac sa snažím vyvážiť pásma postáv aj rozprávača, aby čitateľ nemal pocit, že sa unudí pri siahodlhom opise.
Mám tendenciu všetko opisovať jasne a presne, poetické výrazy nevyužívam v takej veľkej miere. Je to hlavne preto, lebo môj príbeh sa dosť zamotá, mám tam úplne nový svet s novými výrazmi a tradíciami, takže chcem, aby čitateľ spracoval tieto informácie čo najrýchlejšie. Napriek tomu nejde o oddychové čítanie. Čitateľ musí rozmýšľať a dávať pozor na detaily, ktoré by sa zo začiatku mohli zdať nepodstatné. Sama obľubujem zložité, záhadné a premyslené príbehy, v ktorých sa nedá uhádnuť, kam to smeruje.
V anotácii knihy som natrafila na jeden pojem, ktorý mi je neznámy. Môžete čitateľom už teraz prezradiť, kto sú voktariani?
V knihe mám vymyslené bytosti, medzi ktoré patria aj víly a voktariani z prírodného spoločenstva. Pre pomenovanie mužského pohlavia som využila vlastnú terminológiu, čo hádam aspoň čiastočne naznačilo, že nepôjde o klasický príbeh o vílach. S nimi toho majú spoločného veľmi málo.
Aké bytosti máte v svete fantastiky najradšej?
Od Twilight éry obľubujem upírov a aj keď sú príbehy o nich už trochu ohrané, rada si o nich prečítam. Taktiež zbožňujem príbehy o duchoch a bohoch. Keďže sama využívam prvky z gréckej mytológie, vždy ma zaujíma, ako si s tým poradia iní autori.
Kniha V znamení ametystu vyšla koncom septembra 2018. Máte nejaké odozvy od nových čitateľov, ktorí vás nepoznajú prostredníctvom blogu?
Áno, mám a je naozaj úžasné, keď mi píšu ľudia, že sa im moja kniha páčila a nevedia sa dočkať pokračovania. Najväčšiu odozvu dostávam na Instagrame a príležitostne sa mi ľudia ozývajú aj na Facebooku.
Veľmi si vážim, že mi čitatelia dali šancu ako debutantovi a kúpili si moju knižku.
V znamení ametystu je prvý diel Kroniky strateného impéria. Aké sú vyhliadky – koľko dielov plánujete, pracujete už na pokračovaní?
Vždy som mala dej premyslený na šesť dielov. Dvojku (V znamení rubínu) mám napísanú, ale momentálne ju upravujem. Z trojky som napísala zatiaľ iba prológ.
Druhý diel bude v mnohom odlišný od toho prvého, viac sa zameriavam na vzťahy medzi postavami a pritrafí sa už aj romantická zápletka.
Rodičia často vyberajú knižné darčeky aj bez toho, aby sa detí spýtali, ktoré knihy by sa im páčili. Prinajlepšom nazrú do ich knižnice alebo prihliadajú na to, čo si prezerali v kníhkupectve a aké knihy im spomenuli. Viete rodičom poradiť, akú vekovú kategóriu čitateľov osloví váš príbeh a aké knihy sa nachádzajú v poličkách vašich čitateľov?
V znamení ametystu obsahuje veľa fantasy prvkov a prevažná časť príbehu sa odohráva vo vymyslenom svete (okrem prvej kapitoly), takže u mojich čitateľov zrejme nájdete knihy na podobnú nôtu. Niečo od Cassandry Clare, Sarah J. Maas, Leigh Bardugo, Richelle Mead, Mary E. Pearson, Kerstin Gier... a mnohých ďalších. Výber je veľmi pestrý a každý má rád niečo iné. Pokiaľ ide o vekovú kategóriu, vždy som uvádzala ako spodnú hranicu pätnásť rokov, ale môj príbeh dosť často čítajú aj mladší čitatelia. Toho sa trochu obávam pri pokračovaní. Nie som si istá, či pochopia niektoré veci. Kladiem veľký dôraz na detaily.
Hovorí sa však, že nikdy nemáme podceňovať čitateľa, tak som zvedavá, ako sa popasujú s mojím druhým dielom.
Pýtala sa: Jana Golianová
