Kniha Súdnosť je napísaná značne subjektívne. Čitateľ by mal byť ostražitý a mal by mať chuť získať si aj viac informácií, aby mal v konečnom dôsledku objektívnejšie hodnotenie.
Kniha je určite cenným čítaním pre kritikov Štefana Harabina. Iste objavia informácie, ktoré bude treba dať do laty. Aj na to sa verejnosť môže tešiť. Zatiaľ zverejňujeme dostupný úryvok a budeme očakávať triezve recenzie od prípadných čitateľov knihy.
Poodhalený priezor zaškrípal a mne sa zatajil dych.
„Nemusíte sa báť, pán minister.“ Odvrátil som zrak a stretol som sa s pohľadom riaditeľa väznice. „Nevidí vás.“
Priložil som opäť líce na studený kov väzenských dverí. Muž v cele si robil poriadok medzi vecami. Vyrovnal komínček košieľ a pozorne ho uložil do plechovej skrinky. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne. Premýšľal som koľko je tomu rokov, čo som sa pozeral do jeho studených, cynických očí v pojednávacej miestnosti Najvyššieho súdu.
Prípad „Rigo“ vtedy hýbal verejnosťou. Toto monštrum, skutočné zviera s ľudskou podobou znásilňovalo a vraždilo ženy. Dokázalo sa mu osem prípadov vraždy. „Odskočil“ si aj do zahraničia. V Nemecku ho dokonca chytili, ale pre nedostatok dôkazov ho pustili. Pravdepodobne sa mu vyšetrovateľ pozeral do tváre ako ja teraz a pritom nedokázal pretlačiť do vedomia myšlienku, že by sa za touto uhladenou podobou skrývala jedna z najväčších ľudských beštií aká chodila po Slovensku. Lenže dojem je dojem a dôkazy sú vedomou stopou v čase, z ktorej nevykĺzne ani ten najväčší chytrák.
Na usvedčenie sa vtedy použila analýza DNK z ohorku cigarety. Bolo to prelomové, pretože po prvý raz v dejinách slovenskej kriminológie sa aplikovala táto metóda aj v procese dokazovania v súdnom konaní. A zároveň po prvý raz v histórii mladého Slovenska bol Najvyšším súdom akceptovaný najťažší trest - doživotie. Naše rozhodnutie po defilé fotografií všetkých jeho znásilnených a následne uškrtených alebo dobitých na smrť obetí, predznamenalo jednoznačný verdikt.
„Obžalovaný, priznávate sa k týmto činom?“ znela jasná otázka.
Pozeral som sa do očí mnohým vrahom, ktorých sme v senátnom rozhodovaní poslali za mreže. Väčšina z nich sa na hlavnom pojednávaní zlomila. Boli aj takí, čo sa rozplakali a chceli všetko napraviť. Ako keby sa dal posunúť čas späť. Boli medzi nimi aj plánované, úmyselné trestné činy, avšak prevažná väčšina obžalovaných sa pod ťarchou dôkazného konania priznala.
„Som nevinný.“ Rigo ani nemrkol. „Nič z tohto, čo na mňa našili, som nespáchal.“ Pohľad potkaních, šedých očí sa mi zavŕtal do tváre.
Cynická tvár zabijaka by možno vystrašila zopár mladších a neskúsenejších kolegov. Senátu vtedy predsedal Burger, s ktorým sme sa delili o spoločnú kanceláriu ešte v Poprade na okresnom súde a takmer vždy sme sa zhodli i v tých najzložitejších právnych názoroch. „Ak ukážeš pred tými grázlami čo i len náznak strachu, tak si prehral.“ pri pohľade do Rigovej cely mi v hlave zazneli jeho slová.
„Nič z toho som neurobil.“ dodal Rigo po chvíli napätého mlčania a sklonil hlavu.
Je to už deväť rokov, došlo mi kedy bolo konečné rozhodnutie trestného senátu... pozeral som sa na chlapa, ktorý pôsobil vonkoncom neškodne. Zobral metlu a starostlivo s ňou naháňal akúsi neviditeľnú smietku. Nič z jeho správania nenaznačovalo, že v hlave tohto človeka tlie rozbuška, ktorá sa dokáže kedykoľvek roznietiť do zničujúceho výbuchu a tragicky zmeniť život ďalším nevinným rodinám.
Študoval som si podobné prípady zo zahraničia. Boli v nich lekárske posudky a mnohé z nich sa snažili dokázať, že daný sériový vrah za svoje konanie nemôže, pretože mu v jeho genetickej výbave len čosi chýba. Boli v nich posudky psychiatrov a psychológov. Takmer všetko to boli ľudia zo sociálne rozvrátených rodín. Sem-tam sa medzi nimi zjavila biela vrana a toto bol aj Rigov, zjavne výnimočný, prípad.
„Sú s ním problémy?“ Otočil som sa k riaditeľovi väznice.
„Je pokojný ako baránok.“ odpovedal riaditeľ.
„Takže, keď si odsedí potrebnú dobu, môžeme ho pustiť.“
„To by som neodporučil, pán minister.“
Pokus o žart sa minul účinkom. Predsa sa mohol opýtať ako sa vypočíta procedúra podmienečného prepustenia z doživotného trestu, napadlo mi. Avšak miesto nevyslovenej námietky som sa vybral do administratívneho traktu za mužmi v uniformách.
---------
Kolóna čiernych vozidiel prudko zastala pred vysokou železnou bránou. Nad ňou spoza skrúteného ostnatého drôtu sa na votrelcov namierili bezpečnostné kamery. Z bočného vchodu vybehol uniformovaný strážnik. Podišiel k prvému autu, na ktorom sa stiahlo okienko. Muž keď si prečítal vystrčený preukaz, prudko sa vystrel, zasalutoval a vbehol naspäť do strážnice.
Pred kolónou sa postupne otvárali brány do komplexu.
Autá sa stočili na nádvorí a spod prudko brzdených pneumatík vystrelili kúdole prachu.
Z vchodu najväčšej budovy vybehol riaditeľ väznice. V behu si upravoval kravatu. Žmúril do ostrého slnečného svetla a bezradne zastal pred čiernymi limuzínami.
Vyšiel som z auta bez toho, aby som počkal na ochrankára. Čakajúceho riaditeľa som vyslobodil z rozpakov. Prebehol som pohľadom po zamrežovaných oknách. V jednom z nich som uvidel postavu. Muž vystrčil pomedzi mreže ruky a začal tlieskať. Za mrežami v ostatných oknách sa postupne zjavovali ďalšie postavy.
Jeden z nich pobúchal o mrežu topánkou a začal skandovať: „Ha-ra-bin!“
Do skandovania sa pridávali ďalšie a ďalšie hlasy a nádvorím väznice sa niesol mohutný pokrik „HA-RA-BIN, HA-RA-BIN!“
Riaditeľ zjavne znervóznel. Upravil si už upravenú kravatu, naprázdno prehltol a zjavne nevedel, čo má urobiť alebo povedať.
„Pán minister, nech sa páči ďalej.“ vyliezlo z neho napokon. „Poďte, ja až po vás, pán minister.“ ukázal smer rukou.
Zabuchnutá brána odstrihla ovácie s mojím menom, ktoré akoby nechceli prestať.
„Prepáčte, pán minister, nečakali sme vás...“ riaditeľovi poskakoval ohryzok a uvoľnil si starostlivo uviazanú kravatu „...toto je príliš.“ hodil rukou smerom k zavretým dverám „Pán minister, toho, čo to začal, nechám exemplárne potrestať.“
„Prečo by ste to robili?“ Jeho pánkovanie mi začalo liezť na nervy.
Nečakal som na odpoveď. Za nami sa hlučne zabuchla mreža a ja som sa pohol dlhou chodbou.
Riaditeľ začal s vysvetľovaním správy väznice, ale hlučné odomykanie a zamykanie bezpečnostných mreží znemožňovalo plynulý rozhovor. Bol som tomu celkom rád, pretože som naozaj nemal chuť na riaditeľove podlízavé pánkovanie a silenie sa do zdvorilostných fráz.
Niečo sa mi nezdalo a potom mi napadlo, že v budove vládne vtieravé ticho.
„To tu máte vždy taký pokoj?“
„Časť trestaných z tohto poschodia je ešte na práci, pán minister.“
„Aká časť?“ Zastavil som sa, aby som pozrel riaditeľovi do tváre.
„Nie všetci prijímajú dobrovoľné pracovné zmeny.“ Riaditeľovi sa predĺžila tvár a mne napadlo, že sa tu čosi šije za mojím chrbtom.
Chodba sa rozširovala a pred nami jeden väzeň umýval podlahu. Riaditeľ zastal. Chcel som ho obísť, ale muž mi mopom takmer prešiel po topánke.
Riaditeľ ho okríkol, aby dával pozor.
„Je to moja vina, mal som tiež počkať.“ S väzňom sa nám stretli pohľady a ja som mal silný pocit, že toho chlapa som už videl a súčasne mi napadlo aj kde to bolo. A potom mi prebehlo hlavou, že keď chcem čosi vedieť, tak je najlepšie sa to dozvedieť z prvej ruky.
„Ukážte mi vašu celu.“
Muž mykol plecom a hlavou ukázal na otvorené dvere z druhej strany chodby.
„Prepáčte, pán minister, ja by som to nerobil.“ Do cesty sa nám postavil riaditeľ.
„Prečo?“
„V cele nemôžem zaručiť vašu bezpečnosť.“
„Bojíte sa vlastných väzňov?“
Jeho odpoveď som už nepočul, pretože som prikázal strážnemu, aby za nami zavrel dvere cely.
Obzrel som si skromný interiér. Malý stolík s dvomi stoličkami a pri stenách dve prične. Predtým sa o rovnaký typ cely delili štyria odsúdení. Podišiel som k oknu a všimol som si, že bolo rozširované. Pocítil som spokojnosť, že tu predsa splnili moje nariadenie o revitalizácii a zlepšovaní životného priestoru aj pre odsúdených v najťažšej nápravnej skupine. Ako chce týchto ľudí spoločnosť naprávať, ak im upiera právo na základnú ľudskú dôstojnosť?
Odtiahol som stoličku a sadol si za vratký stôl. „Ste tu sám?“ Ukázal som na prázdnu poličku nad jednou z pričien.
„Toho, čo tu bol so mnou, museli odviezť.“ Muž si odtiahol druhú stoličku a sadol si naproti mne. „Zbytočne provokoval.“ Položil zaťatú päsť na stolovú dosku. Nemohol som si nevšimnúť tetovanie v tvare hada, ktoré mu obopínalo zápästie.
„Kvôli tomu nepracujete?“
„Pán sudca, nefajčíte?“
Náhle mi na um došlo aj jeho meno. „Jozef ..?“
„Máte dobrú pamäť, pán sudca.“
Siahol som do náprsného vrecka. Bol to nápad môjho kancelára, aby som si na kontrolu väznice zobral nejaké cigarety. „Pán minister, ani neviete ako sa vám zopár cigariet v tom chládku bude rátať.“ argumentoval, keď ma na cestu vybavil marlborkami.
Kancelár mal pravdu.
Položil som škatuľku na stôl. „Je to vaše, ja nefajčím.“
Jozefovi zasvietili oči. Lačne otvoril škatuľku. Dal si cigaretu medzi pery. Stretli sa nám pohľady. „Aj večer bude dobrá.“ Vytiahol cigaretu z úst a zasunul si ju za ucho. Škatuľka zmizla v jeho náprsnom vrecku.
„Koľko som vám naložil?“
„Osem na tvrdo.“
„To bol nejaký podvod, nie?“
„Vravím, že máte dobrú pamäť...“ Jozef vyložil na stôl aj druhú ruku a striedavo zatínal päste „...bolo to veľa prachov, ocenil som pán sudca, že ste ma ocejchoval na spodnej hranici trestnej sadzby.“ žily na zápästí mu vystupovali podľa toho ako zatínal päste.
„Trestný záznam ste mal čistý, nebol dôvod, postupoval som iba v zmysle zákona...“
„Všetky tie skurv...“ prudko ma prerušil a dvihol hlavu „...prachy. Viete tu má človek more času, aby si dal v hlave všetko dohromady. A nie vždy jedna a jedna sú dve. Boli tu takzvaní kamoši, bývalka... a všetko pošlo ako v zime ľad dolu Dunajom.“ Zdvihol päste a na okamih som mal dojem, že zo stolíka zostanú len triesky.
„No vidíte, pán sudca.“ Jozef sa zrazu upokojil a dal si ruky do vreciek. „Z tých prachov mi nezostalo ani na cigarety a ani na tie posr...“ pozrel na mňa „...dávky.“
„Dávky? Aké dávky?“ A zrazu mi bolo jasné o čo tu ide, prečo sa riaditeľ väznice bál nechať ma osamote s „nebezpečným“ väzňom.
