Prečítajte si o tvrdej realite nelegálneho prevádzačstva a osudoch migrantov v preklade Kataríny Ostricovej. Romány Jeanine Cumminsovej sú drsné, no stoja za vašu pozornosť.
„Mijo, poď,“ povie tak ticho, že ju Luca ani nezačuje.
Rukami ho rázne ženie k sprche. Luca zakopne o kachličkový schod a s rukami pred sebou spadne na zem. Mama pristane na ňom a on si pri tom zubami poraní peru. V ústach cíti chuť krvi. Jedna tmavá kvapka sa na svetlozelenej kachličke v sprche rozplynie na malý červený kruh. Mama strčí Lucu do rohu. Na sprche nie sú dvere ani záves. Je to len roh v kúpeľni jeho starej mamy, kde sprchový kút dotvára tretia, vyše jeden a pol metra vysoká a asi meter široká vykachličkovaná stena – pri troche šťastia dostatočne veľká na to, aby sa za ňou Luca s mamou ukryli. Lucov chrbát je ako prikovaný, drobnými ramenami sa tisne k obom stenám. Kolená si tlačí k brade a mama ho v objatí zviera ako v pancieri korytnačky. Dvere do kúpeľne zostali otvorené, čo Lucu trápi, hoci ich nevidí cez ochranný štít matkinho tela ani cez čiastočnú barikádu v podobe steny v starkinej sprche. Najradšej by sa vymanil z maminho zovretia a končekom prsta strčil do dverí, nech sa zavrú. Nevie, že mama ich nechala otvorené naschvál. Že zatvorené dvere by prilákali viac pozornosti.
Zvonka sa ešte vždy ozýva hlasitá streľba sprevádzaná pachom uhlia a pripáleného mäsa. Ocko vonku griluje steaky a Lucove obľúbené kuracie stehienka. Má rád, keď sú mierne pripečené, s chrumkavou kožkou. Mama zdvihne hlavu a zahľadí sa mu do očí. Dlaňami mu oblapí hlavu a snaží sa zakryť mu uši. Streľba vonku pomaly ustáva. Stíchne a potom sa už ozýva len v krátkych etapách, ktoré, ako si Luca pomyslí, odrážajú sporadický a divoký tlkot jeho srdca. Pomedzi ten lomoz Luca ešte vždy počuje rádio, v ktorom ženský hlas oznamuje ¡La mejor 100,1 FM Acapulco! a potom nasleduje hudobná skupina Banda MS s piesňou o tom, aké krásne je byť zaľúbený. Ktosi vystrelí na rádio a nato sa ozve smiech. Mužské hlasy. Dva alebo tri, Luca si nie je istý. Ťažké kroky topánok na dvore u starkej.
„Je tu?“ Jeden hlas sa ozve priamo za oknom.
„Hej.“
„A čo dieťa?“
„Mira, tu je chlapec. Je to on?“
Lucov bratranec Adrián. Má na sebe kopačky a športový dres Hernándeza. Adrián si dokáže kolenami pinkať futbalovú loptu štyridsaťsedem ráz bez spadnutia.
„Neviem. Mal by mať asi toľko rokov. Odfoť ho.“
„Aha, kura!“ ozve sa ďalší hlas. „Mhm, vyzerá dobre. Dáš si?“
Lucova hlava sa schováva pod maminou bradou a jej telo ho pevne zviera.
„Kašli na kura, ty blázon. Skontroluj dom.“
Lucova učupená mama sa zakolíše a ešte mocnejšie ho pritlačí ku kachličkovej stene. Tisne sa naňho a spoločne načúvajú, ako zadné dvere zavŕzgajú a buchnú. Kroky v kuchyni. Občas sa v dome ozve výstrel. Mama otočí hlavu a na kachličke na zemi si všimne jasný fliačik Lucovej krvi ožiarený pruhom svetla presvitajúcim cez okno. Luca cíti, ako mama zadrží dych. V dome zavládne ticho. Na chodbe vedúcej do kúpeľne je koberec. Mama si pretiahne rukáv košele cez ruku a Luca s hrôzou pozoruje, ako sa od neho odtiahne a načiahne sa za tou veľavravnou kvapkou krvi. Utrie ju rukávom, až z nej zostane len nenápadná šmuha, a potom sa naňho opäť vrhne práve v momente, keď muž na chodbe pažbou samopalu AK-47 štuchne do dverí a rozrazí ich dokorán.
Musia byť traja, lebo Luca zvonku ešte vždy počuje dva hlasy. Tretí muž si rozopne nohavice za sprchovým múrom a vyprázdni si mechúr do starkinho záchoda. Luca ani nedýcha. Mama zmeravie. Oči majú zavreté a telá nehybné, od odhodlania nepohnúť sa, dokonca akoby im v žilách prestal kolovať aj adrenalín. Mužovi sa čká. Spláchne a umyje si ruky. Utrie si ich do starkinho jemného žltého uteráka, ktorý si odkladala pre návštevy.
Nepohnú sa, ani keď muž odíde. Ani keď opäť začujú vrzgot a buchnutie zadných dverí. Zostanú zvinutí v pevnom klbku ramien a nôh, kolien a brád, zovretých viečok a prstov aj po tom, čo začujú, že muž vonku sa pridal k svojim kumpánom a oznámil im, že dom je čistý a on si teraz dá kura, pretože by bolo neospravedlniteľné, keby grilované mäso malo vyjsť nazmar a v Afrike pritom hladujú deti. Muž je ešte vždy dosť blízko okna, preto Luca zreteľne počuje vlhké, vláčne, mľaskavé zvuky, ktoré vydávajú jeho ústa, keď si pochutnáva na kurati. Luca sa sústredí na dýchanie, nádych a výdych, bez jediného zvuku. Hovorí si, že je to len jeden z tých zlých, hrozných snov, aké sa mu už prisnili toľko ráz. Vždy sa s tlčúcim srdcom zobudí a zaplaví ho pocit úľavy. Bol to iba sen. Lebo takto vyzerajú moderné strašidlá mexických miest. Hoci si rodičia niektorých detí dávajú záležať na tom, aby pred nimi nespomínali násilie, aby zmenili stanicu, keď v rádiu hovoria o ďalšej streľbe, aby pred nimi utajili svoje najstrašnejšie obavy, nemôžu zabrániť tomu, aby sa ich deti rozprávali s inými deťmi. Tie hrôzostrašné príbehy sa opakujú pri hojdačkách, na futbalovom ihrisku, na chlapčenských záchodoch v škole. Všetky deti, bohaté, chudobné alebo zo strednej triedy, videli telá na ulici. Náhodnú vraždu. A jeden od druhého vedia, že aj v rámci nebezpečenstva existuje hierarchia, že niektoré rodiny sú ohrozené viac než iné. A tak, hoci rodičia Lucovi nikdy nedali ani najmenší dôvod myslieť si, že takéto riziko existuje, hoci pred synom dokonale demonštrovali svoju odvahu, vedel to – vedel, že tento deň raz príde. Tento fakt však jeho príchod nezmiernil. Trvá ešte veľmi, veľmi dlho, než povolí zovretie maminej ruky na zadnej strane Lucovho krku, kým sa od neho odkloní dostatočne ďaleko a on postrehne, že uhol dopadu svetla cez okno kúpeľne sa zmenil.
Momenty nasledujúce tesne po chvíľach hrôzy pôsobia ako požehnanie, podobne ako pred prijatím sviatosti. Keď sa Luca konečne opäť pohne, na okamih pocíti intenzívnu radosť, že žije. Chvíľu vychutnáva, ako sa mu pri dýchaní nepravidelne nafukuje hrudník. Dlane položí na zem a vníma chlad kachličiek pod sebou. Mama sa zrúti k protiľahlej stene a otvorí ústa, až sa jej na ľavom líci zjaví jamka. Je zvláštne vidieť ju v sprche vo sviatočných topánkach. Luca sa dotkne rany na pere. Krv na nej zaschla, ale on si ju zubami poškriabe, a tým ju opäť otvorí. Vie, že keby to bol sen, necítil by v ústach chuť krvi.
Nakoniec sa mama postaví. „Zostaň tu,“ prikáže mu pošepky. „Nehýb sa, kým sa po teba nevrátim. Buď úplne ticho, rozumieš?“
Luca sa vrhne k jej ruke. „Neodchádzaj, mami.“
„Mijo, hneď sa vrátim, dobre? Počkaj tu na mňa.“ Mama si vymaní ruku zo zovretia Lucových prstov. „Nehýb sa,“ zopakuje. „Dobrý chlapec.“
Luca radšej počúvne jej inštrukcie, nie preto, že by bol poslušný chlapec, ale preto, že to nechce vidieť. Celú svoju rodinu vzadu na dvore u starkej. Dnes je sobota siedmeho apríla, keď sa koná quinceañera jeho sesternice Yénifer, oslava jej pätnástych narodenín. Yénifer má oblečené dlhé biele šaty. Prišli aj jej otec a mama, tío Alex a tía Yemi i jej mladší brat Adrián, ktorý už mal deväť rokov, a preto sa vystatuje, že je o rok starší ako Luca, hoci v skutočnosti je medzi nimi iba štvormesačný rozdiel.
Skôr než Luca potreboval cikať, kopali si loptu s Adriánom a ostatnými bratrancami. Ich mamy sedeli za stolom na terase a vychladené kokteily sa im rosili na servítkach. Keď sa posledný raz takto zišli u starkej, Yénifer nechtiac vošla k Lucovi na záchod a jeho sa to tak veľmi dotklo, že dnes prinútil mamu, aby išla s ním a strážila mu dvere. Starkej sa to nepáčilo a mame povedala, že ho rozmaznáva, že chlapec v jeho veku by mal byť schopný navštíviť toaletu sám, no keďže Luca je jedináčik, prejdú mu aj veci, ktoré sa iným deťom netolerujú.
V každom prípade je Luca teraz v kúpeľni osamote a snaží sa na to nemyslieť, hoci tá myšlienka je neodbytná: tie nevľúdne slová, ktoré si mama a starká vymenili, boli možno navždy ich posledné. Luca zvíjajúc sa podišiel k ich stolu. Šepol mame čosi do ucha, a keď to starká uvidela, pokrútila hlavou, karhavo im pohrozila prstom a vyslovila svoje pripomienky. Na tvári sa jej zračil kritický úsmev. Ale mama bola vždy na Lucovej strane. Vyvrátila oči dohora, odsunula sa od stola a starkinu kritiku si nevšímala. Kedy to bolo – pred desiatimi minútami? Pred dvoma hodinami? Akoby sa Luca nachádzal v inom časopriestore.
Cez okno počuje mamine neisté kroky, jemné zvuky črepín pod jej topánkami. Ťažký nádych, no príliš ľahký na to, aby sa dal nazvať vzlykom. Jej kroky sa zrýchlia, keď odhodlane prechádza cez terasu a stláča tlačidlá na telefóne. Keď prehovorí, hlas má pridusený ako nikdy predtým, vysoký a napätý, akoby sa jej zadrhol v hrdle.
„Pošlite pomoc.“
Knihu Americká zem nájdete v internetovom kníhkupectve KNIHCENTRUM.sk so zľavou 25 % za 13,43 €.
