Tak, a je to tu. Prvý román od tejto japonskej pani spisovateľky mám úspešne za sebou, a bez najmenšieho zaváhania môžem povedať, že mi Profesorova rovnica tak trochu aj učarovala. Učarovala a znovu utvrdila v tom, že v jednoduchosti je krása.
Hoci autorka celý príbeh skutočne poňala jednoducho a viac-menej stroho, podarilo sa jej zahrnúť doň kopec veľmi silných a hlbokých myšlienok, ktoré mi tkvejú v pamäti a verím, že sa tam ohrejú dlhšie ako ďalších 80 minút.
Čitateľa taktiež zaujme aj široká škála krásnych matematických prepojení, ktoré by som za iných okolností krásnymi rozhodne nenazvala, nakoľko je môj vzťah k matematike taký, aký je – nikdy sme si nepotykali a kamarátky, žiaľ, nebudeme ani po prečítaní tejto knihy. Aj keď jej zámerom bolo pravdepodobne aj to, aby v nej menej zainteresovaný čitateľ (napríklad ja) možno začal vidieť konečne aj niečo pekné. Aj keď som mala miestami pocit, že je tej matematiky na mňa priveľa, takto s odstupom času si uvedomujem, že by to bez nej skutočne nebolo ono. Koniec koncov, práve tá matematika je oporným múrom a základným pilierom celého románu, takže príbeh bez nej by rozhodne stratil svoj čarovný nádych a ja oceňujem autorkinu snahu ukázať podstatu čísel v inom, lepšom svetle, ako ich mnohí môžu vidieť a vnímať.
Aj keď sa dokonalý príbeh hľadá len veľmi ťažko, myslím, že pre niekoho by ten Profesorov dokonalý byť mohol. Mne k dokonalosti chýbalo kúsok viac, ale, samozrejme, je to len môj subjektívny názor, keďže matematike či bejzbalu príliš neholdujem. Každopádne, tieto dva aspekty môže niekto považovať za pravú čerešničku na torte a ja to rozhodne nikomu neberiem.
Krehký a jedinečný vzťah, ktorý vznikal medzi hlavnými postavami ma však jednoznačne chladnou nenechal. Boli to totiž tie najkrajšie a najvzácnejšie momenty, ktoré v tomto magickom príbehu dokážete nájsť.
Neoznačila by som sa za človeka, ktorý dychtivo vyhľadáva otvorené konce, avšak, tu som sa s tým vedela absolútne stotožniť a vôbec mi to neprekážalo. Ba práve naopak, autorka týmto počinom dala čitateľovi šancu dokončiť si príbeh po svojom.
Yoko Ogawa, bolo mi cťou a pevne verím, že toto nebolo naše posledné spoločné stretnutie. Profesorovou rovnicou sa jej totiž podarilo získať si ma a je veľmi pravdepodobné, že sa poobzerám aj po jej ďalších tituloch. Minimálne teda po Ostrove bez pamäti, nakoľko sa v tomto románe rovnako venuje téme „zabúdania“, čo mňa osobne veľmi oslovilo.
Knihu venovalo vydavateľstvo Lindeni.
Autorka (vrátane fotografie): Radka
