Už dlhšiu dobu vnímam tvorbu slovenských spisovateľov ako niečo, čo ma nedokáže ničím prekvapiť a tak, keď držím v rukách titul z pera nášho autora, automaticky začínam byť skeptická. Ale! Keďže meno Noémi Bodyó mi neznelo ani zamak slovensky, skúsila som. A hoci Slovenkou naozaj je, nemôžem ju hádzať do jedného vreca s tými, kvôli ktorým som s čítaním slovenskej literatúry skoncovala. Pre mňa bol totiž tento príbeh milým prekvapením.
Román Slepé škvrny rozpráva štyri príbehy z prelomového roku 1989. Opisuje život umelca, stojaceho proti štátnej bezpečnosti, matematičky v slede nevyspytateľných udalostí, organizátorky a jej pochybností a napokon charizmatického revolucionára bez citov.
Ako som už vyššie spomenula, tento príbeh ma milo prekvapil. Bol niečím iný, ako ostatné. Zrejme svojím spracovaním a rôznymi zaujímavými vsuvkami, s ktorými som sa doposiaľ nestretla a navyše, spôsob, akým autorka píše, mi vôbec nebol cudzí. Na toto si ja veľmi potrpím, autorov štýl je pre mňa dôležitý a ak ma nezaujme, je to katastrofa. Čítať knihu z donútenia je totiž veľmi zlé a nič horšie vo svete knihomoľa snáď ani neexistuje.
Zo začiatku som sa v príbehu strácala, nevedela som, kto je kto, bolo tu na môj vkus príliš veľa postáv. Omyl. Ale môj. Postavy, ktoré boli pre mňa chaotické a nevedela som ich nikam zaradiť, boli totiž vymyslené. Nemyslím v knihe ako takej, to sú, samozrejme, všetky postavy (väčšinou), ale išlo tu o dialógy rôznych filozofov, ktorí prežívali vo fotoaparáte pološialeného umelca Adama. Tých si totiž z nejasných dôvodov vytvoril v hlave on sám. Pravdepodobne sa na tom podpísalo aj jeho začínajúce šialenstvo, ktoré v príbehu zohráva dosť dôležitú úlohu. Ale nejdem predbiehať či prezrádzať.
Tieto spomínané dialógy znejú presne tak zle, ako sa čítali. Teda aspoň mne. Bolo to síce veľmi nevšedné a niekomu môžu pripadať zaujímavé, ale kým som si ja uvedomila o čo ide, bola som za polovicou knihy. A pri dobrej knihe by ste zrejme nemali mať pocit, že sa v deji strácate, nedajbože niečomu nerozumiete. To vie čitateľa skutočne odradiť. Ja som sa však odradiť nenechala, čítala som ďalej a urobila som naozaj dobre, pretože som dostala viac, než som čakala a priznám sa, že som v istom bode stratila nádej, že sa v tomto príbehu dokážem pre niečo nadchnúť. Potom to však prišlo. Ja ani neviem, kde presne nastal ten zlom, ale začala som dej vnímať inak. Vžila som sa doň.
Mňa síce tento príbeh nezasiahol až tak, ako by som možno chcela. Pravdepodobne to bude tým, že sa ma socializmus priamo nedotkol a nedokážem tak oceniť momenty či udalosti s ním späté. Aj toto je však skvelá cesta, ako sa o tomto dôležitom období dozvedieť viac.
Ale čo oceniť dokážem a viem, je skvelá zápletka. Tá sa ma dotkla o niečo viac, nakoľko tu ide o veľmi reálne veci vzťahového charakteru, ktorým rozumiem a s ktorými sa viem aj stotožniť.
Čo sa záveru týka, ten ma skutočne dostal. Bol nečakaný a zvrátil všetky moje predstavy, ktoré som o konci mala. Takže, v konečnom dôsledku to bolo veľmi dobré čítanie a aj napriek zopár negatívam, ktoré táto kniha má, rozhodne odporúčam prečítať si ju každému a komukoľvek. Len tak. A možno aj preto, že slepé škvrny sa nájdu v príbehu každého z nás.
Autorka (vrátane fotografií): Radka
