Haruki Murakami začal s behom pomerne neskoro. Mal 33 rokov a písal sa rok 1982. Počiatočná snaha sa stala nevyhnutným denným dopingom s parametrami 6 míľ denne 6 dní v týždni. Nasledovalo 20 maratónov a o 14 rokov neskôr jeden ultramaratón. Neuveriteľných 62 míľ (99,7791 km)!Ľudia neprestanú behať pretože zostarli, ale zostarnú pretože prestali behať.
Túto myšlienku podporuje aj sám Murakami, ktorý má dnes už 62 rokov, no s behom sa za žiadnu cenu skoncovať nechystá. Svoju životnú filozofiu vysvetľuje veľmi jednoducho: „Prestať behať by bolo rovnaké ako skončiť s písaním. A to by bolo to isté ako skončiť so životom.“
Kniha O čom hovorím, keď hovorím o behaní je z časti autorovým osobným tréningovým denníkom a z časti súborom úvah a faktov z oblasti svetovej atletiky. Ako píše redaktor anglických novín The Guardian: „ Murakamiho opis fyzickej a mentálnej agónie, ktorú prežíval pri ultramaratóne je neuveriteľný. No následný duchovný zážitok posledných míľ, keď si uvedomil, že to naozaj dokáže, je jedným z najúžasnejších okamihov, ktoré sami o sebe formujú človeka a robia ho tým, čím v skutočnosti je.“ Ľudia, takzvaní „nebežci“, sa určite pýtajú: Prečo sa človek dobrovoľne rozhodne bežať 62 míľ, keď dopredu vie, aké muky mu to spôsobí? A bežci? Tí po prečítaní Murakamiho knihy nie sú o nič pokojnejší, len ich otázka je trochu odlišne formulovaná: Prečo som to ešte neskúsil?!
V tom sa kniha O čom hovorím, keď hovorím o
behaní veľmi podobá knihe Stvorení pre beh (Born to run) od amerického novinára Christophera McDougalla. Aj v knihe Born to run máte veľký problém prečítať posledné stránky, pretože vám nohy samé behajú po koberci. Len vstať a ísť, lev vstať a rozbehnúť sa. Na nič iné nedokážete myslieť. Základnou líniou knihy Born to run je jeden z najneuveriteľnejších a najextrémnejších pretekov, aké sa kedy uskutočnili. A hlavne najšťastnejších, pretože Tarahumarovia, najlepší bežci sveta, behajú pre radosť. A rovnako aj ľudia, ktorí sa k nim pridali. Keď sa ocitnete v pasáži, kde autor spomína na legendárneho bežca Emila Zátopka, na rukách vám naskočia zimomriavky a v očiach slzy. Murakamiho kniha O čom hovorím, keď hovorím o behaní je trochu viac filozofická, pozeráte sa bežcovi priamo do hlavy, objavujete a spoznávate jedného z najuznávanejších svetových autorov posledných 20 rokov. Spoznávate dušu samotného Haruki Murakamiho. A človek keď behá nepredstiera, stojí pred vami obnažený v úprimnosti, bez pretvárky. Keď beháte nie je čas na predstieranie a hru. Vtedy ste sami sebou.
Kniha O čom hovorím, keď hovorím o behaní je z časti autorovým osobným tréningovým denníkom a z časti súborom úvah a faktov z oblasti svetovej atletiky. Ako píše redaktor anglických novín The Guardian: „ Murakamiho opis fyzickej a mentálnej agónie, ktorú prežíval pri ultramaratóne je neuveriteľný. No následný duchovný zážitok posledných míľ, keď si uvedomil, že to naozaj dokáže, je jedným z najúžasnejších okamihov, ktoré sami o sebe formujú človeka a robia ho tým, čím v skutočnosti je.“ Ľudia, takzvaní „nebežci“, sa určite pýtajú: Prečo sa človek dobrovoľne rozhodne bežať 62 míľ, keď dopredu vie, aké muky mu to spôsobí? A bežci? Tí po prečítaní Murakamiho knihy nie sú o nič pokojnejší, len ich otázka je trochu odlišne formulovaná: Prečo som to ešte neskúsil?!
V tom sa kniha O čom hovorím, keď hovorím o
behaní veľmi podobá knihe Stvorení pre beh (Born to run) od amerického novinára Christophera McDougalla. Aj v knihe Born to run máte veľký problém prečítať posledné stránky, pretože vám nohy samé behajú po koberci. Len vstať a ísť, lev vstať a rozbehnúť sa. Na nič iné nedokážete myslieť. Základnou líniou knihy Born to run je jeden z najneuveriteľnejších a najextrémnejších pretekov, aké sa kedy uskutočnili. A hlavne najšťastnejších, pretože Tarahumarovia, najlepší bežci sveta, behajú pre radosť. A rovnako aj ľudia, ktorí sa k nim pridali. Keď sa ocitnete v pasáži, kde autor spomína na legendárneho bežca Emila Zátopka, na rukách vám naskočia zimomriavky a v očiach slzy. Murakamiho kniha O čom hovorím, keď hovorím o behaní je trochu viac filozofická, pozeráte sa bežcovi priamo do hlavy, objavujete a spoznávate jedného z najuznávanejších svetových autorov posledných 20 rokov. Spoznávate dušu samotného Haruki Murakamiho. A človek keď behá nepredstiera, stojí pred vami obnažený v úprimnosti, bez pretvárky. Keď beháte nie je čas na predstieranie a hru. Vtedy ste sami sebou.
