Základný piliér fyzického i psychického zdravia

NAJNOVŠIE ČLÁNKY
NAJOBĽÚBENEJŠIE
Vedomá práca s dychom posilní vaše pľúca a upokojí myseľ. Všetko, čo by ste mali vedieť o dychu.

Zabudli sme dýchať. Možno sa nad tým teraz pousmejete, ale pre ľudí takmer prikovaných k obrazovkám to platí dvojnásobne. Asi ste už počuli o nebezpečnom spánkovom apnoe, ale že doslova stratíte dych pri otvorení dôležitého e-mailu alebo pri stresovej situácii, to ste si doteraz asi neuvedomili. A stáva sa to pomerne často. Pritom dych je dôležitý piliér zdravia a ak mu budete venovať pozornosť, pár vecí sa určite kúsok pohne. Nie nadarmo sa hovorí, že niečo treba rozdýchať doslova a do písmena je niekedy najlepšou možnosťou sústrediť sa na nádych a dlhý výdych. S týmto pracuje už tisícky rokov nielen joga.

O tom, prečo je dych dôležitý, ako je možné, že sa naše dýchanie zhoršilo a ako s tým pohnúť ďalej sa v knihe Dych rozpísal novinár James Nestor, ktorý sa vydal po stopách všakovakých informácií, publikácií a výskumov o dychu. O všetko zaujímavé, čo sa rokmi dozvedel a vyskúšal sa teraz delí s čitateľmi. Začítajte sa do prekladu Zuzany Angelovičovej.

Nádych musí byť pri naberaní dychu hlboký.

Keď je hlboký, má veľkú kapacitu.

Keď má veľkú kapacitu, dá sa predlžovať.

Keď sa predĺži, preniká čoraz nižšie.

Keď prenikne až nadol, pokojne sa usadí.

Keď je pokojne usadený, je silný a pevný.

Keď je silný a pevný, rozvíja sa.

Keď sa rozvinie, narastá a vracia sa nahor.

Keď sa vráti nahor, dosiahne až na vrchol hlavy.

Nahor ho posúva tajomná moc prozreteľnosti.

Nadol ho priťahuje tajomná moc Zeme.

Ten, kto to poslúchne, bude žiť.

Ten, kto sa vzprieči, zomrie.

 

         Nápis na kameni z dynastického obdobia Čou,

         500 rokov pred n. l.

 

ÚVOD 

Vyzeralo to tam ako v hororovom Amityville – zo stien sa odlupovala farba, okná boli zaprášené a mesačný svit vrhal hrozivé tiene. Prešiel som bránou, vyšiel po vŕzgajúcich schodoch a zaklopal na dvere.

Otvorila mi tridsiatnička s hustým obočím a veľkými bielymi zubami. Pozvala ma dovnútra. Poprosila ma, aby som sa vyzul, a potom ma zaviedla do obývačky, ktorá pripomínala jaskyňu a modrý strop mala pomaľovaný chumáčmi oblakov. Posadil som sa k oknu, ktoré sa triaslo od poryvov vetra, a v žltom svetle pouličnej lampy pozoroval, ako vchádzajú ostatní. Chlap s pohľadom väzňa. Prísne sa tváriaci muž s ofinou ako Jerry Lewis. Blondína, ktorá mala na čele nepresne umiestnenú ozdobu bindi. Cez šum krokov a tichých pozdravov som počul, že po ulici uháňa dodávka, z ktorej sa ozýva pieseň Paper Planes. Bola to hymna týchto dní a nedalo sa pred ňou uniknúť. Odopol som si opasok, povolil horný gombík na džínsoch a usadil sa.

Prísť sem mi odporučil môj lekár. Povedal mi, že hodiny dýchania by mi mohli pomôcť. Mohli by posilniť moje slabé pľúca, upokojiť mi rozháranú myseľ a možno dokonca vniesť akýsi nadhľad do života.

Prežil som niekoľko veľmi ťažkých mesiacov. V práci som toho mal nesmierne veľa a nezvládal som to. Môj stotridsaťročný dom sa mi rozpadával nad hlavou. Práve som sa zotavil zo zápalu pľúc, ktorý som chytil už tretí rok po sebe. Väčšinu času som trávil doma, lapal som po dychu, pracoval a trikrát denne som na gauči jedol z tej istej misky zhrbený nad týždňovými novinami. Mal som svoju zabehanú rutinu, hoci neveľmi zdravú, a to fyzicky, psychicky aj vo všetkom ostatnom. Po niekoľkých mesiacoch takéhoto spôsobu života som poslúchol radu svojho lekára a zapísal sa do dýchacieho kurzu pre začiatočníkov. Mal som sa tam naučiť techniku, ktorá sa volá sudaršana-krijá.

Presne o devätnástej žena s hustým obočím zamkla vchodové dvere, posadila sa uprostred skupiny, vložila do otlčeného prehrávača kazetu a stlačila play. Kázala nám zavrieť oči. Z reproduktorov sa cez šum statickej elektriny ozval hlas chlapa s indickým prízvukom. Bol piskľavý, povznášajúci a príliš melodický na to, aby bol prirodzený. Znel ako z kreslenej rozprávky. Inštruoval nás, aby sme sa pomaly nadýchli cez nos a pomaly vydýchli. Aby sme sa sústredili na svoj dych.

Toto sme opakovali niekoľko minút. Z hromady prikrývok som si vzal jednu na nohy, lebo na mňa od okna ťahalo. Naďalej som dýchal podľa pokynov, ale nič sa nedialo. Nezaplavil ma pokoj a stuhnuté svaly sa mi neuvoľnili. Nestalo sa nič.

Prešlo desať, možno aj dvadsať minút. Začalo mi to liezť na ner­vy a už som ľutoval, že večer trávim dýchaním prašného vzduchu na dlážke starého viktoriánskeho domu. Otvoril som oči a poobzeral sa. Všetci mali na tvári rovnaký výraz – vážny a znudený. Ten, čo vyzeral ako väzeň, asi spal. Jerry Lewis sa tváril, akoby práve močil. Bindi sedela nehybne a tvárila sa ako mačka Škľabka. Napadlo mi, že ujdem, ale nechcel som byť drzý. Neplatil som inštruktorke za hodinu. Bolo slušné rešpektovať jej dobročinnosť. Tak som znova zavrel oči, pritiahol si prikrývku a pokračoval v dýchaní.

Potom sa niečo stalo. Neuvedomoval som si žiadnu premenu, nepocítil som, ako sa uvoľňujem alebo ako mi z hlavy vyletujú húfy otravných myšlienok. Mal som pocit, akoby ma vzali a premiestnili na iné miesto. Trvalo to len chvíľu.

Kazeta stíchla a otvoril som oči. Na hlave som zaregistroval niečo vlhké. Utrel som to rukou a pocítil som, že mám úplne spotené vlasy. Prešiel som si po tvári a v očiach zacítil štipľavý pot a na perách chuť soli. Na svetri a džínsoch som si tiež všimol fľaky od potu. V miestnosti bolo asi dvadsať stupňov a pod oknom, z ktorého ťahalo, aj menej. Všetci mali svetre alebo mikiny s kapucňou, aby im nebolo zima. Ja som však prepotil oblečenie, akoby som práve zabehol maratón.

Pristúpila ku mne inštruktorka a opýtala sa, či mi nič nie je a či som nebol chorý alebo som nemal teplotu. Hovorila niečo o telesnej teplote a o tom, že každý nádych nám dáva novú energiu, kým každým výdychom odstraňujeme tú starú. Snažil som sa to pochopiť, ale ťažko sa mi sústredilo. Myslel som na to, ako v takom spotenom oblečení prejdem na bicykli tri míle z Haight-Ashbury domov.

Na ďalší deň mi bolo ešte lepšie. Presne ako tvrdili – cítil som sa pokojne a zmierene ako už dlho nie. Dobre som sa vyspal. Maličkosti ma neobťažovali tak ako zvyčajne. Úplne sa stratilo napätie z pliec a krku. Pocit pretrval pár dní a potom sa stratil.

Čo mohlo spôsobiť takú reakciu? Veď som len strávil hodinu v tureckom sede na dlážke zvláštneho domu a zhlboka dýchal.

Na ďalší týždeň som sa tam vrátil. Skúsenosť sa zopakovala, len som sa menej spotil. Rodine ani priateľom som o tom nerozprával, ale snažil som sa pochopiť, čo sa stalo. Vlastne som tým strávil niekoľko nasledujúcich rokov.



Za ten čas som si opravil dom, vyriešil problémy a prišiel na niečo, čo by mi pomohlo nájsť odpovede na niektoré otázky o dýchaní. Vybral som sa do Grécka napísať príbeh o nádychovom potápaní – starovekej praktike potápania do veľkej hĺbky bez dýchacieho prístroja, na jeden nádych. Popri tréningoch som sa zhováral s desiatkami odborníkov a dúfal som, že pochopím, čo robia a prečo. Chcel som vedieť, ako títo obyčajne pôsobiaci ľudia – softvéroví inžinieri, reklamní pracovníci, biológovia či lekári – vytrénovali svoje telo, aby vydržalo aj dvanásť minút bez nádychu, a ako je možné, že sa ponárajú do hĺbok, ktoré vedci považujú za nedosiahnuteľné.

U väčšiny ľudí platí, že pri potápaní v bazéne sa po nejakých troch metroch alebo niekoľkých sekundách zľaknú a vyplávajú na po­vrch s ohromnými bolesťami uší. Potápači v Grécku mi povedali, že aj oni predtým patrili do tejto skupiny. Je to vec tréningu – prinútili svoje pľúca, aby pracovali tvrdšie, a naučili sa využívať kapacitu pľúc, o ktorej sa nám ostatným môže len snívať. Presviedčali ma, že vôbec nie sú výnimoční. Obyčajný zdravý človek sa vraj, ak je ochotný venovať tomu čas a námahu, naučí ponárať až do tri­dsiatich, šesťdesiatich, ba dokonca aj deväťdesiatich metrov. Vôbec nezáleží na veku, hmotnosti alebo genetickej predispozícii. Nádychové potápanie je len a len o zvládnutí umenia dychu.

Dýchanie pre nich nie je podvedomá automatická činnosť, ktorá sa deje bez ich pričinenia. Je to sila, liek a prostriedok, vďaka ktorému môžu získať takmer nadľudské schopnosti.

„Dýchať sa dá na nesmierne veľa spôsobov,“ povedala jedna inštruktorka, ktorá dokázala zadržať dych na viac ako osem minút a raz sa ponorila do hĺbky deväťdesiatich metrov. „Každý z nich ovplyvní naše telo iným spôsobom.“ Ďalší potápač mi vysvetlil, že nie­ktoré spôsoby dýchania vyživujú mozog, zatiaľ čo iné zabíjajú neu­róny. Vďaka niektorým budeme zdraví, ale iné môžu urýchliť starnutie a smrť.

Rozprávali mi neuveriteľné príbehy o dýchaní, ktorým si rozšírili pľúca viac ako o tridsať percent. Hovorili o indickom lekárovi, ktorý schudol niekoľko kíl len tým, že sa začal inak nadychovať. Spomenuli aj muža, ktorému vpichli bakteriálny endotoxín E. coli, a on potom začal rytmicky dýchať, aby stimuloval činnosť svojej imunitnej sústavy. Toxín do niekoľkých minút zničil. Povedali mi aj o ženách, ktoré dýchaním dosiahli remisiu rakoviny, či o mníchoch, ktorí celé hodiny vydržali sedieť nahí v snehu a dokonca ho okolo seba aj roztopili. Pripadalo mi to ako povedačky bláznov.

Hodiny voľna, zvyčajne neskoro v noci, som trávil čítaním záplavy odbornej literatúry o tejto téme. Niekto predsa určite skúmal vplyv vedomého dýchania napríklad na osoby, ktoré trpia morskou chorobou. Vedci sa určite snažili overiť príbehy potápačov a zistiť, či dýchanie naozaj pomáha pri chudnutí, zlepšuje zdravie a predlžuje život.

A veru, našiel som toho za knižnicu. Problémom však bolo, že zdroje boli stovky, niekedy dokonca tisíce rokov staré.

Sedem kníh čínskeho Taa z obdobia asi 400 rokov pred naším le­topočtom sa zaoberalo iba dýchaním. Rozoberalo sa v nich, ako nás v závislosti od používania dych môže uzdraviť alebo zabiť. Spisy obsahovali podrobné pokyny, ako dych regulovať, spomaliť, zadržať alebo prehltnúť. Ešte staršie hinduistické zdroje považovali dych a ducha za jedno a to isté a opisovali zložité praktiky, ktoré mali vniesť harmóniu do dýchania a uchovať telesné aj psychické zdravie. Budhisti nevyužívali dych len na predĺženie života, ale aj na dosiahnutie vyšších úrovní vedomia. Dýchanie bolo pre všetky tieto národy a kultúry účinným liekom.

V starom taoistickom texte sa píše, že učenec, ktorý pestuje svoj život, sa venuje rozvíjaniu telesnej formy a dýchaniu. Nie je to samozrejmosť?

Ani nie. Snažil som sa nájsť nejaké overenie týchto tvrdení aj v novšom pneumologickom výskume – v medicínskej disciplíne, ktorá sa venuje pľúcam a dýchacej sústave. Nenašiel som však takmer nič. Informácie, ktoré som objavil, tvrdili, že technika dýchania nie je dôležitá. Mnohí lekári, vedci a výskumníci, s ktorými som sa zhováral, mi toto stanovisko potvrdili. Nezáleží na tom, či je to dvadsaťkrát za minútu, desaťkrát za minútu, cez nos, ústa alebo dýchaciu trubicu. Je to jedno. Stačí do tela dostať vzduch a to sa už postará o zvyšok.

Len si spomeňte na svoju poslednú preventívnu prehliadku a bude vám jasné, ako dýchanie vnímajú moderní medicínski profesionáli. Lekár vám zrejme zmeral krvný tlak, pulz a teplotu, potom na hrudník priložil fonendoskop a skontroloval zdravie srdca a pľúc. Možno ste sa zhovárali o strave, vitamínoch a strese v práci. Spytoval sa, či nemáte tráviace problémy, či dobre spíte, či máte sezónne alergie alebo astmu. Možno trpíte bolesťami hlavy.

S najväčšou pravdepodobnosťou vám však nemeral respiračnú frekvenciu a nekontroloval pomer kyslíka a oxidu uhličitého v krvi. Asi sa nezaujímal o to, ako dýchate a či je vaše dýchanie kvalitné.

Ak by sme však chceli uveriť nádychovým potápačom a starobylým spisom, spôsob dýchania ovplyvní úplne všetko. Ako je možné, že niečo je také dôležité, ale zároveň nepodstatné?

 

Pátral som ďalej a postupne sa mi začali odkrývať súvislosti. Zistil som, že nie som jediný, komu v poslednom čase napadlo klásť tieto otázky. Kým som trávil čas štúdiom textov a rozhovormi s potápačmi a ľuďmi so super dýchacími schopnosťami, vedci na Harvarde, Stanforde a v iných renomovaných inštitúciách postupne potvrdzovali niektoré z najdivokejších príbehov. Ich práca sa však neodohrávala v pneumologických laboratóriách. Dozvedel som sa, že pneumológovia sa venujú hlavne konkrétnym pľúcnym ochoreniam, ako je pneumotorax (zmrštenie pľúc), rakovina pľúc či emfyzém (rozdutie pľúc). „Zaoberáme sa hlavne urgentnými stavmi,“ povedal mi jeden skúsený pľúcny lekár. „Tak to funguje.“

Výskum, ktorý mám na mysli, sa odohrával inde – v zablatených výkopoch starovekých pohrebísk, v kreslách ambulancií zubných lekárov a v čalúnených miestnostiach psychiatrických kliník. Na tých­to miestach by ste prevratný výskum biologických funkcií zrejme nehľadali.

Len málo z týchto vedcov sa hneď na začiatku rozhodlo skúmať dýchanie. Práve naopak – dýchanie si ich akosi našlo. Zistili, že naša dýchacia kapacita sa počas dlhého procesu evolúcie ľudstva zmenila a že náš spôsob dýchania sa od začiatku priemyselnej revolúcie markantne zhoršil. Spozorovali, že asi deväťdesiat percent ľudí – zrejme vrátane mňa, vás a každého, koho poznáte – dýcha nesprávne a že to spôsobuje alebo prehlbuje množstvo chronických ochorení.

Na druhej strane – na trošku veselšiu nôtu – niektorí z nich zistili, že ak začneme inak dýchať, môžeme vyliečiť alebo zmierniť mnohé moderné ochorenia, ako astma, úzkosť, ADHD či psoriáza.

Ich práca stavala na hlavu dlhodobo uznávané presvedčenia západnej medicínskej vedy. Áno, určitý druh dýchania môže zmeniť telesnú hmotnosť a celkové zdravie. Áno, spôsob dýchania naozaj ovplyvňuje veľkosť a činnosť našich pľúc. Áno, dýchaním možno vedome ovládať nervovú sústavu, imunitnú odpoveď a prinavrátiť si zdravie. V neposlednom rade zmena dýchania naozaj môže predĺžiť život.

Na tom, ako sa stravujeme, cvičíme, aké odolné gény máme, či sme štíhli, tuční, mladí, starí, múdri alebo hlúpi, bez správneho dýchania vôbec nezáleží. To zistili vedci. Chýbajúci oporný pilier zdravia je práve dych. Ním sa všetko začína.

 

Táto kniha je vedeckou výpravou za strateným umením a vedou dýchania. Skúma premenu, ktorá sa v našom tele odohráva každé asi 3,3 sekundy – za tento čas sa priemerný človek nadýchne a vydýchne. Vysvetľuje, ako miliardy molekúl, ktoré do organizmu prinášate každým nádychom, pomáhajú budovať kosti, vrstvy svalov, krv, mozog a vnútorné orgány. Venuje sa aj vynárajúcemu sa vednému odboru, ktorý skúma, ako tieto čiastkové útržky spoločne ovplyvnia vaše zdravie a šťastie v budúcnosti – zajtra, na ďalší týždeň, mesiac, rok, ba dokonca o celé desaťročia.

Nazývam to strateným umením, lebo mnohé z týchto nových objavov vôbec nie sú nové. Väčšina techník, ktoré tu opíšem, existuje už stovky, dokonca tisíce rokov. Ľudia ich vytvorili, zdokumentovali, potom na ne zabudli, len aby ich nanovo objavili v úplne inej kultúre a v inom čase. Potom znova upadli do zabudnutia. Takto sa to opakovalo celé stáročia.

Mnohí priekopníci tejto disciplíny neboli vedci, ale pestrá skupina, ktorú nazývam pneumonauti. Na účinky dýchania narazili náhodou, keď už nebolo inej pomoci. Chirurgovia v americkej občianskej vojne, francúzski kaderníci, anarchistickí operní speváci, indickí mystici, nervózni tréneri plávania, prísni ukrajinskí kardiológovia, československí olympionici či dirigenti zboru zo Severnej Karolíny.

Len málo pneumonautov dosiahlo slávu alebo rešpekt počas svojho života. Po smrti sa ich výskum stratil a roztrúsil. Keď som sa dozvedel, že počas posledných niekoľkých rokov ich techniky znova vychádzajú na svetlo sveta a vedecky sa overujú, ohromilo ma to. Ovocie ich výskumnej práce, ktorá sa kedysi pohybovala kdesi na okraji spoločnosti a často sa na ňu zabúdalo, teraz pomáha pre­definovať potenciál ľudského tela.

 

Prečo by som sa mal učiť dýchať? Veď predsa dýcham celý život.

Táto otázka, ktorá vám asi tiež napadla, sa u mňa objavuje v pravidelných intervaloch, odkedy som začal pracovať na svojom výskume. Berieme ako samozrejmosť – na našu vlastnú škodu –, že dýchanie je pasívna činnosť, že je to len niečo, čo sa nám deje. Dýchaš, žiješ, nedýchaš, nežiješ. Dýchanie však nie je binárne. Čím viac som sa ponáral do tejto témy, tým väčšmi som cítil osobné presvedčenie, že je mojou povinnosťou podeliť sa o tieto skutočnosti.

Ako väčšina dospelých, aj ja som často trpel respiračnými ochoreniami. Práve tak som sa pred rokmi dostal na kurz dýchania. Podobne ako väčšina pacientov, aj ja som zistil, že lieky na alergiu, inhalátory, výživové doplnky ani strava nepomáhajú. Liečbu, a okrem nej ešte oveľa viac, mi poskytla až nová generácia pneumonautov.

Priemernému čitateľovi potrvá čítanie tejto knihy asi desaťtisíc nádychov a výdychov. Ak som svoju prácu urobil dobre, už odteraz, s každým ďalším nádychom, budete dýchaniu lepšie rozumieť a pomaly sa učiť, ako dýchať správne. Dvadsať- či desaťkrát za minútu, nosom či ústami, cez tracheostómiu alebo dýchaciu trubicu. Nie je to jedno. Na tom, ako dýchame, naozaj záleží.

Kým sa tisíckrát nadýchnete a vydýchnete, už budete rozumieť, prečo sú moderní ľudia jediným živočíšnym druhom s chronicky pokrivenými zubami. Budete tiež vedieť, ako to súvisí s dýchaním. Dozviete sa, ako sa naša schopnosť dýchať za roky zhoršila a prečo naši jaskynní predkovia nechrápali. Budete mať za sebou príbeh dvoch mužov v strednom veku, ktorí sa trápili v prelomovom a masochistickom dvadsaťdňovom experimente na Stanfordovej univerzite, aby overili dlho známy predpoklad, že na tom, čím dýchame – nosom alebo ústami – nezáleží. Niektoré poznatky vám pokazia dni aj noci, hlavne ak chrápete. Pri ďalších nádychoch a výdychoch však objavíte aj riešenia.

Kým sa nadýchnete a vydýchnete tritisíckrát, už budete ovládať základy obnovujúceho dýchania. Tvoria ho pomalé a ťahavé techniky, ktoré sú k dispozícii každému – starým, mladým, chorým, zdravým, bohatým aj chudobným. Od nepamäti sa praktizujú v hinduizme, budhizme, kresťanstve a iných náboženstvách. Len nedávno sme sa však dozvedeli, že dokážu znížiť krvný tlak, zvýšiť športový výkon a dostať nervovú sústavu do rovnováhy.

Kým sa nadýchnete a vydýchnete šesťtisíckrát, už sa ocitnete v kra­jine vážneho a vedomého dýchania. Budete mať za sebou nos a ústa a budete čítať o pľúcach. Spoznáte pneumonauta z polovice minulého storočia, ktorý veteránom z druhej svetovej vojny liečil emfyzém pľúc a trénoval zlatých olympijských šprintérov. To všetko len pomocou využívania sily výdychu.

Kým sa nadýchnete a vydýchnete osemtisíckrát, už budete mať za sebou cestu do hlbín tela, konkrétne za nervovou sústavou.

Spoznáte silu prílišného dýchania aj pneumonautov, ktorí dýchanie využívali na vyrovnanie skoliotickej chrbtice, zmiernenie autoimunitných ochorení a zohrievanie sa v teplotách pod nulou. Nič z toho by nemalo byť možné, ale, ako uvidíte, možné to je. Popri tom sa budem učiť aj ja a pokúsim sa pochopiť, čo sa mi to stalo v tom viktoriánskom dome pred desiatimi rokmi.

Kým sa nadýchnete a vydýchnete desaťtisíckrát, už budete na konci tejto knihy. Spoločne zistíme, ako vzduch, ktorý nám vchádza do pľúc, zasahuje všetko, celý život, a ako to naplno využívať až do posledného výdychu.

Táto kniha sa venuje mnohým témam – evolúcii, histórii medicíny, biochémii, fyziológii, fyzike, športovej výkonnosti a podobne. V prvom rade sa však venuje vám.

Človek za svoj život vykoná asi šesťstosedemdesiat miliónov nádychov a výdychov. Možno už máte polovicu za sebou. Možno vám ich do konca života chýba len tisíc. A možno by ste ich chceli ešte niekoľko miliónov.

 

Prvá časť 

EXPERIMENT

KTO V KRÁĽOVSTVE ZVIERAT DÝCHA NAJHORŠIE

Letargický a bledý pacient prišiel ráno o deväť tridsaťdva. Bol to muž v strednom veku a vážil takmer osemdesiat kilogramov. Hoci zhovorčivý a priateľský, ale zjavne nervózny. Nič ho nebolelo, ale bol trochu unavený a pociťoval miernu úzkosť. Dosť sa bál, ako bude jeho ochorenie postupovať a aké príznaky sa uňho v budúcnosti ešte rozvinú.

Uviedol, že vyrástol v modernom prímestskom prostredí. Do šiestich mesiacov konzumoval výlučne umelú dojčenskú výživu a potom postupne prešiel na kupované príkrmy. Nedostatok prežúvania súvisiaci s takouto stravou pozastavil rozvoj kostí zubných oblúkov a dutín. To viedlo k chronicky zapchatému nosu.

Do pätnástich rokov žil na mäkkých, vysoko priemyselne spracovaných potravinách. Jeho jedálny lístok tvoril hlavne biely chlieb, sladené ovocné džúsy, konzervovaná zelenina a polotovary, ako sú mrazené steaky Steak-umms, sendviče Velveeta, taquitos do mik­rovlnky, koláčiky Hostess Sno Balls a tyčinky Reggie!. Ústnu dutinu mal nedostatočne vyvinutú, že sa do nej nezmestilo tridsaťdva trvalých zubov. Rezáky a očné zuby mu vyrástli nakrivo. Na ich vyrovnanie boli potrebné extrakcie, strojčeky, dokonca aj také, ktoré sa upevňujú na hlavu. Po troch rokoch ortodontických zásahov bola jeho ústna dutina ešte menšia, takže sa mu jazyk už nezmestil medzi zuby. Keď ho vyplazil, čo robieval často, po bokoch bolo vidno stopy po zuboch, čo predznamenáva chrápanie.

V sedemnástich mu vybrali štyri zuby múdrosti, čo mu ešte viac zmenšilo priestor v ústnej dutine a zároveň zvýšilo riziko spánkového apnoe, čiže zastavenia dýchania v spánku. V dvadsiatke a tri­-dsiatke sa mu dýchanie postupne zhoršovalo, bolo namáhavejšie a nefungovalo tak, ako má. Dýchacie cesty mal plné prekážok a tvár mu naďalej rástla vo vertikálnom rastovom vzorci, nie do šírky, čo viedlo k prepadnutým očiam, ovisnutým lícam, ustupujúcemu čelu a vytŕčajúcemu nosu.

Tá atrofovaná a nevyvinutá ústna dutina, hrdlo a lebka, žiaľ, patria mne.

Ležím vo vyšetrovacom kresle stanfordského oddelenia otorinolaryngologického centra a chirurgie hlavy a krku a pozerám sa na seba a do svojho vnútra. Doktor Jayakar Nayak, chirurg špecializujúci sa na nos a dutiny, mi posledných niekoľko minút oduševnene prestrkuje endoskop cez nos. Vošiel mi ním tak hlboko do hlavy, že sa jeho koniec vynoril na druhej strane – v hrdle.

„Povedzte ííííí,“ prikazuje mi. Má záplavu čiernych vlasov, okuliare v hranatom ráme, vystužené bežecké tenisky a biely plášť.

Nepozerám mu však na oblečenie ani na tvár. Mám nasadené video­okuliare, ktoré mi zobrazujú živý prenos výpravy dunami, močiarmi a stalaktitmi vnútri mojich vážne poškodených dutín. Keď sa endoskop vnorí hlbšie, potláčam kašeľ, dusenie a nutkanie na vracanie.

„Povedzte ííííí,“ zopakuje Nayak. Poslúchnem ho a pozorujem, ako sa jemné tkanivo v mojom hrtane, ružové, mäkké a pokryté hlienom, otvára a zatvára ako kvet z obrazu Georgie O’Keeffovej.

Nie je to príjemný zážitok. Tou istou cestou osemnásťkrát za minútu, dvadsaťpäťtisíckrát denne prejde dvadsaťpäť sextiliónov molekúl (čiže dvestopäťdesiat a dvadsať núl). Prišiel som sem, aby som videl, pocítil a naučil sa, kadiaľ má všetok tento vzduch vojsť do náš­ho tela. A na ďalších desať dní sa rozlúčiť so svojím nosom.

 

Posledné storočie v západnej medicíne prevládalo presvedčenie, že nos je viac-menej doplnkový orgán. Ak sa dá, treba cezeň dýchať, ale ak nie, to nič, veď predsa máme aj ústa.

Mnohí lekári, výskumníci a vedci dodnes súhlasia s týmto názorom. National Institutes of Health (Národný zdravotný inštitút) má dvadsaťsedem oddelení, ktoré sa venujú ochoreniam pľúc, očí, kože a podobne. Nosu a dutinám sa nevenuje ani jedno.

Podľa Nayaka je to absurdné. Je vedúcim rinologického výskumu na Stanforde. Vedie medzinárodne uznávané laboratórium, ktoré sa zameriava výlučne na pochopenie skrytej moci nosa. Zistil, že duny, stalaktity a močiare vnútri ľudskej hlavy riadia množstvo telesných funkcií. Životne dôležitých funkcií. „Tie štruktúry sú tam z nejakého dôvodu,“ povedal mi. Nayak si váži hlavne nos, ktorý je podľa neho málo pochopený a nedocenený. Práve preto chce vedieť, čo sa stane s telom bez nosa. Preto som sem prišiel.

Od dnešného dňa strávim ďalšiu štvrtinu milióna nádychov a výdychov so silikónovými zátkami v nose prelepenými chi­rur­gickou páskou, ktorá má zabrániť vzduchu, aby sa mi dostal do nosa alebo z neho von. Dýchať budem len ústami, čiže pôjde o hrozný experiment, ktorý síce bude vyčerpávajúci a nepríjemný, ale má svoj cieľ.

Štyridsať percent dnešnej populácie trpí chronickou obštrukciou nosa. Asi polovica z nás zo zvyku dýcha ústami. Najviac trpia ženy a deti. Má to mnoho príčin – suchý vzduch, stres, zápal, alergie, znečistenie či lieky. Čoskoro sa však dozviem, že hlavnú vinu nesie ustavične sa zmenšujúci priestor v prednej časti lebky ľudí.

Ak ústna dutina nedorastie do dostatočnej šírky, podnebie sa zvyčajne zdvihne namiesto toho, aby rástlo dopredu. Vytvorí sa lomený vysoký podnebný oblúk, nazýva sa gotické podnebie. Rast smerom nahor zhoršuje vývoj nosovej dutiny, zmenšuje ju a narúša jemné štruktúry nosa. Zmenšený nosový priestor vedie k obštrukcii a bráni prúdeniu vzduchu. Celkovo sa dá povedať, že ľudia majú to nešťastie byť najviac upchatým druhom na zemi.

Ja by som o tom mal niečo vedieť. Kým sa mi Nayak pozrel do pri­nosových dutín, podstúpil som röntgen hlavy, ktorého výsledkom bol prierezový pohľad na všetky zákutia v mojich ústach, dutinách a horných dýchacích cestách.

„Niečo som našiel,“ oznámil. Nemal som len gotické podnebie, ale tiež vážnu obštrukciu ľavej nosovej dierky spôsobenú zdeformovanou nosovou priehradkou. Aj v dutinách som mal množstvo deformít nazývaných concha bullosa. „Veľmi zriedkavé,“ skonštatoval Nayak. Toto od lekára nechce počuť nikto.

Dýchacie cesty som mal v zúfalom stave. Nayak nechápal, ako je možné, že som v detstve nezažíval ešte viac infekcií a respiračných problémov. Bol si však v podstate istý, že v budúcnosti ma čakajú nejaké vážne dýchacie problémy.

Desať dní núteného dýchania ústami, ktoré mám pred sebou, strávim akoby v hlienovej sklenenej guli – okamžite sa ukážu zosilnené a urýchlené účinky na moje dýchanie a zdravie, ktoré sa s pribúdajúcim vekom bude len zhoršovať. Svoje telo privediem do stavu, ktorý už pozná – pozná ho polovica populácie –, lenže ho ešte mnohokrát zhorším.

„Dobre, teraz drž hlavu rovno,“ povie Nayak. Vezme oceľovú ihlu s drôtenou kefkou na konci. Je asi taká veľká ako kefka špirály na oči. Napadne mi, že mi to istotne nestrčí do nosa. O pár sekúnd sa tak stane.

Cez videookuliare pozerám, ako kefku zavádza hlbšie. Posúva ju tak ďaleko, že ju už nemám v nose, už ju necítim na jemných chĺpkoch v nozdrách, ale hlboko v hlave. „Nehýb sa,“ vraví.

Keď sa nosová dutina upchá, zníži sa prúdenie vzduchu a začnú sa v nej množiť baktérie. To spôsobuje infekcie, nádchy a ďalšie zapchávanie. V skratke – upchatý nos spôsobí, že sa upchá ešte viac, čo znamená, že človeku neostáva nič iné, len dýchať ústami. Nikto nevie povedať, ako rýchlo toto poškodenie nastane, ako rýchlo sa v zablokovanej nosovej dutine nahromadia baktérie. Nayak potrebuje získať vzorku tkaniva hlboko v nose, aby to zistil.

Keď vidím, ako strká kefku ešte hlbšie, skrúti ju a odfaklí kus maz­ľavej hmoty, zvraštím sa. Nervy tak ďaleko v nose sú určené na to, aby cítili jemné prúdenie vzduchu a zmeny okolitej teploty, nie oceľové kefky. Hoci mi na to miesto predtým naniesol lokálne anestetikum, cítim to. Mozog nevie, čo robiť, ako reagovať. Ťažko sa to vysvetľuje, ale pripadá mi to, akoby niekto štuchal do dvojčaťa, ktoré mám prirastené niekde tesne vedľa hlavy.

„Toto si vo svojom živote asi neplánoval,“ zasmeje sa Nayak a vloží zakrvavenú špičku kefky do nádobky na vzorky. Asi dvestotisíc buniek z mojich dutín o desať dní porovná s ďalšou vzorkou, aby zistil, ako obštrukcia nosa ovplyvní rast baktérií. Zatrasie nádobkou, podá ju asistentovi a zdvorilo ma poprosí, aby som si zložil okuliare a uvoľnil miesto ďalšiemu pacientovi.

Pacient číslo dva sa opiera o okno a fotografuje niečo mobilom. Má štyridsaťdeväť rokov, je dohneda opálený a jeho oči sú šmolkovo modré. Na sebe má dokonalé béžové džínsy a kožené mokasíny bez ponožiek. Volá sa Anders Olsson a priletel z päťtisíc míľ vzdialeného Štokholmu. Tak ako ja, aj on zaplatil päťtisíc dolárov, aby sa mohol zúčastniť na experimente.

Pred niekoľkými mesiacmi, keď som narazil na jeho webovú stránku, som s ním urobil rozhovor. Na prvý pohľad pôsobila podozrivo – fotobankové fotografie hrdinsky pózujúcich blonďavých žien na vrchole horských štítov, neónové farby, prehnané používanie výkričníkov a gýčovité fonty. Olsson však nebol žiadny čudák. Desať rokov strávil zberom dát a vykonávaním vážneho vedeckého výskumu. Napísal desiatky príspevkov a sám si vydal knihu, ktorá vysvetľovala dýchanie, počnúc subatomárnou úrovňou. Podložil ju stovkami štúdií. Stal sa z neho jeden z najuznávanejších a najznámejších dychových terapeutov v celej Škandinávii. Prostredníctvom nenápadnej sily zdravého dýchania pomohol tisícom pacientov.

Keď som mu počas jedného hovoru cez Skype spomenul, že budem desať dní počas experimentu dýchať len ústami, mykol sa. Keď som sa opýtal, či sa chce zapojiť, odmietol. „Nechcem,“ vyhlásil, „ale som zvedavý.“

Teraz, po niekoľkých mesiacoch, Olsson zloží svoje telo unavené z lietadla do vyšetrovacieho kresla, nasadí si videookuliare a vy­chutná jeden z posledných nádychov nosom na najbližších dvestoštyridsať hodín. Nayak vedľa neho zakrúti endoskopom ako metalový bubeník paličkami. „Zakloňte hlavu,“ povie. Švihom zápästia šikovne zavedie endoskop.

Experiment má dve fázy. V prvej nám zapchajú nos a my sa pokúsime naďalej viesť bežný život. Budeme jesť, cvičiť a spať ako zvyčajne, s jediným rozdielom – po celý čas budeme dýchať len ústami. V druhej fáze budeme jesť, piť, cvičiť a spať presne tak ako v prvej, ale dýchať už budeme nosom. Okrem toho denne vykonáme niekoľko dýchacích techník.

Medzi fázami sa vrátime do Stanfordu a zopakujeme vyšetrenia, ktoré nám vykonali aj dnes – krvné plyny, zápalové markery, hladiny hormónov, čuch, rinometria, funkcia pľúc a podobne. Nayak porovná namerané údaje a pozrie sa na to, čo – ak vôbec niečo – sa v našich telách a mozgoch zmenilo po zmene štýlu dýchania.

Keď som o tom povedal priateľom, ušlo sa mi aj zopár šokovaných reakcií. „Nerob to!“ varovali ma niekoľkí nadšenci jogy. Väčšina ľudí však len pokrčila plecami. „Ja nosom nevydychujem možno aj desať rokov,“ povedal jeden priateľ, ktorý väčšinu svojho života trpí alergiami. Ostatní sa zhodli: A čo je na tom? Dýchanie ako dýchanie.

Ale je to naozaj tak? S Olssonom sa to počas nasledujúcich dva­dsiatich dní pokúsime zistiť.

Naši predkovia sa asi pred štyrmi miliardami rokov objavili niekde na skale. Vtedy sme boli malí, obyčajné mikroskopické guľôčky kalu. A hladní. Na život a rozmnožovanie sme potrebovali energiu, tak sme našli spôsob, ako konzumovať vzduch.

Atmosféra sa vtedy skladala hlavne z oxidu uhličitého, čo síce nebolo najlepšie palivo, ale fungovalo dostatočne. Naša skorá verzia sa naučila prijímať tento plyn, rozložiť ho a vylúčiť zvyšok – kyslík. Praveké mikroorganizmy to robili celú ďalšiu miliardu rokov – prijímali plyn, tvorili ďalší kal a vylučovali kyslík.

Potom, asi pred dva a pol miliardou rokov, bolo zrazu v atmo­sfére dosť kyslíka a objavil sa predok, ktorý ho vedel využívať. Naučil sa prijímať zvyškový kyslík a vylučovať oxid uhličitý – prvý cyklus aeróbneho života.

Ukázalo sa, že kyslík produkuje šestnásťkrát viac energie ako oxid uhličitý. Aeróbne formy života to využili na evolúciu a opustili kalom pokryté skaly. Vyrástli a stali sa z nich zložitejšie organizmy. Vyliezli na pevninu, ponorili sa hlboko do mora a vyleteli k nebu. Vyvinuli sa z nich rastliny, stromy, vtáky, včely a rané cicavce.

Cicavcom narástli nosy na ohrievanie a čistenie vzduchu, hrdlá na smerovanie vzduchu do pľúc a sieť vreciek, ktoré mali odstrániť kyslík z atmosféry a presunúť ho do krvi. Aeróbne bunky, ktoré sa kedysi pradávno držali na klzkých skalách, teraz tvorili tkanivá v telách cicavcov. Tieto bunky odoberali kyslík z krvi a vracali do nej oxid uhličitý. Ten putoval cievami a pľúcami späť do atmo­sféry. Takto sa začal proces dýchania.

Schopnosť efektívne dýchať mnohými spôsobmi – vedome, podvedome, rýchlo, pomaly alebo vôbec – našim cicavčím predchodcom umožnila chytať korisť, uniknúť pred predátormi a prispôsobiť sa rozličnému prostrediu.

Všetko išlo dobre, až kým sa, asi pred jeden a pol miliónom rokov, dýchacie cesty, cez ktoré sme vdychovali a vydychovali vzduch, nezačali meniť a scvrkávať. Išlo o zmenu, ktorá mala neskôr v histórii ovplyvniť dýchanie každého jedného človeka na zemi.

Nasledujúce problémy cítim celý život a myslím si, že ste sa s nimi stretli už aj vy – upchatý nos, pískanie pri dýchaní, astma či alergie. Vždy som sa domnieval, že sú normálnou súčasťou ľudského života, toho, čo znamená byť človekom. Takmer každý môj známy trpel aspoň jedným z nich.

Napokon som sa naučil, že sa nevyvinú len tak z ničoho nič. Niečo ich spôsobuje. Čo? Odpoveď nájdeme v bežnej vlastnosti, ktorú majú ľdia spoločnú.

Knihu Dych nájdete v internetovom kníhkupectve KNIHCENTRUM.sk so zľavou 25 % za 12,68 €.
Nenechajte si ujsť podstatné knihovinky!
Informácie o nových článkoch, súťažiach, knihách a akciách vám radi pošleme e-mailom.
Súvisiace produkty

Dych

0.0 0
16,90
-25%
12,68
IHNEĎ odosielame
Zaujímavý článok? Zdieľajte ho s priateľmi:

Najnovšie články

Huby – tvoria svet, menia našu myseľ a ovplyvňujú budúcnosť.
Zapojte sa do jednoduchej súťaže a vyhrajte hýbajúceho sa, hovoriaceho a spievajúceho Macka Pú.
Výber kníh, ktoré by nemuseli ujsť vašej pozornosti.